Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Maďarská divočina

.časopis .reportáž

Gáganie husí a kŕkanie žeriavov. Pusta Hortobágy sa na jeseň premení na najväčšie zhromaždisko žeriavov popolavých v Európe. Stotisíc majestátnych vtákov pozorujú stovky nadšencov ďalekohľadmi. Medzi nimi aj prvý skupinový zájazd zo Slovenska.

Maďarská divočina Andrej Bán

asi po dvadsiatich kilometroch od mestečka Tiszafüred, kde sme ubytovaní v kempingu, zastavuje autobus na okraji kukuričného poľa. „Zúfalá, depresívna rovina,“ chcelo by sa zvolať. Sándor Petöfi písal poetickejšie o krajine rovnej ako hladina mora. Z autobusu sa trúsia po prašnej ceste dva tucty postáv: niektoré s výkonnými monokulármi na statívoch, ktoré priblížia pozorovanú realitu až 80-násobne, iné s klasickými binokulármi, ďalšie iba s voľným okom a kompaktnými foťáčikmi. No všetci – aj 11-ročný Samko, ktorý si celú cestu v autobuse listuje Veľký atlas živočíchov a ustavične sa pýta mamy, ktorá vie toho o faune zjavne menej ako on – sem prišli s rovnakým cieľom. Byť pri tom, keď ponad hlavy prelietajú podvečer kŕdle vtákov, ktoré mnohí starší poznajú iba z legendárneho vojnového filmu Žeriavy tiahnu. „Pozri, ako sa to ladne pohybuje po oblohe,“ vraví jeden. „Počujete to pískanie? To sú mladé vtáky, juvenily,“ dodá druhý. Okolo prechádza traktor s vlečkou a víri prach.

„Odrazu ste súčasťou toho, čo ste predtým videli iba v televízii na BBC Discovery alebo National Geographic. Prežívate čosi fantastické,“ opisuje neskôr v čárde pri výdatnom obede plnom chutných a nezdravých maďarských jedál svoje pocity Tomáš Novák z cestovnej kancelárie watching.sk, ktorá tento zájazd, prvý svojho druhu na Slovensku, zorganizovala. Jej zakladateľ, ornitológ Ján Dobšovič (pozri rozhovor v rámčeku) prezieravo kúpil doménu s týmto názvom už pred pár rokmi. Roky pritom slovenskí ornitológovia jazdia na Hortobágy individuálne autami, vybavení spacími vakmi a konzervami, aby úchvatné detaily zo života vtáctva sledovali dlhé hodiny ukrytí kdesi v trstine. Pre menej náročnú klientelu vybudovala správa Národného parku drevené veže a pozorovacie búdky.

Andrej Bán

„Tento zájazd sme orientovali na nie príliš fundovaných ľudí, ktorí potrebujú sprievodcovskú pomoc. Nie sú to až takí fanatici, ktorí „lovia špeky“, aj keď niektorí by radi boli dlho na jednom mieste,“ vysvetľuje Katarína Slabeyová, ktorá sa venuje sprievodcovstvu a exkurziám od druhého ročníka štúdia environmentalistiky. .zo života žeriavov

Najväčším svetovým zhromaždiskom žeriavov popolavých je Nebraska v Spojených štátoch, kde sa ich počas migrácie zhromaždí až okolo pol milióna. Hortobágy je druhý. Hniezdia pritom na severe Európy, najmä v Estónsku, Škandinávii a Rusku, odkiaľ na jeseň tiahnu (aj ponad východné Slovensko, kde ich dve- či tritisíc zosadne) na juh. Pred pustou Hortobágy sa delia na dve vetvy – západná ide do Španielska alebo do Talianska (kde sa migrujúce vtáky často stávajú obeťou poľovníkov, pretože ide o kulinársku delikatesu), východná tiahne do Grécka a na sever Afriky.

Richard Kvetko dlhodobo pravidelne pozoruje vtáctvo pri Dunaji alebo na Hrušovskej zdrži. Pusta Hortobágy ho natoľko fascinovala, že si tu pred rokmi kúpil domček. O živote žeriavov vie toho veľa, no aj on priznáva, že nevieme všetko. „Existuje viacero teórií, ako sa orientujú tak, aby zo severu trafili presne sem. Spomína sa geomagnetické pole, postavenie slnka, genetická výbava. Väčšinou tiahnu v kŕdľoch, celé rodinky, mladé za starými. Mláďatám sa tým trasa zafixuje,“ hovorí Kvetko. Na puste sa žeriavy cez deň kŕmia na kukuričniskách, na večer sa zlietavajú na plytké rybníky, kde spoločne postojačky nocujú a sú tak chránené pred predátormi. Dožívajú sa 15 až 20 rokov, pričom párik si je verný po celý život. Povedané sociologickým jazykom, tieto zvieratá vyznávajú konzervatívne rodinné hodnoty.

pestrá pustatina

Pomenovanie Hortobágy je podľa etymológov jedným z najstarších zemepisných názvov, prvýkrát sa v tejto podobe spomína v zakladacej listine opátstva Százd vydaného v roku 1067. Hoci ide o najrozsiahlejšiu pustatinu Strednej Európy (podobná krajina sa nachádza na juhu Ruska), pôvodne bolo územie pokryté lužnými lesmi; najdôležitejším krajinotvornými činiteľmi tu boli rieky Hortobágy a Tisa.

