Vždy, keď sedím za klavírom na pódiu počas projektu Bolo nás jedenásť a pozorujem Milana Lasicu, žasnem obdivom. Je málo ťažších vecí v živote umelca, ako povinnosť byť za každých okolností a stále vtipný.

Malá anketa s redaktormi a pracovníkmi .týždňa, v ktorej sa okrem iného dozviete aj to, že v jednej rodine sa v čase pristátia odohrala oveľa dôležitejšia udalosť.

Človek je len človek. A len čo sa ocitne v tej neprirodzenej situácii, keď stojí na pódiu a tridsaťtisíc ľudí mu s nadšením tlieska a kričí extázou, môže mu z toho prepnúť. Môže si myslieť, že je toho, nebodaj, hoden.

Slovenská prezidentka Zuzana Čaputová bude v pondelok rokovať s poľským kolegom Adrzejom Dudom. Ten ju privíta predpoludním na nádvorí Prezidentského paláca vo Varšave a následne budú rokovať „medzi štyrmi očami".

Tento môj príspevok by pokojne mohol mať aj názov Lavice života. Rómovia sú súčasťou môjho života od detstva a nepamätám si jediný prípad, keď by sme túto otázku riešili. 

V decembri dvíham všetky telefóny s úsmevom. Od prvých dní mesiaca nie je deň, aby nám niekto neponúkol pomoc.  

Je to ťažšie, ako som si vždy myslela. Nerozmaznať dieťa dostatkom. Všetci chceme, aby si naše deti vážili veci, všetci vieme, že je najlepšie nechať ich túžiť, že si veci musia zaslúžiť, šanovať. 

Žlté vesty slúžia na zviditeľnenie. Niečo ako: Aha, tu som! Lebo keď už raz musíš vystúpiť zo svojho pokazeného auta na cestu, mali by ťa ostatní vidieť.

V prvom rade si zadefinujme zimu. Zima nie je, keď prídete s oziabajúcimi nohami z vianočných trhov, podgurážení punčom, do vykúreného bytíku, kde môžete chodiť v ponožkách a pootočiť tým čiernym plastovým kolieskom na radiátore.

Jednou z najťažších vecí pri práci s ľuďmi bez domova sú pre mňa premárnené životy. Keď vidím všade prázdnotu, najviac mi pomáha Antóniova rada, ktorú mi stihol dať pred smrťou: „Ber ich ako synov“.