Organizácie a jednotlivci združení v Iniciatíve Inakosť, či už v tej prvej, neformálnej, z roku 2000, alebo dnešnej, vždy vychádzali z pár kľúčových premís: že tak, ako to deklaruje aj naša Ústava, ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach, a to okrem iného znamená, že len na základe menšinovej sexuálnej orientácie nemožno nikoho znevýhodňovať. Že panuje vedecký konsenzus o tom, že homosexuálna orientácia je prirodzeným variantom ľudského správania a ako taká nemá žiadne negatívne dôsledky na kvalitu života ľudí. Že homofóbia je rovnako spoločensky neprijateľná ako rasizmus, antisemitizmus, xenofóbia a podobne. A samozrejme, že slovenská realita je na míle vzdialená od týchto princípov.

Časť verejnosti vníma pochod za život kriticky, niekedy až veľmi kriticky. Liberáli nechápu, načo také veľké haló, keď počet interrupcií klesá. Snaha chrániť ľudský život v jeho začiatkoch im pripadá ako morálny fetiš. Veď by bolo absurdné, aby zhluk buniek prevážil utrpenie žien, ktoré si nemôžu dovoliť dokončiť tehotenstvo. Nie preto, že deti nechcú, ale preto, že sa nemôžu o ne postarať: lebo boli znásilnené, lebo živoria na hraniciach chudoby a prežitia, lebo im chýbalo vzdelanie, na ktoré mali právo a otehotneli príliš mladé... Ľavici prekáža Katolícka cirkev.

„Fuj, to by som si na seba nedala, ktovie, kto to mal na sebe a aké energie na seba prenášaš,” vravia mi. Nie, nie som taká chudobná, aby som musela nakupovať v sekáčoch. Mňa to prosto len baví. Je to o tej atmosfére, o tej vôni, o tých príbehoch a spomienkach, čo sú v šatoch. V sekáčoch je niečo, čo v obchodoch nikdy nie je, a naopak, nie je tam otravná predavačka, ktorá sa vás hneď, ako vojdete, začne pýtať, či vám môže pomôcť.“ Ooo, áno, mohli by ste za mňa vybaviť všetky maily dnes, navariť večeru a odniesť mi nákup, lebo ma bolí chrbát?”…

Všetko zásadné sa udeje v detstve, niekedy medzi štvrtým, piatym rokom a, povedzme, dvanástym. Z vecí, čo boli prv, si zvykneme pamätať sotva fragmenty, a veci, čo boli neskôr, už sa nepodpísali takým definujúcim spôsobom. A veru neviem, odkiaľ to mám, aj ma to mrzí, o to viac, že v mojom prípade to sedí dokonale. Nevenujem sa ničomu, čo by nezačalo vtedy a tam. Filmy a seriály, knižky, videohry (o prvom kontakte v budapeštianskom Vidám parku niekedy inokedy) a, samozrejme, komiksy.

Znie to zdanlivo triviálne. Zmena v roku 1989 viedla k odstráneniu komunistického režimu, založeného na vláde jednej strany, na terore a represívnej funkcii verejnej a tajnej bezpečnosti, na milíciách ako paramilitárnej organizácii komunistickej strany, na kriminalizácii politiky, na triednej komunistickej ideológii a kádrovej politike vo vzdelávaní, výbere a výkone povolania, na kultúrnej a umeleckej doktríne socialistického realizmu, na obmedzení slobody pohybu, na uzavretých hraniciach a po roku 1968 na vojenskej okupácii a strate štátnej suverenity.

Každé väčšie mesto ich má. A ak nie mesto, tak každá krajina. Dokonca aj taký malý štát ako Slovensko, zavretý roky za múrom, aj ten už ich má. Prisťahovalecké štvrte či dedinky. Územia s celkom inou atmosférou, ľuďmi, niekedy aj budovami, jedlami, reštauráciami, obchodmi...Aj my už máme v Bratislave čínsku štvrť s malými obchodíkmi s čínskymi potravinami a tovarom, veľkými veľkoskladmi, odkiaľ si obchodníci kupujú tovar do svojich obchodov Všetko za 3,99, máme zásobárne jazmínového čaju a čínskych paličiek na jedenie, lacného čínskeho porcelánu, máme vietnamské a čínske mafie na trhoviskách...

Milí priatelia, sú veci ktoré existujú, no prečo existujú, nikto nevie. Jednou z takých vecí, alebo skôr činností, je chrápanie. Dá sa vykonávať všade. V tichých izbiciach starých materí, na vyhladených stoloch krčiem, pred obrazovkami, na plánovacích poradách, na prednáškach, vo vlaku, v divadle.

Robert Fico má šťastie. Nebyť povodní, minulý týždeň by zrejme nekulminoval Dunaj, ale kauza tunelovania vojenských tajných služieb. Do karát mu hrá aj rozmlátená opozícia, ktorá sa rozhýbala až tri týždne po zverejnení škandálu na ministerstve obrany.

Máloktorý vedecký obrázok je taký známy ako obrázok atómu s jadrom uprostred a s elektrónmi obiehajúcimi dookola po kruhových či eliptických dráhach. Máloktorý vedecký obrázok je pritom taký nesprávny. A máloktorý je taký užitočný.

Pochopiť nekončiaci sa spor o českú novoročnú amnestiu môže byť pre slovenského čitateľa také ťažké, aké je pre českého čitateľa pochopiť nekončiaci sa spor o vymenovanie Jozefa Čentéša. Ale skúsme to.