Kniha, ktorú sme pripravili pri príležitosti 10 rokov .týždňa a Lampy a tiež 25 rokov Novembra, sa volá Môj bláznivý život. A hoci sa názov môže zdať nemiestny, je presný.

Referendum sa skončilo, a Slovensko už nikdy nebude len jedno. Aby nezostalo deštruktívne rozbité, musí si teraz hojiť svoje rany. Môže sa však liečenie naozaj začať?

Po prosbe z minulého týždňa o pomoc pri likvidačnej pokute za Lampu o kauze Cervanová cítim potrebu vyjadriť vám vďaku. Zareagovali ste okamžite.

Do festivalu Bažant Pohoda zostávajú tri týždne. Počas nich vám prinesieme prudko subjektívne prehľady toho, čo sa nám – Petrovi Bálikovi, Tomášovi Slaninkovi a mne – javí na tohtoročnej Pohode ako najzaujímavejšie.

Keď 16. októbra 2012 oznámil Sir Peter Stothard, predseda poroty Man Bookerovej ceny aktuálneho laureáta, o prekvapenia nebola núdza. Kvalita ocenenej knihy však dáva porotcom jednoznačne za pravdu.

„Urob Lampu s mladými ľuďmi o tom, prečo tu ostať žiť,“ povedal mi v piatok na Pohode Matúš Vallo z Pary a veľmi na tom trval. Akoby sám strácal rozumnú odpoveď.

Zanietenému zoológovi sa stáva, že mu jeho hoby začne prerastať nielen cez hlavu, ale aj cez dvere bytu. Keď nechce susedské problémy, musí pristúpiť k radikálnym riešeniam.

Prvý bol svätý človek. Druhý nie, no mal talent od Boha. A tretí bol historik, ktorý chcel samostatnosť, ale nie hrubosť. Čo po nich ostáva?

Ľudia sa menia. Nie len sami od seba. Sme to, čo robíme, čo žijeme, kam patríme. Darmo mi môže najlepšia kamarátka, ktorú poznám od detstva a ktorá sa presťahovala do solídnej rakúskej dedinky, rozprávať o strašnom škreku strák, ktoré ich budia z košatej koruny stromu za oknom, keď žijem na prízemí v centre, na okolí sú tri hudobné kluby a budia ma bitky, nájazdy skínov a opilci všeobecne. Alebo skôr – už ma ani nebudia.