Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ochotnícke divadlo večne bojujúce

.martin Droppa .časopis .fenomén

Prvý ochotnícky divadelný súbor na území dnešného Slovenska založil 10. júla 1830 v Liptovskom Svätom Mikuláši národno-buditeľský a osvetový činovník Gašpar Fejérpataky – Belopotocký (1794 – 1874). Súbor sa volal Diwadlo slowanské

Prvý ochotnícky divadelný súbor na území dnešného Slovenska založil 10. júla 1830 v Liptovskom Svätom Mikuláši národno-buditeľský a osvetový činovník Gašpar Fejérpataky – Belopotocký (1794 – 1874). Súbor sa volal Diwadlo slowanské  Swato-Mikulášske a prvé predstavenie, Chalupkovu veselohru Kocúrkovo, odohral už 22. augusta 1830.


„Fejérpataky – Belopotocký formuloval ciele svojho divadelného hnutia ako úsilie, aby sa mládež  ‚...v rečňovaní cvičila i obecenstvo čistějši československé řeči se přiučovalo, i dobročinnost veřejným ústavům se prokazovati mohla.‘ Zakladateľ nielen nášho prvého ochotníckeho divadla, ale aj prvej verejnej knižnice v rámci svojho osvietenského názoru akcentoval priamejšie výchovno-vzdelávacie tendencie a ciele. Divadlo chápal predovšetkým ako výchovný prostriedok, ktorý mal pôsobiť v dvoch smeroch – na účinkujúcich i na obecenstvo, ale nakoniec mu išlo aj o to, aby finančným výťažkom z predstavení napomáhal rozvoj kultúrnych, predovšetkým školských ústavov. Jeho názor však nemožno chápať staticky. Aj ten bol v pohybe a vyvíjal sa,“ píše Vladimír Štefko v knihe Premeny slovenského ochotníckeho divadla (Vydavateľstvo Obzor, 1984).


.postaviť sa na nohy
Osvietenské divadelné myšlienky sa skoro rozleteli krajinou a postupne začali vo vtedajších centrách kultúrneho a spoločenského diania vznikať ďalšie ochotnícke divadelné súbory ako nositelia myšlienok, ktoré otriasli Európou v revolučných rokoch 1848, 1849. „Slovenské ochotníctvo sa stalo samou svojou existenciou politickou tribúnou, usilujúcou sa „vytrhnúť slovenský národ z prepadliska dejín a zabudnutia, postaviť ho na úroveň iným národom,“ ďalej tvrdí Štefko.
Po rokoch zmien aj stagnácie sa slovenské ochotnícke divadlo začalo stavať na nohy až po vzniku Československej republiky 28. októbra 1918. Nová republika, objektívne znamenajúca záchranu slovenského národa pred totálnou asimiláciou, divadelníkom paradoxne priala len sporadicky. „Štátna osveta ani nepredstúpila pred verejnosť s nejakou ucelenou koncepciou ľudovej umeleckej kultúry, a ochotnícke divadlo išlo vlastne mimo jej priameho vplyvu,“ píše Štefko, upozorňujúc na to, že divadlo je najspoločenskejším odvetvím kultúry.

.bojujúca Tália
Celá história slovenského divadelného ochotníctva do Novembra 1989 je zložitým odrazom komplikovaných spoločenských zmien na pozadí zmien slovenského politického života. Napriek týmto, často až tragickým medzníkom našich dejín, sa slovenskí ochotníci vedeli zaradiť do tých prúdov, ktoré pôvodne pramenili v myšlienkach Fejérpataky – Belopotockého. Pravdepodobne najlepšie to ilustruje história slovenského divadelníctva počas II. svetovej vojny, a obzvlášť v období Slovenského národného povstania, keď Andrej Bagar založil Frontové divadlo, ktoré už 15. septembra 1944 odohralo prvé predstavenie pre jednotky vojenského výcvikového tábora v Harmanci. Frontové divadlo, aj keď jeho členmi neboli len ochotníci, je v dejinách svetového divadelníctva skutočne javom jedinečným.
Pravda je aj to, že v období normalizácie bolo naše ochotnícke divadlo úzko zviazané komunistickou kultúrnou politikou a jeho „národno-oslobodzovací boj“ sa prejavoval skôr v náznakoch, vo vhodnom výbere repertoáru, v skrytých metaforách prednášaných na javiskách. Niet ideológie, ktorá by zakázala myslieť a tvoriť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite