Život na dlh, ktorý je podstatou krízy v Európe, má širšie spoločenské a historické súvislosti. Jeho riešením je, že Európa, prinajmenšom niektoré jej časti, bude musieť schudobnieť. Píše David P. Goldman.

Mám pocit, akoby som to už zažila. Je to ako permanentné déjà vu. Všetky tie frázy, sťažnosti a situácie sa ustavične opakujú. Aj dnes na obed som na ulici počula slová, ktoré boli priam identické s tými spred dvadsiatich rokov. Aj ten dlhý rad u mäsiara bola rovnako dlhý ako v roku 1994 alebo 2002. Znie to neuveriteľne, ale človek má pocit, akoby sa vracal a všetko to už zažil. Znovu a znovu. Jednou z tých opakujúcich sa scén je zháňanie jedla a potravín, základných vecí. Trocha oleja, jeden balíček párkov či kus mydla.

Občas to vyznieva, akoby sa všetky problémy ľudstva dali vyjadriť pojmami rýchlo a pomaly. Hovoríme o tempe ekonomiky, na olympiáde fandíme rýchlosti, vyzývame na spomalenie životného štýlu, no zároveň nás prenasleduje hrôza z postupného spomaľovania vlastného organizmu. Je rýchlosť dobrá alebo zlá? Je pomalosť hendikep alebo žiaduci cieľ?

Návrh rozpočtu na rok 2013 potvrdzuje a umocňuje základné podozrenie, ktoré visí v povetrí od nástupu vlády a už tu bolo vyslovené: Fico & Kažimír chcú celú „konsolidáciu“ verejných financií urobiť na príjmovej strane. Tie úvodzovky na „konsolidácii“ sú úplne namieste. Obsahom tohto výrazu je stabilizácia dlhodobého rastu dlhov, čo vládny návrh nie je ani omylom.

Správa, že šéf ECB Draghi sa zúčastňuje na neverejných zasadnutiach akejsi G-30, vyvolala konšpiračné teórie. Ticho správcov našich zdrojov z druhého piliera nevyvolalo nič. Oboje zle.

Nie je to vôbec také zlé, ako sa môže zdať. Seriálov, aj špičkových, reprezentujúcich oných desať percent seriálovej produkcie, ktorá skutočne stojí za pozornosť, máme u nás dosť. Kúpi ich niektorá z dvoch slovenských komerčných staníc, trocha odpromuje a potom už si len vlasy trhá, že to nielenže neláme rebríčky sledovanosti, ale ledva dosahuje slabší priemer, prípadne ide rovno o prepadák.

Prezidentom Svetovej banky sa stal americký nominant Jim Yong Kim. Jeho protikandidátkou bola ministerka financií Nigérie Ngozi Okonjo-Iweala, ktorá vo všeobecnosti požíva väčší rešpekt. Toto rozhodnutie nemožno podporiť, je však pomerne ľahko vysvetliteľné. Zároveň poukazuje na vážne riziká neukončeného rozvoja.

V debatách o budúcnosti eurozóny sa často spomína meno Alexandra Hamiltona, jedného z amerických “otcov zakladateľov”. Ako prvý americký minister financií sa Hamilton rozhodol, že americká federálna vláda by sa mala zaručiť za splatenie dlhov amerických štátov po americkej vojne za nezávislosť. Ak by Európa mala štátnika Hamiltonovho kalibru, tak by sa rovnako aj európsky kontinent dôveryhodne zaručil za dlhy Grécka a Portugalska. Bývalý šéf FED-u Paul Volcker v januári napríklad poznamenal, že „Európa sa nachádza vo svojom hamiltonovskom momente, ale, žiaľ, nemá nijakého Alexandra Hamiltona na obzore.“

Prechádzate sa po prímorskom talianskom mestečku, odvšadiaľ počujete čulú temperamentnú vravu. Keď sa miestnym lepšie prizriete, v rukách držia zvláštne, oranžové alebo žlté nápoje. Pomyslíte si, možno ten temperament bude v tom. A je to pravda!

Asi najväčšou témou amerických novembrových volieb bude nezamestnanosť. Americká realita je v číslach a kontextoch iná ako slovenská, do budúcnosti sú však mnohé témy rovnaké. Začiatkom 90. rokov si Američania zvykli na nezamestnanosť okolo šiestich percent a ani občasné výkyvy ju dramaticky nezdvihli. Zlom prišiel s krízou v rokoch 2009 až 2010, keď nezamestnanosť stúpla na 10 percent. Odvtedy napriek všetkej snahe počet ľudí bez práce neklesol pod 8 percent, pričom mnohí nezamestnaní prácu ani nehľadajú, takže reálne čísla môžu byť ešte vyššie.