Čo na zmeny v Trestnom zákone hovorí špeciálny prokurátor? Prečo sa rozhodol ponúknuť svoju stoličku výmenou za nezrušenie jeho úradu a čo hovorí na to, že to koalícia neprijala? Čo môže znamenať znižovanie trestov a ako to majú v iných krajinách s úradmi, ako je špeciálna prokuratúra? A aké sú závery vyšetrovania prvého teroristického útoku na Slovensku? Braňo Závodský sa rozprával so špeciálnym prokurátorom Slovenskej republiky Danielom Lipšicom.

Dobrý deň, najskôr sa zavreli reštaurácie, kiná, divadlá a fitká, potom prišiel nápad s dvojitým plošným testovaním, a teraz už máme zákaz vychádzania – všetko v priebehu pár dní. Čo takýto postup vlády znamená, akú dôveru to buduje a aký bude výsledok – o tom je ústredná téma nového .týždňa. Okrem toho v ňom nájdete pohľad top vedcov na antigénové testy a tiež krásnych 10 strán o Spiši očami fotografa Alana Hyžu. Prajem Vám dobré čítanie.

Nie, vôbec nie je jedno, aké stíhačky kúpime. Nie je jedno, koľko zaplatíme za tých pár lietadiel, ktoré nás majú chrániť pred nepriateľmi.

Od spustenia zálohového systému na plechovky či PET fľaše nás delí presne pol roka. K obalom, ktoré teraz Slováci krčia a hádžu do triedeného odpadu, sa budú musieť začať správať inak. Novinka prinesie nový zálohový systém, ktorý doplní už roky fungujúci systém vratných sklenených fliaš tak, ako ho poznajú ešte naše staré mamy. Z plechoviek a PET fliaš sa tak stane cenná surovina. Aký je postoj Slovákov k jednotlivým obalom a čo na aktuálny trend hovorí etnologička?

Naše ťažko skúšané zdravotníctvo dostane 350 miliónovú injekciu. Stále tu však máme aj covid a stále platí, že máme málo lekárov a sestier. Do toho všetkého aj vojnu. Budú peniaze navyše stačiť? Bude aj na vyššie platy pre sestry a lekárov? Akú zdravotnú starostlivosti vieme poskytovať utečencom? A ako pokračuje reforma nemocníc, postaví sa tá nová nemocnica v hlavnom meste, či nie? Braňo Závodský sa rozprával s ministrom zdravotníctva, nominantom hnutia OĽANO Vladimírom Lengvarským.

Bratislavský hudobník Juraj Marikovič, prezývaný Medveď, prešiel dlhú cestu. Hral v Saku i v Pare, ale svoj hudobný svet našiel vo vlastnej skupine Bad Karma Boy.

Juraj „Medveď“ Marikovič, frontman kapely Bad Karma Boy nám prezradil, prečo neľutuje, že zanechal polozávodné hranie futbalu, prečo ľutuje, že už nie je v Pare a kto ho chcel prihlásiť na let na Mars.

Milí priatelia, často sa ma pýtate, aký je Svätý Jur. Žijem tu od detstva, tu ma počali. Čo som si mal počať? Tetušky mi hovoria: „Ahoj Štefko!“ Poznám ich radosti, chemoterapie, diagnózy, psov. Dnes máme päťtisíc obyvateľov, držíme si tento počet od stredoveku. Mali sme aj právo meča. Kat stínal, aj ruky sekal, aj na dereši prášil vagabundov. Pred pár rokmi meč ukradli.

Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) bola za komunizmu výrazom faktu, že naša zahraničná politika je guberniálna. Keď sme po novembri 1989 volali „Ahoj, Európa!“, zaniklo RVHP, Varšavská zmluva, odpochodovali ruské vojská. Túžobne sme vzhliadali k EÚ a NATO, kde sme sa civilizačne cítili. Mám však podozrenie, že mnohí videli novú situáciu v zmysle „konečne dostaneme slobodu, prosperitu a bezpečnosť, plus pár korún navyše“. Partnerský vzťah je však o inom. Nasadenie našich vojakov v zahraničných misiách, účasť na humanitárnej pomoci kade-tade po svete, podiel na financovaní a zodpovednosti za spoločné európske inštitúcie, to všetko hovorí, že sme do EÚ a NATO vstúpili ako partneri.

Ako môže žiť viac ako 1,5 milióna Palestínčanov na území veľkom ako desaťkilometrový pás popri diaľnici medzi Bratislavou a Trnavou? Na území s najväčšou hustotou osídlenia na svete? Bol som tam dvakrát. Prvý raz v roku 2003, keď vypukla druhá intifáda, teda protizraleské povstanie za vlády Ariela Šarona. To tam ešte nevládlo hnutie Hamas, žil Jásir Arafat a v Gaze ešte vtedy boli aj židovskí osadníci chránení armádou. Pár dní pred našou návštevou rakety vystrelené z izraelských stíhačiek zničili neveľkú budovu, ktorú turistický sprievodca Lonely Planet označuje ako Arafat house, jedno zo sídiel vodcu. S českým kolegom sme sa – ako jediní hostia – ubytovali v hoteli Adam, na terase povieval vlahý jarný vetrík od Stredozemného mora. Úslušný čašník priniesol džús z čerstvo vyžmýkaných pomarančov, švajčiarsky syr, omeletu, šunku. Pustý bol aj hotel Palestína, hotel Cliff, dokonca aj plážový klub OSN zíval prázdnotou. Až spomienka na nočný zvuk izraelských stíhačiek nás vrátila do reality. Na druhý deň sme boli na pohrebe 24-ročného Palestínčana, ktorého pri útoku na židovských osadníkov zastrelili izraelskí vojaci. V uliciach boli tisíce ľudí, vo veľkom sa strieľalo do vzduchu, maskovaní bojovníci Hamásu nás s kolegom ťahali do dedinky pri meste Insiret, kde Abdul, ako sa chlapec volal, vyrastal a žil. Mal som vtedy možnosť hovoriť s jeho matkou a bol to šialený rozhovor. Bola hrdá na to, že počas intifády prišla o všetkých troch synov. „Sú to šahídovia, mučeníci,“ opakovala. A priznala finančnú podporu od irackých fondov Saddáma Husajna.