Prelom devätnásteho a dvadsiateho storočia zachvátil ošiaľ nezdravého optimizmu. Zdalo sa, že pokrok je nezastaviteľný a prináša len samé dobré veci. Medzi novými vynálezmi, ktorými sa začínal nadchýnať svet, si svoje miesto našlo aj dnes už obligátne müsli.

Pri rozhovore Mareka Vagoviča s Danielom Lipšicom prišla reč aj na kontroverzného novinára Martina Daňa, ktorého Lipšic zastupuje na súde v spore s ministrom Počiatkom.

Časy sa menia. Tí, čo včera vyťahovali pri chôdzi z vrecka hrebeň, dnes vyťahujú mobil, aby sa prečesali na sociálnej sieti. Výsledok je ako tie vlnky na ofine na starých fotografiách. Dojemný.  Smutný. Najmodernejšie veci najrýchlejšie starnú. Keď som v múzeu kozmonautiky vo Washingtone uvidela Gagarinov skafander, až som zaplakala. 

Frontman skupiny Para Tomáš Šedivý alias Lasky o sebe hovorí, že je dievča pre všetko, v kapele aj vo firme, vždy mu niekto niečo pridelí. Aj ku psovi tak prišiel. Najprv to ofrfle a potom spraví, lebo to tak malo byť. Veci sa mu dejú samy.

Umenie posudzujem podľa toho, či si z neho môžem niečo zobrať pre svoj život. To, čo si beriem, má čisto duchovnú podstatu. Potrebujeme sa neustále obrodzovať, preto potrebujeme silné texty, obrazy, myšlienky. Inšpiráciu! 

Priatelia, autori a zamestnanci vydavateľstva W PRESS, a. s., sa stretli na večierku, aby si pripomenuli, že na svete sú aj dôležitejšie veci ako peniaze.

Počas vojny na jar 1999 sa dedinčania zo severovýchodu Kosova skrývali v lese. Prezradil ich detský plač, siedmich z nich srbskí ozbrojenci zabili. Ostatní ušli, na mieste nechali v lístí veci, aj rodinné albumy. Žijú ešte ľudia z týchto fotografií?

Pravidelné písanie je ako dobre vycvičený pes. Stále je pri vás, aj keď si ho nevšímate. Je pri vás tak verne, až sa občas zdá, že ste ho stratili a keď ho začnete v panike hľadať, iba sa vám zbytočne zapletie pod nohami.

Milí priatelia, často sa ma pýtate, aký je Svätý Jur. Žijem tu od detstva, tu ma počali. Čo som si mal počať? Tetušky mi hovoria: „Ahoj Štefko!“ Poznám ich radosti, chemoterapie, diagnózy, psov. Dnes máme päťtisíc obyvateľov, držíme si tento počet od stredoveku. Mali sme aj právo meča. Kat stínal, aj ruky sekal, aj na dereši prášil vagabundov. Pred pár rokmi meč ukradli.

Z celej tej smršte udalostí, ktorú nabral náš adopčný proces, keď nám z úradu oznámili, že pre nás majú bábätko, si zapamätám tento obraz: Profi matka,  pani Magdaléna, stojaca s naším Lukášom v náručí, keď sme ho uvideli prvýkrát. (Odborne sa tomu hovorí i „prvá interakcia“).