Štyri slovenské mestá bojujú v druhom kole o titul Európske hlavné mesto kultúry 2013. Je to veľká vec - ide o veľké peniaze, veľkú reklamu, veľké možnosti, ale aj o veľké riziko. Nitra, Martin, Prešov, Košice. Má niekto z nich na to?

„Domov je tam, kde srdce svírá,“ spieva sa v jednej hardcore piesni. Ak máte chuť na niečo, kde to bolí a zoviera slasťou lásky, siahnite po milostných listoch, ktoré ako koláž vytvorila z listov svojich a listov Dominika Tatarku Erika Podlipná. Je to silné čítanie. Kniha sa volá Koláž – Pocta Dominikovi Tatarkovi.

Môže byť Macedónsko, kde sa v oblastiach, ktoré obývajú Albánci, pre násilnosti opakovali predčasné voľby, zdrojom nového etnického konfliktu v epicentre Balkánu? – tak znie naliehavá otázka. Britský The Economist o ňom píše ako o štáte, ktorý si svet všíma iba vtedy, keď sa tam udeje niečo zlé. Momentálne je opäť „na výslní“.

Prvý ochotnícky divadelný súbor na území dnešného Slovenska založil 10. júla 1830 v Liptovskom Svätom Mikuláši národno-buditeľský a osvetový činovník Gašpar Fejérpataky – Belopotocký (1794 – 1874). Súbor sa volal Diwadlo slowanské

„Okamžiky, kdy nastane takové ticho – v nás a kolem nás -, až máme dojem, že slyšíme tajný tikot mechanismu světa.“ Touto vetou napísanou v roku 1943 sa začínajú dvojzväzkové, takmer tisícstranové denníkové zápisky košického rodáka Sándora Máraia, ktoré v edícii Paměť vydala pražská Academia.

Trochu som sa toho bál. „Musíte ísť vlakom a Červenou strelou,“ hovoril mi však ruský diplomat, keď sme sa pred cestou rozprávali v rozľahlej, pustej hale obrovského paláca.

Bolo raz jedno dievčatko. Volalo sa

Bola to zvláštna výzva. Objavila sa pred Vianocami a pochádzala od riaditeľky detského domova. Pani riaditeľka nielenže odmietla odpustky od firiem, ktoré pred Vianocami núkajú peniaze či volajú deti na vystúpenia, ona na tento kroku vyzvala aj ostatné detské domovy.

Blížiace sa stošesťdesiate výročie príchodu prvého parného vlaku na Slovensko nemôžeme nechať v rubrike .štýl nepovšimnuté. Preto zopár riadkov aj pre tých, ktorí už len matne tušia, o čo vlastne ide...

Čo je to šesťtisíc kilometrov? Skoro nič – len šesť hodín v lietadle. Ale vo vlaku takmer šesť dní. A vo vlaku na bájnej Transsibírskej magistrále je to ešte niečo iné: cesta do celkom iného času aj priestoru, kde stále vládne samovar.