Jana Kirschner, Szidi Tobias a Lucia Šoralová. Tieto tri slovenské speváčky sa určitým spôsobom spájajú s menom Petr Hapka. Účinkovali v jeho projektoch a dodnes sa k nemu vo vlastnej tvorbe hlásia. .týždeň prináša ich spomienky na tohto legendárneho českého speváka a skladateľa, ktorý zomrel nedávno vo veku 70 rokov.

Edward Lucas je editor britského časopisu The Economist a bývalý korešpondent denníka The Independent v Prahe. Pozná náš mentálny svet dvadsaťpäť rokov. Podáva o ňom zvláštnu správu: „Porozumieť Čechom a Slovákom bolo obtiažne. Režim radi nemali. Ale nemali s ním až taký problém, aby čokoľvek podnikli. Každý pôsobil unavene.

Šesť zápasov, päť prehier, jedna remíza, skóre 1:14. Ak nerátame zápas s Modrankou v slovenskom pohári, tak futbalový Slovan nebol na tom za posledné obdobie tak zle. September 2014 však bude v belasom kalendári zapísaný ako čierny mesiac.

Nenarástol im nos a predsa vnímajú vône. Nemajú hlasivky a napriek tomu vedia debatovať. Nuž a tieto schopnosti využívajú nielen na synchronizované dozrievanie plodov, ale aj parazitický spôsob života. Rastliny evidentne voňajú (respektíve smrdia). A to nielen nám alebo rôznym iným živočíchom, ale dokonca aj samy sebe. Nejde však o žiaden luxusný rozmar, ba práve naopak. Pričom zďaleka nejde len o šikovný spôsob prilákania opeľovačov, ale aj o sofistikovanú formu chemickej komunikácie, ktorá je pre ne životne dôležitá.

Túto nepochopiteľnú radu dostal aspoň raz v živote každý, koho niečo ukrutne svrbelo. Ako sa ale dá nepoškrabať, keď je svrbenie už neznesiteľné? A prečo by sme to vlastne (ne)mali robiť?

Bratislavu bude štyri roky viesť bývalý politik SDKÚ Ivo Nesrovnal, ktorého ešte donedávna nikto nepoznal. Do minulosti, naopak, zrejme definitívne odchádza jeden z lídrov novembra 1989 Milan Kňažko.

Veta, že s minulosťou sa už nevyrovnáme, pretože jednoducho vyhasla, je príznakom našej doby. Je výrazom našej neistoty. Andrej Babiš bol kolieskom viditeľného aj skrytého súkolia komunistického režimu. V novom režime sa mu darilo aj vďaka politikom, o ktorých dnes paušálne tvrdí, že „všetci kradli“. Jeho popularita u našich susedov svedčí naozaj o vyhasnutosti českej pamäti. Ale vyhasnutá je aj pamäť všetkých tých, čo môžu za svoj dnešný úspech ďakovať posledným dvadsiatim piatim rokom, a napriek tomu ich opľúvajú. To je jeden z paradoxov našich čias. Lebo boli politici, čo kradli, podvádzali a klamali, ale boli aj takí, čo nekradli, nepodvádzali a neklamali. Hádzať ich do jedného vreca je skutočná strata a vyhasnutosť pamäti.

Kyril Bonfiglioli, posledný britský dandy, písal, ako keby sa P. G. Wodehouse rozhodol kopírovať Raymonda Chandlera, aby z literárneho trhu vytlačil Iana Fleminga. Tri romány o Charlie Mortdecaiovi – jeho literárnom alter egu, sa v rokoch 1973 až 1979 postarali o to, aby sa Bonfiglioli stal šedou eminenciou britského humoru, chlapíkom v pozadí, na ktorého pri hlbšom pohľade nemožno nenaraziť. Prisahajú naňho Hugh Laurie aj Stephen Fry, miloval (a neznášal) ho Douglas Adams a o Terrym Pratchettovi by sme bez neho možno ani nepočuli.

Na oslavy dvadsiateho piateho výročia Novembra som šiel do Bratislavy s dvoma bývalými spravodajcami ponovembrovej Federálnej bezpečnostnej a informačnej služby. Po stý raz som si od nich vypočul historky o infiltrácii spoločnosti agentmi KGB a bývalými eštebákmi. A po stý raz som nad nimi mávol rukou. Mávol som rukou aj nad Václavom Klausom, Milošom Zemanom, Andrejom Babišom… Chcel som si naposledy užiť trochu nostalgie za heroickým obdobím našich životov. Po návrate do Prahy ma čakal takýto mail od Petra Kalmusa z Košíc:

Častá odpoveď Penty, keď sa ju pýtajú na dôvody vstupu do médií, znie, že im chce pomôcť prežiť a zlepšovať sa. Jeden z jej partnerov, Marek Dospiva, ktorý riadi biznis skupiny v Česku, dokonca hovorí o tom, že cieľom mediálnych akvizícií je priblížiť strednú Európu k pomerom Nemecka a dostať ju preč od východoeurópskej kultúry.