Rozhovor s

Je to už desať rokov, čo v jednom z parížskych tunelov skonala princezná Diana. Ošiaľ, ktorý vyvolala jej smrť, možno porovnať azda len s posmrtnou glorifikáciou a „svätorečením“ Johna Lennona či Marilyn Monroe. Dojemné, až to bolí.

Viktora som takého nikdy predtým nevidel. Smutného, so slzami na krajíčku. Inokedy mu už svietili oči od rannej vodky.

Príprava spomienkovej bohoslužby pri príležitosti desiateho výročia smrti princeznej Diany sa zmenila na vášnivú mediálnu diskusiu o cnostiach a nerestiach druhej manželky princa Charlesa, vojvodkyne z Cornwallu.

Podala som si ruku s princeznou Dianou. Keď niekde poviem túto vetu, vzbudím okamžite rešpekt či vážnosť. Hoci okolnosti celej tejto akcie boli veľmi prozaické. Jedného rána v máji 1991 som sa ponáhľala k zubárovi cez stred Bratislavy, keď zrazu polícia prehradila Panskú ulicu, a ja som sa nechtiac ocitla za širokou žltou páskou.

Neobyčajne láskavý tichý drobný muž so smieškom v očiach hovorí, že čím je človek starší, tým jemnejšie má cvičiť svoje karate.

Slovo karate znamená prázdnu ruku, ruku bojovníka, ktorá nedrží nijakú zbraň, lebo je sama zbraňou. Dnes sa tak nazýva i šport, ale tradičné karate nie je športom. Nesúťaží sa v ňom a neudeľujú sa medaily. Ide o niečo omnoho vážnejšie, staršie, tajomnejšie a súkromnejšie.

Pred tridsiatimi rokmi, 9. júla 1977, sa na amfiteátri v Pezinku konal posledný z dvoch Koncertov mladosti. Boli to prvé a vďaka komunistom aj na dlhý čas posledné letné hudobné festivaly v Československu.

Český hudobný kritik Vojtěch Lindaur považuje Koncerty mladosti v Pezinku za vydarený pokus o „československý Woodstock,“ a najviac ho prekvapila ústretovosť Pezinčanov. Vie, že bol svedkom niečoho, čo sa už nikdy nezopakuje.

Miesto deja: pôrodnica v jednom meste na strednom Slovensku. Je letný podvečer a pôrodné asistentky sa chytajú za hlavu. „Plné mesto tehotných,“ sťažuje sa jedna. „A všetko to chodí rodiť k nám.“ Žeby sa Slovensko konečne šplhalo z populačnej priepasti?