EÚ je nedokonalá, ale vďaka za ňu

.dalibor Roháč .ekonomika .esej

Máločo vyvoláva medzi pravičiarmi taký reflexívny odpor ako Európska únia. Je to predsa byrokratické monštrum, ktoré si salámovou metódou odkrajuje zo slobody Európanov a nahradzuje demokratické inštitúcie vládou nevolenej bruselskej elity.

EÚ je nedokonalá, ale vďaka za ňu Alik Keplicz/AP

euroskepticizmus patril k formujúcim vplyvom medzi liberálmi a konzervatívcami mojej generácie. V pamäti mám napríklad svoje články v Domino fóre, v ktorých som ako gymnazista kritizoval zavedenie spoločnej európskej meny, či svoju neskoršiu stáž v prezidentskej kancelárii Václava Klausa, ktorý Úniu rád prirovnával k Sovietmi riadenej Rade vzájomnej hospodárskej pomoci.

Na EÚ sa mi toho stále veľa nepáči. Spoločná európska mena bez nevyhnutnej fiškálnej architektúry, preregulovanosť či Spoločná poľnohospodárska politika by nás však nemali zaslepiť voči úspechom európskej integrácie.

Takmer 70 rokov žijú európske krajiny v mieri. Kontinent má bližšie k ideálom liberálnej demokracie než kedykoľvek predtým. A éra európskej integrácie je napriek svojmu „socializmu“ érou odstraňovania obchodných a investičných bariér.

Pravičiari by sa nad svojím euroskepticizmom mali zamyslieť práve preto, že jeho vplyv v Európe rastie. Euroskeptici sú rôzni. Majú svoje ľavicové stelesnenia, akými sú Syriza v Grécku či Podemos v Španielsku, nacionalistické a xenofóbne verzie ako francúzsky Národný front, ale aj varianty klasicky liberálne či konzervatívne, ktoré budú čitateľom .týždňa asi intelektuálne najbližšie. Medzi ne sa radí Sulíkova SaS, česká Strana slobodných občanov či Alternatíva pre Nemecko. Britský UKIP sa zase pokúša spojiť libertariánsku rétoriku s opozíciou voči prisťahovalectvu či už z východnej Európy, alebo spoza hraníc EÚ.

Odmietanie Únie tak spája konzervatívnych zástancov voľného trhu a demokracie so suterénom európskej politiky. Aby sa konzervatívci a liberáli nestali „užitočnými idiotmi“ a nepriateľmi slobodnej spoločnosti, mali by si svoj odpor voči EÚ rozmyslieť.

.demokracia len v národnom štáte?
Kritici EÚ radi zveličujú. Napríklad tzv. demokratický deficit. Klaus sa vo svojom slávnom prejave k Európskemu parlamentu v roku 2009 sťažoval na „obrovskú vzdialenosť (nielen v zemepisnom zmysle slova) medzi občanmi a predstaviteľmi Únie, ktorá je podstatne väčšia, než aká je vnútri členských krajín. Táto vzdialenosť sa často označuje ako demokratický deficit, strata demokratickej zodpovednosti, rozhodovanie nevolených, no zato vyvolených, či ako byrokratizácia rozhodovania.“

Nahradzovanie demokratických politických procesov nevolenými medzinárodnými byrokratmi je problém. V čase Klausovho prejavu sa však rozhodovanie v EÚ riadilo modelom zo Zmluvy z Nice z roku 2001, ktorá vyžadovala prakticky vo všetkých rozhodnutiach Únie konsenzus členských štátov v Rade Európskej únie. A systém založený na jednomyseľnom súhlase politikov, z ktorých každý je zodpovedný svojim voličom, nemožno označiť za zásadne nedemokratický. Veci zmenila Lisabonská zmluva, lebo v niektorých oblastiach otvorila cestu k rozhodovaniu kvalifikovanou väčšinou. Stále však na zablokovanie rozhodnutia Rady stačí koalícia štyroch členských štátov s 35 percentami európskej populácie.

„Konzervatívci a klasickí liberáli zdieľajú nedôveru voči sociálnemu a politickému inžinierstvu.“

Ponosy na moc európskych byrokratov sú často neoprávnené. Európska komisia je síce vplyvný byrokratický aparát, ale mocná je len natoľko, nakoľko jej to umožnia európski politici. Vo všeobecnosti môže komisia na základe výslovného delegovania Radou vydávať zákony len v malom množstve, a to najmä v technických oblastiach. Inú európsku legislatívu prijímajú demokratickým procesom volení europoslanci a ministri členských štátov. Tí – a nie nejaké anonymné elity – majú pred voličmi zodpovednosť za to, čo sa nám na Európe nepáči.

Niektorých konzervatívcov toto nepresvedčí. „Demokracia je zakotvená v národnom štáte – a výlučne v národnom štáte,“ povedal v roku 2007 John O’Sullivan, bývalý redaktor legendárneho National Review a predtým autor prejavov britskej premiérky Margaret Thatcherovej. Iste, demokracia si žiada „demos“ – politický ľud, zdieľajúci morálne a politické myslenie. Demos však nie je to isté ako európske politické národy či národné štáty, produkty novovekých európskych dejín, tridsaťročnej vojny a romantického nacionalizmu 19. storočia.

Demokracia – a demos – existujú aj v krajinách, ktoré sa európskej skúsenosti vymykajú. Spojené štáty, Kanada či Austrália vznikli masovým prisťahovalectvom. India je multietnickou, mnohojazyčnou, a predsa funkčnou demokraciou.

Demokratický národný štát, nezaťažený európskou integráciou, ku ktorému sa euroskeptici upínajú, je mýtus. Európske štáty neboli po väčšinu svojej existencie demokratické a ich vzťahy určovala reálpolitika. Krviprelievanie prusko-francúzskej a najmä prvej svetovej vojny je sotva ideálom hodným nasledovania. Demokratický národný štát neodolal ani totalitným ideológiám. Tá bájna demokracia európskych národných štátov začala prekvitať až po druhej svetovej vojne, v ére európskej integrácie.

Veľkú zásluhu na úspechu západnej Európy a na mieri majú, samozrejme, NATO a USA. Ale politické inštitúcie na európskej úrovni sú neoddeliteľnou súčasťou toho istého geopolitického balíčka, ktorý by sme mali chcieť zachovať, nie zlikvidovať.

.voľný obchod by padol
Klasickí liberáli a konzervatívci majú radi slobodné trhy. Euroskeptici však tvrdia, že voľný obchod nepotrebuje EÚ ani nadnárodných byrokratov. Stačí odstrániť obchodné bariéry.

Realita je pritom zložitejšia. Voľný obchod je v Európe historickou anomáliou. Dokonca ani druhá polovica 19. storočia, slávna „prvá éra globalizácie“, nedáva euroskeptikom za pravdu. Viacero európskych krajín vtedy síce zmiernilo obchodné obmedzenia, ale pokrok dlho nevydržal. Nemci v roku 1879 zaviedli clo na „železo a obilie“. Francúzi odpovedali tzv. Mélinovým clom z roku 1892. Rast medzinárodného obchodu počas tohto obdobia poháňal rozvoj železničných sietí a lacnej námornej dopravy, nie absencia obchodných bariér.

Je naivné si myslieť, že rozumná obchodná politika sa dá zachovať len z vôle našich zvolených zástupcov.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

prihlásiť predplatiť

.diskusia
.neprehliadnite