Slovenské kiná posledný týždeň napĺňa film Jonáša Karáska Kandidát. Za prvé štyri premietacie dni ho videlo 13 675 divákov, čo sme tu už dávno nezažili. Jedno je už teraz isté: tvorcovia ukázali, ako sa v súčasnosti robí filmové promo.

„Prídu ruské tanky, bude tiecť krv!“ vykríkol zdesene Sergej. Ostatní mali pohľad meravý. Larisa sa rozplakala. A zrazu bolo ticho. Vytratili sa. Zostal som v divadle sám. Nerád opakujem réžie tej istej hry. Urobil som to len trikrát. Hru P. de Marivaux Dotyky a spojenia som po úspešnom uvedení doma druhýkrát režíroval v Talline, v ruskom divadle. Bolo to roku 1989, pár mesiacov pred Nežnou revolúciou. Estónsko bolo súčasťou Sovietskeho zväzu.

Dlh prekročil 55 percent Slovenský dlh minulý rok dosiahol 55,4 percenta hrubého domáceho produktu, aj keď vláda plánovala, že sa do hranice 55 percent vmestí. Na druhej strane, kabinetu sa podarilo skresať rozpočtový schodok pod 3 percentá HDP. Z týchto údajov vyplývajú zaujímavé dôsledky. Pri poklese deficitu verejných financií pod 3 percentá by sa totiž mala znížiť sadzba dane z pridanej hodnoty z 20 na pôvodných 19 percent.

Najlepšie soundtracky sú tie, ktoré môžu existovať aj bez samotného filmu ako napríklad album Inside Llewyn Davis a to vďaka jeho producentovi T-Bone Burnettovi, držiteľovi prestížnych Grammy a Oscarov.

Pohľad na rebríčky silných kníhkupeckých značiek naznačuje, že opäť bodujú najmä zaručené mená, ako Dominik Dán, Dan Brown, Maxim E. Matkin, Igor Bukovský či Jozef Banáš a Július Satinský. Ale je tu aj jedno príjemné zistenie. Bodujú najmä slovenskí autori – a to takmer vo všetkých smeroch. V lifestyle vďaka Igorovi Bukovskému, v detektívkach vďaka Dominikovi Dánovi, ale dominujú aj v publicistike, historickej literatúre či v popkultúrnej literatúre.

V októbri zverejnil americký Econ Journal Watch výsledky ankety medzi nositeľmi Nobelovej ceny za ekonómiu, zameranej na ich ideologické postoje v priebehu ich životov. Spomedzi 71 opýtaných až 51 povedalo, že časom sa ich politické postoje stali viac protrhovými a liberálnymi (v klasickom význame). Minulý týždeň sa na stránkach tohto časopisu objavila slovenská verzia tejto ankety, v ktorej figurovali traja mladí intelektuáli. Jeden z nich, Pavol Hardoš, je už od základnej školy mojím blízkym priateľom. Na rozdiel od nobelistov sa však ich pohľady za ostatných 10 rokov posunuli od silno trhovo-liberálnych k politickému stredu. „Určite mám (...) bližšie k umierneným sociálnym demokratom než k libertariánom,“ uviedol Rado Baťo, bývalý šéfredaktor Trendu.

Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš patria medzi päť slovenských politikov, ktorých bez námahy vymenuje nadpriemerný čitateľ českých novín (moja žena). Ich odchod vedie až k dôraznému zvolaniu, že Dzurinda bol „premiér, akého Česi nikdy nemali“ a „slovenský Helmut Kohl“ (Luboš Palata 5. 6. na iDnes.cz). Aj k oslavnému rozhovoru, v ktorom „otec reforiem“ Mikloš dostáva úctivú otázku, ako je spokojný s ich stavom (Luboš Palata 5. 6. v MF Dnes).

Dlho som bola presvedčená o tom, že Slováci sú hádam ten najodutejší národ na svete. Myslím tým absenciu bezdôvodných pouličných úsmevov, úsmevov v obchode, na úradoch a pri stretnutí s neznámymi. Áno, pokiaľ sa s človekom spoznáte bližšie, zistíte, že nie je zas až taký debil, ale podľa jeho úvodného výstupu s ním nemáte veľmi chuť spoznávať sa. Ľudia u nás sa prosto bezdôvodne neusmievajú. Smejú sa na vtipoch, pri telke alebo keď sa niekto potkne, ale tie malé, milé osobné úsmevy tu skrátka chýbajú. Veď si len spomeňme, koľkokrát sme stáli vo výťahu s neznámymi ľudmi. A čo sa dialo? Kedysi sa kukalo do zeme, dnes sú poruke smartfóny.

Nedávno sa mi dostala do rúk kniha nahrávok britskej a americkej tajnej služby, ktoré vznikli odposluchmi rozhovorov nemeckých vojakov v zajateckých táboroch počas druhej svetovej vojny (Neitzel, S., Welzer, H.: Vojáci. Protokoly o boji, zabíjení a umírání. Academia, Praha 2014). O čom si rozprávali? Napríklad:„Shazovat bomby se pro mě stalo potřebou. To tě tak zasvrbí, skvělý pocit. Skoro stejně tak dobrý, jako někoho odprásknout.“ (Nadporučík luftwaffe, 17. 7. 1940, s. 85).

Priemerné auto strávi hodinu denne jazdou a 23 hodín parkovaním. Keď jazdí, ide v ňom priemerne 1,7 človeka; keď stojí, zaberá priestor, na ktorom by mohlo stáť 12 bicyklov. Kde majú miesto autá v modernom meste? Zhovárali sme sa s Jánom Fellegim, konateľom firmy EEI, ktorá ponúka riešenia.