Nie, na Slovensku to ešte nie je také zlé. Pro-life organizácia Fórum života si môže pokojne 2. novembra pripomenúť svoju pamiatku zmarených nenarodených detí. Niektorí sa na dušičky k iniciatíve Fóra aspoň v duchu pripoja, ale ani mnohým z tých, ktorí s dnešným potratovým zákonom nemajú problém, nenapadne spochybňovať, že pro-liferi majú na verejné prejavy právo. Nescudziteľné právo. Stačí však pohľad k našim južným susedom a onemiete od úžasu.

Málokedy mi pripadá názov tejto rubriky taký príznačný. V krajine, ktorá je kvôli nekončiacej vojne a druhému kolu prezidentských volieb (bude 7.11.) stredobodom svetových správ treba žiť – alebo pobyt v nej treba prežiť. Týchto pár riadkov píšem na izbe guesthousu Zarafshan v meste Mazár e Šaríf v Severnej provincii. Slúžia ako „predkrm“ reportáží, ktoré, verím, o pár dní v zdraví prinesiem domov.

Vezieme sa z rodinného pohrebu v jeho rýchlom aute. Jeho nová priateľka, Slovenka, pracujúca na vysokom manažérskom poste, sa rozčuľuje: „Akí migranti? Však to sú pestovaní ľudia, v značkových šatách, tie ženy majú dokonale vytrhané obočie, sú vyobliekané, nech mi nikto nehovorí, že sú to chudáci!“. „Aj Židovky šli do dobytčiakov v norkových kožuchoch,“ poviem a žena na chvíľu stíchne. Nie som zvyknutá na také reči, na také rýchle rezanie zatáčok, žalúdok mi pláva na vode, snažím sa pozerať pred seba a nerozčuľovať sa. On, akoby chcel zaobaliť jej reči, povie: „Predsa len to nie je sranda, vpustiť si sem toľkých moslimov.

Dňa 19. mája 2015 sa v Ivánke pri Dunaji dožíva 90 rokov jezuita a tajne vysvätený biskup Dominik Kaľata. Hodno pri ňom pripomenúť históriu tajných biskupských vysviacok v čase komunizmu.

Hovorí za nespokojnú časť veriteľov Váhostavu. Tvrdí, že nepoctivé stavebné firmy zavadzajú na našom trhu tým, ktoré chcú podnikať štandardne. A Váhostav by pokojne poslal do konkurzu. Stavebný podnikateľ z Banskej Bystrice, Milan Blaho.

Dianie okolo spoločnosti Váhostav vyvolalo takú spoločenskú odozvu, že sa mu už musela venovať aj vláda. Ale riešenia, ktoré presadzuje, sú nesystémové, mohli by ochromiť reštrukturalizácie na Slovensku a skrývajú aj ďalšie otázniky.

O detektívkach Francka Thillieza zvyknú recenzenti písať, že sa v nich spája napínavý príbeh s modernou vedou. Ale nikto ešte nedocenil, akým rafinovaným spôsobom sa to deje. A pritom taký román GATACA je naozaj extrémne rafinovaný. Alebo žeby nie?

Môj život nikdy nemal taký pravidelný režim ako teraz. Ako všetci bordelári, u ktorých sa striedajú krátke záchvaty tvorivosti s nekonečnými obdobiami letargickej apatie, nachádzam v tom ohromné uspokojenie. Náš syn je ako hodinky. Všetko chce mať v ten istý čas, presne na minútu a ja si v tom lebedím, akoby som v živote neprahla po ničom inom. Sme ako dvaja autisti. Spokojní, kým sa ryža nedotýka hrášku, kým náš život ide vykolíkovanou trasou s presne načasovanými rituálmi vstávania, mixovania ovocia, preliezok, šmýkačiek, varenia, hrania, poobedňajšieho spánku a kúpania.

Predstavte si, že po vyše deväťhodinovom lete vám nedovolia opustiť lietadlo. Nohy máte stŕpnuté, príbuzní čakajú v letiskovej hale, ale úradník z imigračného vám oznámi, že do krajiny, kde ste sa narodili, nemôžete vstúpiť. Musíte ostať sedieť na svojom sedadle, unavený a frustrovaný, kým služba uprace lietadlo pred ďalším letom. A celý ten čas sa neprestanete pýtať sám seba: Ako sa mi niečo také môže stať v mojej krajine?

V knihe Preto s Lebom od Tomáša Uleja nájdeme aforizmus: „Matka a milenka – ako ťa spravia – taký si.“ Ako rodičia sa nad tým môžeme pousmiať aj zaplakať, ak si uvedomíme, ako už v ranom detstve ovplyvňujeme psychiku našich potomkov v dospelosti.