Kyril Bonfiglioli, posledný britský dandy, písal, ako keby sa P. G. Wodehouse rozhodol kopírovať Raymonda Chandlera, aby z literárneho trhu vytlačil Iana Fleminga. Tri romány o Charlie Mortdecaiovi – jeho literárnom alter egu, sa v rokoch 1973 až 1979 postarali o to, aby sa Bonfiglioli stal šedou eminenciou britského humoru, chlapíkom v pozadí, na ktorého pri hlbšom pohľade nemožno nenaraziť. Prisahajú naňho Hugh Laurie aj Stephen Fry, miloval (a neznášal) ho Douglas Adams a o Terrym Pratchettovi by sme bez neho možno ani nepočuli.

U nás v Prahe 8 má spiacu firmu istý Alexander Bastrykin – Putinov spolužiak a šéf vyšetrovacieho výboru Ruskej federácie. Rozhodol som sa mu ju zrušiť. Na vysvetlenie: v minulých rokoch si ruskí činovníci zakladali v Českej republike (na Slovensku a v celej EÚ, pochopiteľne, tiež) tiché spoločnosti, ktoré im mali vytvoriť zázemie v Schengenskom priestore. Na takúto obchodnú spoločnosť je napríklad napísaný byt – keby náhodou papaláš upadol v cárovu nemilosť a chcel v pokoji dožiť na Západe. Pán Bastrykin tu vlastnil spoločnosť LAW Bohemia, s. r. o., teraz prepísanú na manželku.

Banka známej finančnej skupiny si od ECB za 1-percentný úrok zobrala trojročný úver a nakúpila slovenské dlhopisy údajne s 3-percentným úrokom. A zarobila.

Donášanie nadobudlo za fašizmu a komunizmu obludné rozmery. Tajná polícia, Gestapo, Ústredie štátnej tajnej bezpečnosti, KGB, fungujúca na rozdiel od ŠtB dodnes, a to aj u nás. Verejné donášanie podľa sovietskeho vzoru. Pavlík Morozov, ktorý udal vlastného otca. Udanie ako oznamovacia povinnosť od pracoviska až po internát: „Udať ťa neudám, oznámiť ťa musím.“ Ľudí sprevádzali celým aktívnym životom kádrové dotazníky.

„Před mými zraky běží datum 16. května 1945, kdy se s nesmírnou slávou vracel prezident Beneš z emigrace do vlasti. „Ať žije! Ať žije!“ volal mu vstříc náš lid ze všech koutů naší země. Václavské náměstí bylo naplněno hlava na hlavě, když z tribuny se ozval jeho hlas. A 25. února 1948 prochází ozbrojená milice pražskými ulicemi a na čele má napsáno: „Ukřižujte ho!“. A Staroměstské náměstí je naplněno hlava na hlavě.“ (Lukavská, J.: Deníky z let 1925 až 1954. Eroika, Praha 2013, str. 357)

Veľký Gatsby, film, ktorý otváral festival v Cannes a podľa bulváru rozpútal v Amerike novú módnu retro vlnu, sa od 16. mája premieta aj v našich kinách. Aj keby u nás po tomto filme zostala len tá retro vlna, bolo by to fajn. Vkusne oblečených ľudí je akosi čoraz menej.

Priateľské upozornenie na úvod: Keby ste náhodou na svojich potulkách svetom stretli divokého Djanga, hovorte mu Džango (s čistým dž) bez toho, že by na začiatku mena bolo počuť hlásku d. To d sa jednoducho nevyslovuje. Na túto vec je Django výnimočne citlivý.

Stát měl po čtyřech desetiletích komunistického režimu u nás špatné jméno. Srostl s vládnoucí stranou a stal se nástrojem útlaku. Vysloužil si po zásluze označení „policejní“. Kdo neokrádal stát, okrádal rodinu.

Keď som pred sviatkami sledoval cez internet snehovú kalamitu na Slovensku a špeciálne v Bratislave, tak som sa seba pýtal, čo by sa asi stalo, keby taký sneh napadol u nás v Islamabáde. Mesto je veľkosťou veľmi podobné Bratislave, leží na úpätí pohoria Margalla Hills (podobne ako Bratislava na upätí Malých Karpát), ale napokon nič také nehrozí. Hoci sú tu ľudia, čo pamätajú slabý poprašok snehu, za osem rokov, čo tu žijem, som nič také nevidel. V zimných mesiacoch tu síce teplota v noci klesá niekedy až k nule, ale cez deň zase vystúpi až k dvadsiatke.

Keby si Piesne ľadu a ohňa od amerického spisovateľa Georgea R. R. Martina nebolo všimlo HBO, stále by si pohodlne hoveli kdesi na žánrovej periférii a tešili sa priazni ortodoxných fanúšikov fantasy. Dosiaľ vyšlo päť z plánovaných siedmich zväzkov tejto epickej ságy, spolu nejakých 6 000 strán textu, Martin slovom nešetrí. V českom preklade vyšli prvé tri knihy, štvrtá má vyjsť koncom apríla, piata azda v lete. Zvyšok je v nedohľadne, Martin, hoci je preukázateľný grafoman, si dáva načas.