Vo financiách sa používa veľa žargónu, ktorý nedáva veľký zmysel: „investičné dlhopisy“ (na rozdiel od tých ostatných, do ktorých sa nedá investovať?), „forward guidance“ (na rozdiel od „backward guidance“?), „konvexné úpravy“ (preklad: váš obchodník chce viac peňazí) a tak ďalej.

Gelong Thubten je renomovaný tibetský budhistický mních, učiteľ všímavosti. Učí, ako sa orientovať v modernom živote prostredníctvom meditácie a skúmania vyšších úrovní vedomia. Jeho práca oslovuje manažérov, zdravotníckych pracovníkov, učiteľov a ľudí hľadajúcich cestu životom po celom svete. Prináša zastavenie, možno nádych v pravú chvíľu.

Dominika Tatarku som osobne nikdy nestretol, hoci nechýbalo veľa. V osemdesiatych rokoch minulého storočia som študoval v Bratislave na Lekárskej fakulte a s niektorými medikmi sme udržiavali nepravidelný, zato dychtivý debatný krúžok o knihách, filmoch, jazze a spolužiačkach.

Prejav prinášame v plnom znení.

Rok sa s rokom zišiel, Oscary 2026 sú od pondelka rozdané a už sa na ne azda aj zabudlo, už dávno nejde o tému, ktorá by vo verejnom priestore rezonovala dlhšie ako jeden, dva dni.

Nehľadal som, čo mi vadí, len som sa zamyslel. To sa môže. Nikto nie je chránený pred myšlienkou. To je aspoň spravodlivosť. Nikto nie je chránený, každému sa to môže stať, ale niektorí sa predsa vyšmyknú. Nuž, to je osud. A mne odrazu napadlo, ako je to s tou AI. Možno pozvoľna, neviditeľne, ale predsa čoraz viac a viac naliehavo ukazuje rozdiel medzi informáciou a vedomosťou.

Aký bude osud demokracie? Prečo je ťažké demokracie vytvoriť, ale o to ľahšie je ich zboriť? Dalibor Roháč, analytik z American Enterprise Institute, hovorí o rizikách amerického prezidentského systému.

Počuť o starom otcovi, ktorý po skončení vysokej školy nastúpil do zamestnania a ostal v ňom až do dôchodku, je pre dnešných mladých ľudí ako „skrolovať reelsko“ o diamantovom daždi na Neptúne. Zrejme je to realita, ale šialene vzdialená.

Ak majú dnešní podnikatelia svoj kameň mudrcov, je ním branding. Vraj stačí vytvoriť značku z obyčajných bežeckých tenisiek, hotelov, časopisov, dokonca aj zo seba a peniaze sa začnú len tak hrnúť. Stačí sa pozrieť na Gucciho alebo Madonnu. Pre nich je značka takmer rovnako dôležitá ako to, čo v skutočnosti robia. A zdá sa, že im to funguje.

O Iráne? To naozaj? Nemám v sebe žiadny kúsok hanby? Čo už ja viem o Iráne a čo o ňom môžem napísať? Už viac ako dva týždne počúvam expertov, politológov, politických geografov, ekonómov, odborníkov na obranu a každého ďalšieho, kto si myslí, že vie k veci čosi zmysluplné povedať, a vlastne viem menej, ako som vedel na začiatku.