Médiá informujú o nepokojoch v častiach Štokholmu, obývaných imigrantmi. Pre mňa má však život v tomto meste inú príchuť. Už keď som sem prišla ako študentka v roku 2009 prvýkrát – bola treskúca zima so snehovou búrkou – bola to láska na prvý pohľad, ja a staré mesto Gamla Stan.

Môžeme si o tom myslieť, čo chceme, ale Jaroslav Haščák a Marek Dospiva sú ľudia, ktorí európskemu priestoru rozumejú. Okrem iného preto, že tu videli svoje miliardy, na ktoré premenili dva milióny, ktoré do počiatku svojho podnikania dali pred polovicou deväťdesiatych rokov. Sú ľudia, ktorí to považujú za rozprávku, všetci navyše čítali spis Gorila... ale to nič nemení na tom, že Haščák a Dospiva sa v priestore, ktorý zase ja, naopak, považujem tak trochu za svoj, vyznajú veľmi dobre. Niekedy možno až príliš.

Funkcionár Pozemkového fondu Tibor Pethö zrejme koordinoval svoj postup s Milošom Drobným aj v iných prípadoch. Vedenie fondu však odmieta, že by zneužíval svoje právomoci.

Bratia Grimmovci patria v roku 1837 medzi najvýznamnejších nemeckých učencov. Majú za sebou vydanie rozprávok, ktoré dostali ich meno, sú autormi nemeckých mýtov a povestí, ale aj nemeckej gramatiky. Nechcú byť ničím iným než učencami, bádajúcimi v tichosti svojich študovní. A predsa.

Pozvanie na postupimskú konferenciu "Ničia médiá Európsku úniu?" som prijal najmä kvôli jej moderátorovi. Nakoniec sa ma ale viac dotkla iná kvalita.

Prijať dar a niečo darovať je rovnako zodpovedné gesto. Nikdy nezabudnem, ako nám rodičia vštepovali do hlavy pri každom, aj malom podarúnku: „Poďakoval si sa?“. Aby sme si vážili všetko, čo dostaneme. Ďalší stupeň dobrej výchovy bol: myslieť na iných a podeliť sa.

Vladimír Lamačka, Milan Valášik a Juraj Kliment v časopise Plus 7 dní hovoria aj o inej podstatnej skutočnosti – o údajne nedôveryhodnom alibi odsúdených Nitranov.

Sleduje ho vlastný sused. Nikto mu to nepotvrdil, nečítal to v žiadnej správe a nemá ani žiadnych kamarátov medzi policajtmi, ktorí by ho varovali. Nie je však hlúpy. Kedykoľvek otvorí dvere na svojom dome, zbadá, ako sa iná hlava vo vedľajších dverách pohne. Keď je vonku pred domom, či už prichádza, alebo odchádza, trikrát z piatich prípadov stretne staršieho muža, ktorý žije v jeho susedstve. Tvári sa, že zase raz polieva. Kvetináče sú pritom plné vody, ale on stále polieva a polieva.

Raz som pri konfiškovaní harabúrd zo starého domu po jednej umretej babke vyfasovala zlaté jablko. Asi v trojnásobku životnej veľkosti skutočného jablka, kovové a pozlátené. Na podstavčeku. Vnútri bolo 6 kalíštekov na pálenku. Vyhlásila som ho vo svojom vnútornom rebríčku za vrchol gýča. V tom dome som vtedy získala aj viacero iných úlovkov, napríklad supergýčové porcelánové čajové súpravy (zvonka perleťovo tyrkysové a zvnútra zlaté...), alebo ružovú, tiež perleťovú vázičku.

„Máme najhlúpejšieho prezidenta na svete. Žiadna banánová republika na tejto zemeguli nemá za prezidenta takého hlupáka,“ hovorí z nemocničnej postele pľúcneho oddelenia môj kamarát, chrapľavo sa zarehoce a potiahne si z elektronickej cigary, nad ktorou personál nemocnice empaticky prižmuruje oči, pretože kamarát je legenda – okrem iného aj tabaková.