U. S. Steel zostáva americkí oceliari zostávajú v Košiciach prinajmenšom ďalších päť rokov. V utorok sa vládna delegácia na čele s premiérom Robertom Ficom vrátila z rokovaní v centrále U. S. Steel v pennsylvánskom Pittsburghu a medzi obidvoma stranami sa podpísalo memorandum.

Presťahovali sme sa, a získali tak nových susedov, teda niečo ako novú rodinu. Zľava starších Američanov, vraj z Kaukazu (tak dnes označujú bledé tváre). Bývajú s nimi dospelé deti a vnúčatá. O dom sa však starajú len starčekovia, pre mládež by pokosenie trávy či vynesenie smetí bola prílišná výzva. Zato radi občas hlučne ponocujú. Za plotom bývajú tichí skromní Vietnamci, ktorí sa postarajú nielen o spoločný plot, ale osekajú aj strom, ak vetvy padajú, hoci je to naša zodpovednosť.

Lidice pozná v Česku každý. A vo svete tiež dosť ľudí, možno ešte viac, než Václava Havla. Český Malín nepozná skoro nikto. A presa je z hľadiska tragiky ľudských osudov Český Malín s Lidicami porovnateľný. Šesťstopäťdesiat tunajších Čechov, ktorých rodiny sem do ukrajinského Haliču prišli v devätnástom storočí, bolo upálených alebo zastrelených práve pred sedemdesiatimi rokmi počas dodnes neobjasnenej hroznej akcie vojakov v nemeckých uniformách.

Do redakcie sme dostali podpísaný list od piatich účastníkov známej akcie v bare Bonanno. Vzhľadom na význam ich funkcií ho uverejňujeme spolu s reakciou Štefana Hríba.

Žijeme prelomové časy. Nanovo sa definuje islam, hospodárska kríza Západu znovuotvorila esenciálny spor o štáte, trhu a morálke, a zvolenie nového pápeža nastolilo fascinujúcu otázku o povahe cirkvi.

Prinášame úryvok z homílie arcibiskupa Cyrila Vasiľa, ktorú predniesol v Šaštíne počas národnej púte. Arcibiskup Vasiľ hovoril o viacerých témach, vyberáme časť, kde hovoril o vojne a cynizme.

Beto bol jedným z tých, ktorí rozdávali údery v auguste 1994. Vo svojej helme, od malty postriekaných nohaviciach a so železnou tyčou v ruke išiel proti demonštrantom počas protestov Maleconazo. Pracoval vtedy na stavbe a cítil sa ako príslušník elity. Na raňajky mal mlieko, izbu, kde spal s kolegami a plat vyšší ako ktorýkoľvek lekár. Mladosť strávil stavaním hotelov, ale pred desaťročím rozpustili jeho brigádu a stal sa nezamestnaný. Nechcelo sa mu vracať do dediny Banes, kde sa narodil, ani jemu, ani mnohým ďalším z jednotky, ktorá ochotne postaví múr alebo si udrie.

Keď som sa v júni po piatich mesiacoch práce v rozvojovej krajine na týždeň ocitla doma, všetko mi bolo vzácne a postihla ma nostalgická nálada i prílišná zhovievavosť. Bola som síce v rodnom, ale takpovediac v cudzom meste, takže som len krčila plecami počas rýchlych presunov pod zemou (podchodmi s tematicky gýčovou graffiti-výzdobou) či nad zemou (v bludisku „kreatívne“ ponatieraných novozateplených panelákov).

Prešiel rok a máme tu zase ramadán. Teda necelý rok, lebo začiatok je vždy trochu posunutý, čo sa každý dozvie prakticky na poslednú chvíľu. Moslimské mesiace majú obyčajne 28 dní, ale všetko to závisí od pozorovania mesiaca. Pred skončením mesiaca Šaban zasadne tu v Islamabáde na streche najvyššej budovy akási komisia, pozostávajúca z niekoľkých najváženejších imámov a bdie nad správnym uplatňovaním moslimských zvykov a zákonitostí. Tí pozorujú Mesiac v noci a hlavný imám ráno oznámi, či bolo vidieť, že sa Mesiac zmenil, alebo nie, a teda či nasledujúci deň je prvým dňom nasledujúceho mesiaca (v tomto prípade ramadánu) alebo treba ešte čakať.

Sleduje ho vlastný sused. Nikto mu to nepotvrdil, nečítal to v žiadnej správe a nemá ani žiadnych kamarátov medzi policajtmi, ktorí by ho varovali. Nie je však hlúpy. Kedykoľvek otvorí dvere na svojom dome, zbadá, ako sa iná hlava vo vedľajších dverách pohne. Keď je vonku pred domom, či už prichádza, alebo odchádza, trikrát z piatich prípadov stretne staršieho muža, ktorý žije v jeho susedstve. Tvári sa, že zase raz polieva. Kvetináče sú pritom plné vody, ale on stále polieva a polieva.