Obrázok č. 140: Ríšsky snem v Norimbergu 1933. Totenehrung. V popredí stojí v meravom postoji člen jednotky SS so štandardou SS v ruke. V pozadí obrovská pláň, na nej stopäťdesiattisícová masa vojakov. V špalieri kráča Adolf Hitler s Ernstom Röhmom, vzadu vejú na stožiaroch tri obrovské zástavy SS. O rok už Röhm vedľa Hitlera kráčať nebude, Hitler elitu nacistických úderných jednotiek SA vykántri.

Národná bločková lotéria Od 1. septembra sa môžu obyvatelia Slovenska zapojiť do Národnej bločkovej lotérie. Ministerstvo financií ju zavádza ako jeden z nástrojov v boji s únikmi pri dani z pridanej hodnoty. Spotrebiteľov má viesť k zodpovednosti v súvislosti s pokladničnými dokladmi. Spotrebitelia by sa mali zaujímať o to, či sú bločky pravé a podnikatelia by zase mali byť féroví vo vydávaní pri platení. Občania budú môcť zaregistrovať svoje bločky z elektronickej registračnej pokladne do lotérie cez Tipos za 20 centov alebo za 12 centov cez SMS, prípadne cez internet a mobilnú aplikáciu zadarmo.

Rozpočet i nová daň Kabinet Roberta Fica schválil návrh nového štátneho rozpočtu, podľa ktorého by deficit budúci rok mal byť na úrovni 2,83 percenta HDP. Slovensku by sa tak ň podarilo splniť trojpercentný limit, ostro sledovaný zo strany EÚ. Schodok by mal mierne klesať aj v ďalších rokoch. Vláda zároveň počíta v budúcom roku s vyšším hospodárskym rastom. A to na úrovni 2,2 percenta HDP. Ak vládne prognózy hospodárskeho rastu nie sú príliš optimistické a ukážu sa ako správne, tento rok sme prežili dno a v ďalších rokoch by už ekonomika mohla vytvárať aj nové pracovné miesta.

Súčasná americká politika je frustrujúca pre tých, ktorí majú zafixovanú predstavu americkej federálnej vlády ako organizácie, ktorá napriek všetkým problémom vie efektívne reagovať. Rokovania o riešení takzvaného fiškálneho útesu boli svojou dysfunkčnosťou až šokujúce. K čiastkovej dohode prišlo až dve hodiny po silvestrovskej polnoci, keď sa viceprezident Joe Biden a líder republikánskej menšiny v Senáte Mitch McConnell dohodli na pokračovaní Bushových daňových úľav pre Američanov, zarábajúcich menej než 400-tisíc dolárov ročne, udržaní dolného limitu pre daň z bohatstva na 5 miliónov dolárov, a predĺžení podpory v nezamestnanosti na jeden rok.

Barack Obama pred štyrmi rokmi porazil svojho republikánskeho súpera Johna McCaina svojou víziou nádeje a zmeny; bola to „zmena, ktorej môžeme veriť". Paradoxom prezidenta, ktorý dnes obhajuje svoj úrad proti Mittovi Romneymu, je silné varovanie pred zmenami, ktoré by čakali Romneyho Ameriku, takmer nostalgia za Spojenými štátmi, v ktorých dnešné generácie vyrástli, no ktoré už nasledujúca generácia zažiť nemusí. Minulotýždňový zjazd Demokratickej strany, ktorý oficiálne nominoval Obamu za kandidáta na ďalšie štyri roky, bol plný volania po uchovaní toho, čo charakterizovalo blahobyt a dobrý život Američanov posledného polstoročia ? od možnosti väčšiny ľudí nájsť si dobrú prácu a slušné bývanie až po veľké zdravotné programy Medicare a Medicaid. Bolo to volanie za Amerikou, ktorá ponúkala kombináciu tradičného amerického sna, kde sa tí usilovní a pracovití bez ohľadu na svoj pôvod môžu dostať (niekedy až v ďalšej generácii) k ovociu svojej práce, a sveta, v ktorom sa štát nakoniec aspoň nejakou formou postará o slabších a pomôže núdznejším. Nostalgiu tomuto volaniu dodáva skutočnosť, že táto Amerika existuje čoraz menej, a že dlhy, ktoré táto Amerika vyrobila, bude musieť niekto zaplatiť. Amerika má na začiatku druhého desaťročia druhého tisícročia prvú generáciu nových dôchodcov, ktorí sa narodili po 2. svetovej vojne. Sú relatívne zdraví, plní energie, relatívne bohatí (často so štátnymi alebo firemnými penziami), majú niečo vyše 65 rokov a ďalšich 20-30 rokov aktívneho života pred sebou. Nie je vylúčené, že táto generácia dôchodcov, ktorá bola podľa Davida Brooksa dokonca vytvorila úplne novú vekovú skupinu v spoločnosti, skupinu aktívnych penzistov s osobitnými návykmi a potrebami, bude v tejto podobe aj generáciou poslednou. Tá ďalšia o 20 či 30 rokov na to všetko už nemusí mať peniaze.

KNIHA Pišta Vandal: Prototyp Eva (Limerick, 2012) Literárne spracovania dramatického, apokalyptického zápasu medzi človekom, hriechom a Bohom majú dlhú a pestrú históriu: od výborných diel Danteho, Miltona, Komenského, Johna Bunyana, Bulgakova či C. S. Lewisa až po dobre mienené gýče, medzi ktorými patrí Youngova Chatrč medzi tie lepšie kúsky. A potom je tu hard-core apokalypsa Prototyp Eva Pištu Vandala, metalistu a pankáča, autora duchovnej poézie aj Havinkovho hovienka, Pekelnej muziky aj životopisu misionára Karola Nižňánskeho.

Život na dlh, ktorý je podstatou krízy v Európe, má širšie spoločenské a historické súvislosti. Jeho riešením je, že Európa, prinajmenšom niektoré jej časti, bude musieť schudobnieť. Píše David P. Goldman.

Mám pocit, akoby som to už zažila. Je to ako permanentné déjà vu. Všetky tie frázy, sťažnosti a situácie sa ustavične opakujú. Aj dnes na obed som na ulici počula slová, ktoré boli priam identické s tými spred dvadsiatich rokov. Aj ten dlhý rad u mäsiara bola rovnako dlhý ako v roku 1994 alebo 2002. Znie to neuveriteľne, ale človek má pocit, akoby sa vracal a všetko to už zažil. Znovu a znovu. Jednou z tých opakujúcich sa scén je zháňanie jedla a potravín, základných vecí. Trocha oleja, jeden balíček párkov či kus mydla.

V debatách o budúcnosti eurozóny sa často spomína meno Alexandra Hamiltona, jedného z amerických “otcov zakladateľov”. Ako prvý americký minister financií sa Hamilton rozhodol, že americká federálna vláda by sa mala zaručiť za splatenie dlhov amerických štátov po americkej vojne za nezávislosť. Ak by Európa mala štátnika Hamiltonovho kalibru, tak by sa rovnako aj európsky kontinent dôveryhodne zaručil za dlhy Grécka a Portugalska. Bývalý šéf FED-u Paul Volcker v januári napríklad poznamenal, že „Európa sa nachádza vo svojom hamiltonovskom momente, ale, žiaľ, nemá nijakého Alexandra Hamiltona na obzore.“

Alojz Szokol (1871 – 1932), rodák z Hronca, vyrástol „u krstných“ v Šahách. Na nie celkom úspešných medicínskych štúdiách sa stal úspešným členom Magyar Atlétikai Club, a ako to už vtedy bývalo, all-round atlétom. Na prvej olympiáde v roku 1896 bol tretí vo finálovom behu na 100 metrov. Medailu však nedostal. Niežeby Gréci boli už vtedy tak na hunte, že nebolo na bronz. V Aténach víťazi dostali od kráľa striebornú, druhí bronzovú a tretím podali ruku. Tú podával zväčša korunný princ Konstantin.