O tom, ako sa konšpiračné bludy stávajú inšpiráciou pre genocídu, komu vyhovuje prepisovanie dejín, prečo bývajú totalitní vodcovia paranoidní, akých chýb sa dopúšťame, keď hovoríme o „konšpiráciách“, aj o tom, ako sa konšpirujúca mentalita vracia do správania najvyšších predstaviteľov demokratických štátov – počúvate v našom ďalšom pokračovaní.

Vzhľadom na status, ktorý dnes zverejnil pán Igor Matovič, cítime povinnosť uviesť fakty na pravú mieru a rázne sa ohradiť voči manipulatívnemu výkladu skutočností a udalostí, ktoré viedli k presunu našej občianskej spomienky na 17. november.

Na bratislavskom Námestí slobody sa dnes podvečer napriek dažďu a zime zišli desiatky tisíc ľudí. 17. november je po novom „len“ štátnym sviatkom bez voľna, a tak väčšina prišla rovno z práce – s ruksakom na pleci a dáždnikom v ruke. Ani dážď nezmyje túžbu ľudí po slobode: steká po pláštenkách, transparentoch a vlajkách, ale nie z ich hláv.

Ako som sľúbil, vraciame sa k téme naznačenej na konci úvahy v minulom čísle .týždňa o neusporiadanom dedičstve revolúcií. Viackrát som sa vyjadroval v zmysle, že komunizmus sme po roku 1989 vybavili príliš rýchlo a ľahko ako uzavretú kapitolu dejín. Možno to nie je celkom presné.

Rubio sa na mníchovskej konferencii od Trumpovej politiky v skutočnosti ničím neodklonil, naopak ju šikovne racionalizoval. Na rozdiel od J.D Vancea však svoju obhajobu tamojšej administratívy zaobalil do lákavých motívov západnej jednoty.

Peter Pellegrini vyzval na pomyselné uzavretie celospoločenskej zmluvy o rozvoji Slovenska. Víziu, na ktorej sa dokážu zhodnúť všetci aj popri odlišných hodnotových postojoch. Vyhlásil to v príhovore na sobotnom ceremoniáli udeľovania štátnych vyznamenaní.

Na psychiatrickej ambulancii som neraz diskutoval s ľuďmi, ktorých k psychiatrovi priviedla obava z nedostatočnosti vlastnej pamäti, z neschopnosti sústrediť sa, z únavy mysle a zo slabej výkonnosti.

Prečo tak často vyhrávajú tí, čo stavajú na závisti a nenávisti, pričom sľubujú nesplniteľné? A prečo ich súperi, ktorí majú viac pravdy aj charakteru, opakovane prehrávajú? V čom je čaro nečarovných populistov?

V minulom diele sme si načrtli konflikt, ktorý môže nastať medzi pragmatickou politikou obmedzenej slobody podriadenej pravidlám a odvolaním sa na slobodu ako metafyzickú ideu, ktorej realizácii sa žiadne politické kompromisy ani inštitúcie nesmú pliesť do cesty.

K schopnosti človeka poučiť sa z dejín môžeme byť skeptickí. Môžeme byť aj cynickí. Môžeme poukazovať na to, ako sa vždy znova opakujú tie isté omyly s následkami, v dejinách mnohokrát zaznamenanými, ba aj tými, ktoré sú ešte v živej pamäti, a predsa sa do nich zase ženieme ako nočné motýle do plameňa sviečky.