Nie je to veľké, dymí to a považuje sa to za súčasť samostatnej kultúry. Nie tej našej, ale pomaly sa udomácňuje aj u nás. A to aj napriek tomu, že názory na túto vec sú rôzne, často kontroverzné. Vodná fajka.

Cestovať naprieč Ukrajinou je ako pobývať pár dní u trochu chudobnejších susedov. Ešte trochu viac bordelu, ešte viac napratané autobusy, samá šmelina a ešte horšie cesty. Inak nič nové. Kyjev je naozaj blízko. Sánka nám padla až v Rusku. Čím viac k Uralu, tým horšie. V predražených a hororových motorestoch sme sa stretávali výhradne s mužmi, ktorí vyzerali, akoby ich nakreslil Danglár. Oblečení zásadne v maskáčoch, s holými hlavami ticho zazerali. Z dvoch motelov sme ušli skôr, ako sme sa ubytovali.

Taliansky režisér a scenárista Paolo Sorrentino od prvého svojho filmu (L’uomo in più) úspešne boduje na medzinárodných filmových festivaloch, u kritiky a najmä u publika, hoci aj tie jeho filmy nie sú typickými diváckymi záležitosťami.

Je dobrým zvykom nepozývať mafiánov a pofidérnych oligarchov na významné spoločenské udalosti ako sú plesy či odovzdávania cien. Samozrejme, v lepších spoločnostiach. U nás to neplatí. U nás sa pred nimi otvárajú dvere, ktoré by jediné mali ostať zatvorené – dvere do dobrej spoločnosti. Hoci majú títo ľudia všade na svete moc a peniaze tak ako u nás, do istých spoločenských kruhov ich nikdy nepustia. U nás si „dzobkajú“ na rautoch z jedného stola s ľuďmi, ktorí preberajú ocenenia za to, že obetavo poslúžili verejnej veci.

Väčšia hanba, ako dusná aféra okolo ceny Malina ani nemôže byť. Zaslúžila by si zápis do Guinessovej knihy rekordov v plazení. A to ani nepoznáme pikantérie zo zákulisia. Stalo sa u nás, na Slovensku: Novinári cenu Malina, antiosobnosť roka, udelili Erikovi Tomášovi, hovorcovi Úradu vlády, čím vznikol v Rade Asociácie hovorcov, ktorá cenu udeľuje, taký plazivý mrak strachu a predposratosti, (podľa tlače atmosféra zvláštnych telefonátov, hádok, vyhrážok o odstupovaní sponzorov od akcie), že porotcovia celú cenu radšej zrušili. Nič nebude!

Pátram po jedinom prípade švajčiarskeho separatizmu, keď ma zrazu vydesí telefonát z Ukrajiny. Rodina z južnej časti krajiny, s ktorou sa priatelím, žije stovky kilometrov od Krymu a od Donbasu. Ich oblasť sa nespomína v správach, nie sú tam obsadené žiadne úradné budovy, nevztyčujú sa tam ruské zástavy. Práve preto ma ten telefonát z údajne pokojného prostredia zamrazí – na uliciach patrolujú ozbrojenci, neznámi, zakuklení. Jedného drobného podnikateľa na verejnosti zastrelili. Dcéru mojich známych zas práve okradli pri jednej z nespočetných pouličných zátaras maskovaní ľudia bez označenia. Dúfa, že jej poviem pár slov, niečo, čo ju upokojí. Nič mi neprichádza na um.

Bezdomovci v New Yorku by vraj mohli byť starostami iných miest. Niečo na tej vetičke o šikovnosti ľudí v tomto extrémnom prostredí bude. Zaujímavé, ako blízko sú tu bohatí a tí menej solventní. Ilúzia rovnosti je presvedčivá, mixnutá vierou, že človek dokáže všetko, na čo sa zameria.

Tuším, že s teóriou cyklov som sa stretol u istého J. W. Forrestera koncom 70. rokov minulého storočia. Vtedy som tiež prvý raz čítal o existencii kondratievovských cyklov. Nikolaj Kondratiev (nar. 1892) objavil svoje „dlhé“ (päťdesiat-šesťdesiatročné) cykly skúmaním hospodárskych kríz v rozvinutých kapitalistických ekonomikách. Za jeho buržoázne vedátorstvo ho zavreli do gulagu, kde ho popravili roku 1938.

Na Slovensku sa v posledných rokoch objavujú crossovery medzi desiatkou najpredávanejších áut – populárne sú u nás napríklad Škoda Yeti, Suzuki SX4 či Kia Sportage. V USA tvoria crossovery štvrtinu predaných áut a očakáva sa, že celosvetovo bude v roku 2018 každé piate predané auto crossover. Čo to teda je?

Časté predkladanie návrhov zákonov sa u politika považuje za znak pracovitosti. Lenže, čo ak politici v skutočnosti zneužívajú zákonodarnú iniciatívu na vypaľovanie peňazí od firiem, ktorých sa nové predpisy dotknú? Americký autor Peter Schweizer zverejnil, ako to robia.