Iste sa to stalo už mnohým. Človek si kúpi víno, možno aj drahé. Teší sa, sľubuje si od neho pekný zážitok, možno celý večer. Zoberie otvárač, urobí to krásne lup. Víno sa naleje, ochutná sa a... chutí po korku.

Najprv tri úryvky. Prvý: „Nemôžem predstierať, že sa [smrti] nebojím. Ale najväčšmi cítim vďačnosť. Ľúbil som a bol som milovaný; veľmi veľa som dostal a niečo sa mi podarilo vrátiť; čítal som a cestoval, premýšľal a písal. (...) Predovšetkým som však bol cítiacou bytosťou, mysliacim zvieraťom na tejto nádhernej planéte a to samo osebe je nesmiernym privilégiom a dobrodružstvom.“

„Predstavovanie si súcitu a láskavosti môže postačovať na naštartovanie aktivácie systému upokojenia a spolupatričnosti, utíšiť systém ohrozenia.“ Aj o tom, že je to možné, sa dočítate v knihe Odvaha k súcitu od autorov Paula Gilberta a Chodena, ktorá vyšla pred pár týždňami vo vydavateľstve Artforum.

V úhľadnej lakírovanej miske červenej farby pláva čosi zvláštne. Podobá sa to na neforemného vodného živočícha – plachú zablúdenú medúzu. Po ochutnaní zistíme, že je to tofu, len s orieškovou príchuťou. Najchutnejší starodávny zvitok, aký sa dá zjesť. Volajú ho juba.

Existuje Boh? A ak áno, je taký, ako si ho predstavuje väčšina z nás? Alebo je iný? A ak je iný, je iný len trochu, alebo zásadne? A ak zásadne, je to horšie alebo lepšie? Tieto otázky kladie Štefan Hríb v jeho novej knihe.

Existuje Boh? A ak áno, je taký, ako si ho predstavuje väčšina z nás? Alebo je iný? A ak je iný, je iný len trochu, alebo zásadne? A ak zásadne, je to horšie alebo lepšie? Tieto otázky kladie Štefan Hríb v jeho novej knihe.

V časoch, keď dopriať si kúpeľ, bolo luxusom, ktorú väčšina okúsila len zopár ráz za život, ľudia hľadali spôsoby, ako sa starať o svoje telo – a voňať. Kým však prešli od esenciálnych olejov k parfémom v sklenených flakónoch, svet už voňal úplne inak.

Žijeme napätú dobu. V duchu 17. novembra prebieha kriedová revolúcia, na námestiach štrajkujú desaťtisíce ľudí, na železniciach sa zrážajú vlaky. Všetky tieto udalosti je potrebné sledovať, ale nesmieme pritom zabudnúť vnímať aj krásu sveta. A jednou z najväčších krás sú svetové mestá.

Nie operou, no galakoncertom. Slovenské národné divadlo si na úvod novej sezóny uctilo jedno z najväčších mien našej opernej histórie. Večer Gabriely Beňačkovej priniesol na nábrežie Dunaja umelecký nadpriemer.

Diskusia o koloniálnej minulosti sa väčšinou sústreďuje na Európu. Španielske, britské, francúzske či portugalské impériá sú podrobne skúmané a často kritizované. Hovorí sa o transatlantickom obchode s otrokmi, o rabovaní prírodných zdrojov či o kultúrnej devastácii. To všetko je právom odsudzované. No vedľa tejto kapitoly dejín stojí iná, ktorá zostáva v tieni: imperiálna história Arabov.