„Domov je tam, kde srdce svírá,“ spieva sa v jednej hardcore piesni. Ak máte chuť na niečo, kde to bolí a zoviera slasťou lásky, siahnite po milostných listoch, ktoré ako koláž vytvorila z listov svojich a listov Dominika Tatarku Erika Podlipná. Je to silné čítanie. Kniha sa volá Koláž – Pocta Dominikovi Tatarkovi.
Na našich pultoch boľavo chýbajú Tatarkove knihy, tie neskutočné, snové, číro slovenské a nádherné vety, aké vám nemôže dať žiadny preklad, Tatarkove vety, ktoré vyrážajú dych a oslepujú ako pstruhy pasúce sa v tých najčistejších bystrinách. Pretože Tatarkovi dediči tieto knihy držia tak povediac „pod zámkou“ a ich znovuvydaniu sa, bohvie prečo, bránia, naše – po Panne Zázračnici * prahnúce hrdlá napojí určite koláž z týchto nádherných milostných listov, kde Tatarka a Podlipná predviedli, čo skutočná láska spraví nielen s básnickým talentom, ale i so slobodou ducha ako takou.
Okrem vybičovanej túžby sa sem-tam do listov (napísaných, samozrejme, za čias najväčšej normalizačnej temnoty, v ktorej pre osamoteného a pošliapaného Tatarku znamenali tieto listy akýsi prapôvodný zdroj k jeho neskorším Písačkám a možnosť jedinej skutočne slobodnej tvorby – vyznaniu lásky k Žene, jeho veľkej Vlčici), okrem tejto šialenej túžby sa sem-tam mihne stránkami aj ohromný odkaz sem k nám do dnešných, politikmi a ich poskokmi rovnako ovládaných dní: „Zo všetkých slobôd, zo všetkých možností človeka najnepríčetnejšie je potláčaná sloboda združovania sa, sloboda obcovania, sloboda mlčania malých obcí ľudí, ktorí našli v sebe zaľúbenie a ktorí sa už dávno dorozumeli, že nechcú, nechcú, aby ste ich chránili svojou mocou, svojou náložou absolútneho zničenia. (My sa len pozývame k čistému stolu, ale pre nás je to nekonečne viac, ako pre vás vaša moc.)“ Tatarkov pojem „obcovania“ tu znova ožíva a volá po naplnení, našom, každodennom, živom stretávaní sa ako prejave najväčšej tvorby. Tatarka, tento „biely neger“ ako sám seba v jednom z týchto listov nazval, hovorí opäť sem k nám: „Vládcovia, vedzte: Formuje sa obec, Obec obcí, formuje, štrukturalizuje, kryštalizuje sa Obec, ktorá má v sebe nekonečné zaľúbenie slobodných mužov a žien, pre ktorých je mlčať spolu viac ako vaša moc, ako váš blahobyt. Napchávajúc človeka svojou ideológiou, svojou bezpečnosťou, svojím blahobytom, vyhladovali ste ho.“
Na našich pultoch boľavo chýbajú Tatarkove knihy, tie neskutočné, snové, číro slovenské a nádherné vety, aké vám nemôže dať žiadny preklad, Tatarkove vety, ktoré vyrážajú dych a oslepujú ako pstruhy pasúce sa v tých najčistejších bystrinách. Pretože Tatarkovi dediči tieto knihy držia tak povediac „pod zámkou“ a ich znovuvydaniu sa, bohvie prečo, bránia, naše – po Panne Zázračnici * prahnúce hrdlá napojí určite koláž z týchto nádherných milostných listov, kde Tatarka a Podlipná predviedli, čo skutočná láska spraví nielen s básnickým talentom, ale i so slobodou ducha ako takou.
Okrem vybičovanej túžby sa sem-tam do listov (napísaných, samozrejme, za čias najväčšej normalizačnej temnoty, v ktorej pre osamoteného a pošliapaného Tatarku znamenali tieto listy akýsi prapôvodný zdroj k jeho neskorším Písačkám a možnosť jedinej skutočne slobodnej tvorby – vyznaniu lásky k Žene, jeho veľkej Vlčici), okrem tejto šialenej túžby sa sem-tam mihne stránkami aj ohromný odkaz sem k nám do dnešných, politikmi a ich poskokmi rovnako ovládaných dní: „Zo všetkých slobôd, zo všetkých možností človeka najnepríčetnejšie je potláčaná sloboda združovania sa, sloboda obcovania, sloboda mlčania malých obcí ľudí, ktorí našli v sebe zaľúbenie a ktorí sa už dávno dorozumeli, že nechcú, nechcú, aby ste ich chránili svojou mocou, svojou náložou absolútneho zničenia. (My sa len pozývame k čistému stolu, ale pre nás je to nekonečne viac, ako pre vás vaša moc.)“ Tatarkov pojem „obcovania“ tu znova ožíva a volá po naplnení, našom, každodennom, živom stretávaní sa ako prejave najväčšej tvorby. Tatarka, tento „biely neger“ ako sám seba v jednom z týchto listov nazval, hovorí opäť sem k nám: „Vládcovia, vedzte: Formuje sa obec, Obec obcí, formuje, štrukturalizuje, kryštalizuje sa Obec, ktorá má v sebe nekonečné zaľúbenie slobodných mužov a žien, pre ktorých je mlčať spolu viac ako vaša moc, ako váš blahobyt. Napchávajúc človeka svojou ideológiou, svojou bezpečnosťou, svojím blahobytom, vyhladovali ste ho.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.