„Keď ja som bol v tvojom veku...“ zarazím sa, zahryznem si do jazyka, vetu nedokončím a radšej ticho akceptujem ďalšie svoje rodičovské pedagogické zlyhanie.

Devätnáste storočie bolo v angloamerickom svete aj storočím špiritizmu. To jest, mnohí začali tvrdiť, že sa môžu kontaktovať s nadprirodzeným svetom.

Takto sa volá kniha Michala Janatu (Revolver revue, 2023). No nekúp to? Najmä keď je autor z rovnakej generácie 70+ a jeho životný príbeh i spôsob reflexie je v mnohom podobný môjmu.

Stala sa mi zaujímavá vec – teda myšlienka. Pred odchodom z našej malej farmy som obriadil zvery, rozkúril bukovým drevom a vydal sa s kávou na cestu.

Ako syn železničiara, pre ktorého jeho práca nebola zamestnaním ani poslaním, ale rovno svetonázorom, mám k vlakom mimoriadne blízko.

Mladá generácia. Flexibilná, mobilná, otvorená zajtrajškom. Netajíme sa svojimi životnými voľbami, sme oveľa dychtivejší po sebapoznaní, úspechu, zmenách naokolo. Náš svet sa každodenne zrýchľuje a prirodzene sa s ním snažíme držať krok.

Mnohí tušia, že spolutvorím vzdelávací podcast pre „zvedochtivých“ s názvom Pravidelná dávka. Už šesť rokov.

Neviem, prečo to je a odkiaľ sa to vzalo, ale odkedy si pamätám, že si pamätám, vždy ma to ťahalo do protismeru.

Poľský novinár Witold Szabłowski napísal jednu veľmi pútavú knihu, ktorú som si v poslednej dobe otvoril. Jej názov v preklade znie Tancujúce medvede: Pravdivé príbehy ľudí pripútaných k starému spôsobu života v nedávno oslobodených spoločnostiach (2014).

Tridsaťpäť rokov asi nie je úplne málo, v pomere k priemernej dĺžke ľudského života je to vlastne celkom dosť, aj tak som si ale celkom nezvykol. Asi nie priamo na slobodu, to slovo sa mi zdá čoraz abstraktnejšie, ale na tie možnosti.