Jaroslav Daniška sa pred časom pokúsil vysvetliť, prečo Putin klame (.týždeň 8/2015). Rád by som na jeho text reagoval a otočil optiku – na Západ. V západných médiách, čiže aj v slovenských, možno sa v posledných rokoch dočítať na adresu Ruska len toľko, že porušuje medzinárodné pravidlá, klame a ohrozuje mier široko-ďaleko. Ešte do toho zaznie, aká je ruská propaganda šikovná a malo by sa ju obmedziť, ak nie priam zakázať. USA organizujú proti Rusku euroatlantickú koalíciu, sankcie, na Ukrajine stmeľujú prívržencov vojny proti Rusku až do posledného Ukrajinca a politikov Európskej únie odhaľujú ako svojich služobníčkov.

Spojené štáty americké na seba zobrali zodpovednosť za zničenie Islamského štátu. A svet si, zdá sa, vydýchol. Takmer vôbec nepočujeme obvyklý chórus kritikov, ktorí pri každej predchádzajúcej intervencii USA v posledných rokoch namietali, že tá či oná vojenská akcia USA nie je dostatočne posvätená Organizáciou spojených národov. Hrozba, ktorú reprezentuje Islamský štát je, skrátka, príliš vážna, takže medzinárodné spoločenstvo bez reptania akceptuje, že Spojené štáty – bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN – dali dohromady alianciu ochotných a pustili sa do bombardovania islamských extrémistov v Iraku aj Sýrii.

Môj život bol vždy životom medzi múrmi. Múrom na nábreží Maleconu, ktorý ma oddeľoval od zvyšku sveta, o ktorom som počula len samé strašnosti. Múrom na škole, kam som chodila, keď sa zjednotilo Nemecko. Dlhým múrom, za ktorým sa schovávali nelegálni predajcovia sladkostí a iných potešení. 180-centimetrový betónový plot, cez ktorý niektorí spolužiaci vedeli preskočiť a ujsť z triedy pred nudou z indoktrinácie. A k tomu všetkému sa pridal múr mlčania a strachu. Doma si moji rodičia začali dávať prst na ústa a šepkať… niečo sa stalo, ale nepovedali, čo.

Aj keď Obama hovorí, že studená vojna z toho nebude, treťou vlnou sankcií, ktorou sa EÚ pridala k USA, sa začína éra otvorenej konfrontácie s Putinovým Ruskom.

Už je to raz tak. Ľudstvo sa delí na dva nezmieriteľné tábory. Jedni si bez neho nevedia predstaviť svoj život, iní by ho do úst nedali, ani keby im oň išlo. Až tak dokáže polarizovať našu spoločnosť kôpor.

Prišiel deň, ktorý sme si predstavovali tisíckrát, ale nikdy nie takto. Mysleli sme, ako ho budeme oslavovať, ako sa budeme objímať, nosiť zástavy, ale je po tom. Nikto nekričí „Nech žije slobodná Kuba!“, nikto neotvára fľaše. Vyhlásenie vlád Kuby a USA o nadviazaní diplomatických vzťahov nás prekvapilo uprostred signálov s opačným významom. Raúl Castro odložil tretie kolo rokovaní s EÚ a represie na 10. decembra boli zamerané na ochrancov ľudských práv. Prvým prekvapením bolo, že Námestie revolúcie a Biely dom spolu viedli rozhovory 18 mesiacov. Kým režim vytváral dojem, že čo i len priblíženie sa k colnej kontrole USA je prejavom zrady, naši politici sa so Strýkom Samom stretali. Tak klame politika!

Dňa 11. júna uplynulo 150 rokov, čo sa v Mníchove narodil jeden z najvýraznejších operných tvorcov konca 19. a prvej polovice 20. storočia Richard Strauss. Jubileum reflektuje aj Slovenské národné divadlo.

Na poli vyzerá ako životom poriadne zjazvená zemeguľa na stračej nôžke. Keď ho však zbavíme listov a vyzlečieme z kože, odhalí svoje biele, iskrivé jadro. Potom stačí zahryznúť. Poriadne to chrupne, ústa zaleje zemitá šťava a sme doma.

O futbale rozpráva tak zanietene, že mu televízni diváci visia na ústach. Vo futbalových kruhoch si vyslúžil povesť trénera, ktorý dokáže namotivovať mužstvo tak, že dokáže poraziť silnejšieho súpera. Po rokoch strávených v nemeckej lige sa stal expertom na tamojší futbal. Aj preto ho niektorí fanúšikovia oslovujú Franz. František Straka.

Strašenie či hrozba? Kim Čong-un sa v priebehu minulého týždňa vyskytoval v médiách celého sveta na titulných stranách. Ak mu šlo o to, tak svoju vojnu už vyhral. Severná Kórea ohlásila, že rozdrví svojich nepriateľov, Južnú Kóreu a USA.