Predstavte si, že ste v miestnosti bez zvukov a bez svetla, alebo že máte zaviazané oči a zapchaté uši. Nie na chvíľu, celý život. Hluchoslepota, či už úplná, alebo čiastočná, je najťažšie zmyslové postihnutie. Ako žijú tí, ktorých scvrknutý svet siaha po končeky prstov?

Bolo by príjemné žiť v krajine, kde veci takzvane klapú. Vláda vládne rozumne a v prospech občanov, úrady fungujú, ľudia si nezávidia, dohody platia, dýchame čistý vzduch, pijeme zdravú vodu, na uliciach je bezpečne vo dne aj v noci, mestá sú čisté, hory popretkávané potôčikmi a útulnými krčmičkami.

Toto žlté ovocie sa stalo notorickou súčasťou nášho jedálnička. Je mimoriadne praktické – dobre sa šúpe, rýchlo sa je. Pritom ešte pred sto rokmi sa k banánom v týchto končinách človek dostával veľmi ťažko.

Pápež Pius X. raz povedal: „Dajte mi deti do šesť rokov, a potom si ich už môžete zobrať“. Mal na mysli, samozrejme, to, že pre život každého dieťaťa sú rozhodujúce prvé roky života, prostredie, v ktorom žije, ľudia, ktorí ho obkolesujú a formujú.

Čo už len môže byť zaujímavé na živote v mestečku, ako je Neuburg an der Donau! Ospalá hornobavorská provincia, ani nie tridsaťtisíc obyvateľov. Starnúci mníchovský bonviván, od ktorého som kedysi kupoval ojazdeného forda, iba vyvaľoval oči do krajiny a neustále opakoval: „Préria! Vy tu žijete v prérii!“

Pri pohľade z lietadla na latinskoamerický kontinent vás zaujme červenkavá farba zeme. Aká je táto krajina? Akí ľudia tu žijú? pýtal som sa v duchu, keď som v decembri 2000 letel na pozvanie argentínskych jezuitov do ich krajiny.

Písať o mojej ceste je ťažké asi tak, ako učiť sa na test z matematiky v nočnom klube. Odkedy som opustila Kubu, mám pred očami novú realitu. Mám dilemu, či sa mám na svojej ceste správať ako jej protagonistka alebo novinárka, či tu mám žiť, alebo písať. Robiť obidve veci je ťažké, najmä pri intenzite všetkého, čo tu zažívam.

Slováci začali vo veľkom prichádzať do Spojených štátov až v desaťročiach po skončení vojny Severu proti Juhu. No nejakí tam žili už predtým. A nasadzovali život za budúcnosť svojej novej domoviny.

V Československu som žil 27 rokov. A hoci traja moji kolegovia tvrdia, že ten štát musel zaniknúť, pretože v ňom z dvoch národov nevznikla jedna spoločnosť, pokladám sa za dôkaz pravého opaku.

K Rómom mám blízko. Dokonca rodinne veľmi blízko. S jedným žijem pod spoločnou strechou. Viem, že spletenec problémov, ktoré sme si navykli volať rómska otázka, by sa mal akútne rozplietať, a nie chronicky zauzľovať, ako sa to deje deň čo deň, niekedy potichučky, inokedy s hurhajom, ale nepretržito.