V stane .týždňa sa o sexe hovorilo síce otvorene, ale nikto sa nemusel červenať.

Veľké skupiny ľudí, rýchlo sa premiestňujúcich po Panenskej ulici, plný sklad, kaviareň, koncertná sála ZUŠ či Múzeum polície. Všade sa nahlas čítajú knihy. A tí ľudia chcú byť pri tom. Čítanie je prosto sexy!

To, aké surové a nemilosrdné sú k sebe ženy, vystihol už Sándor Márai vo svojich Denníkoch z roku 1943: „ Ženy si seba navzájom nevážia. V očiach ženy nemôže byť nejaká iná žena naozaj ,veľká´ alebo bezvýhradne ,krásna´ či bezo zvyšku ,dobrá´, nesebecká, domácky založená atď. Keď žena vstúpi niekam, kde sedí už nejaká iná žena, miestnosť sa naplní podozrievavosťou. Žena uverí vo veľkosť, bystrosť či ľudskosť inej ženy jedine vtedy, keď o tom má dôkaz. A to tiež len zdráhavo.

Podľa štatistík a múdrosti starých materí majú ženatí muži viac sexu než slobodní a vydaté ženy sa v domácnostiach viac nadrú než slobodné. Ak by to bola pravda, tak by muži túžobne vzdychali nad svadobnými katalógmi a ženy by si cvičili, ako hovoriť „ešte na manželstvo nie som pripravená“, aby to znelo čo najpresvedčivejšie.

Veta „jeden akord a pravda“ sedí na Lou Reeda ako uliata, no v skutočnosti tento newyorský hudobník, ktorý zomrel minulý týždeň, svojou tvorbu tento slogan vlastne vymyslel.

Chcel som písať o tom, čo nie je architektúra, potom mi napadla Biela veľryba a Melville. Mohlo by sa zdať, že kvôli božskej proporcii, ale je to začiatkom knihy. Moje meno je Izmahel, jeden z najkrajších opisov Manhattanu a jeho obyvateľov, ktorý poznám. Túžba suchozemcov po mori, áno, to sedí, vedeli ste, že East River je zátoka, a nie rieka? Správa sa ako more, riadené prílivom a odlivom, odborne sa nazýva prílivová úžina.

Prešiel som cez zrkadlo. V zime roku sedemdesiatdeväť išiel som sa stretnúť s Elliane, mali sme ísť spolu na obed. Počkali sme na jej kamarátku Irene, keď prišla, požiadala nás, či by sme sa s ňou mohli zastaviť u Jirku, má mu odniesť fotky. Na Hradčanskom námestí Irene zazvonila pri šedej bráne, podotýkam, že vtedy boli všetky brány šedé, všetko bolo šedé, akurát hliadkujúci policajti boli zelení. Z okna na prvom poschodí sa vyklonila hlava, pozdravila Irene a spustila v pletenom košíku na špagáte klúč.

Predtým, než odíde domov, sedí a počíta mince. Má 55 centov v konvertibilných pesos. Je to ekvivalent celodennej práce, niečo, čo sa zmestí do rohu jej vrecka. Vie, čo si za tie peniaze ide kúpiť. To isté, čo vždy. Môže si dovoliť dva kuracie bujóny a kocku mydla. Osem hodín práce má hodnotu dochutenia ryže a trochy peny v kúpeľni. Táto žena patrí do Kuby, ktorá stále počíta ceny v národnej mene – kubánske peso – je to časť krajiny, ktorá nedostáva žiadne náhrady, nemá žiadne špeciálne privilégiá, nemá rodinu v cudzine, žiadny biznis doma, nič, čo sa skrýva pod pultom.

Pornografia je vždy vďačná téma. Podobne ako bulvár útočí na to najprimitívnejšie v nás. A rovnako ako on je až banálne jednoduchá, priamočiara a nemetaforická, presne ako to, čo ukazuje. Sex zbavený intimity. Naše reakcie na ňu sú čisto fyziologické, redukuje nás na zvieratá, a preto nás odpudzuje aspoň tak intenzívne, ako nás láka.

Nová kniha Chucka Palahniuka sa volá Snuff. Je pornograficky plochá, literárne chudobná a obsahovo prázdna.