Hortobágy bol vyhlásený za územie s najvyšším stupňom ochrany v roku 1972, sto rokov po tom, čo v USA založili prvý národný park (NP) sveta, Yellowsotone. Od roku 1973 je Hortobágy prvým národným parkom v Maďarsku. Jeho rozloha je 82-tisíc hektárov, rozprestiera sa na území žúp Hajdú-Bihar, Jász-Nagykun-Szolnok, Szabolcs-Szatmár-Bereg a Heves (cíp jazera Tisa). Od novembra 1999 je celé územie súčasťou Svetového dedičstva UNESCO, je vyhlásený za biosférickú rezerváciu, určité časti sú chránené aj Ramsarským dohovorom.

Andrej Bán

Čo je pozoruhodné, Hortobágy v dnešnej podobe je kultúrnou krajinou. Dôsledkom intenzívneho poľnohospodárstva, najmä chovu zvierat, tu prišlo k pretvoreniu (teda k zničeniu) pôvodnej krajiny; už v roku 1460 sa v dobových spisoch uvádza, že je to pustatina. V druhej polovici 19. storočia tu realizovali zásadné melioračné práce – na rieke Tisa bolo „vyrovnaných“, vlastne preťatých vyše sto zákrut, čím stratila meandrovitý ráz a stala sa kratšou o 450 kilometrov. Celková dĺžka protipovodňových hrádzí na Hortobágyi presahuje

1 000 km. Vytvorilo sa však niečo nové, čo je hodné ochrany – nový typ krajiny s obdobnými močiarmi, soliskami a mokraďami, so svojráznou ľudovou kultúrou, špecifickou štruktúrou osídlení. Hortobágy, to je aj akýsi archetyp ázijskej pravlasti Maďarov, spomienka na ňu.

Spoločne s Balatonom ide o jediné dva maďarské národné parky, ktoré zaplatia štátu na daniach a odvodoch viac, ako dostanú v podobe dotácií. Podobne ako u nás, aj v Maďarsku tento rok Ministerstvo pre rozvoj vidieka výrazne, o 40 percent, znížilo štátnu dotáciu pre národné parky – zo súčasných 3 miliárd na 1,7 miliardy forintov. Na rozdiel od našich národných parkov sa tu nachádza viacero osídlení s chovom zvierat. Bohatá ponuka služieb pre návštevníkov zahŕňa zverinec, múzeum pastierstva, múzeum ľudových remesiel, žrebčín pri obci Máta s 300-ročnou tradíciou, malá železnica v okolí rybníkov, safari. Správa NP, ktorý má sto zamestnancov, organizuje podujatia ako sú Oslavy dňa Svätého Juraja (prvé vyhnanie dobytka a koní na pašu), medzinárodný zraz pastierov a súťaž v pastierskych tancoch, deň tátošov, jazdecké dni, tradičný jarmok ľudovoumeleckých výrobkov a bioproduktov, slávnosti, jarmok sivých býkov.

Andrej Bán

Pracovník NP Slovenský raj Milan Barlog, ktorý sa zúčastnil na zájazde na Hortobágy priznáva: „Je to tu neporovnateľné s čímkoľvek na Slovensku. Počtom pracovníkov, hospodárskou činnosťou, technickým vybavením, no najmä tým, že celý park vlastní a spravuje štát, o čom my môžeme iba snívať. My máme právomoci len v oblasti ochrany prírody, neustále sa musíme „biť“ s lesníkmi. Tu má park aj výkon práv poľovníctva či rybolovu. Okrem toho, tu vedia šikovne usmerniť návštevníkov do miest, kde nedochádza ku škodám na krajine pretvorenej človekom. My síce máme atraktívnu prírodu, voľný pohyb návštevníkov po celom parku však často znamená rabovanie dreva alebo čučoriedok.“

klub 300

Dobšovič hovorí o birdwatchingu, teda pozorovaní vtákov vo voľnej prírode ako o modernej forme zberateľstva. Niekto zbiera mince, iný pozorované alebo vyfotografované operence. Nielen v zahraničí ide o veľmi populárnu a rozšírenú činnosť. V mnohých krajinách vznikajú Kluby 300, ktoré združujú tých, čo spozorovali tristo a viac druhov vtáctva. Napríklad na Hortobágy celkovo doteraz zaznamenali 356 druhov vtáctva. V niektorých prípadoch ide o takzvané zatúlance, z ktorých sa vyskytol iba jeden jedinec. „Sme radi, ak niektoré druhy ešte vôbec uvidíme,“ poznamenáva virológ Peter Kabát, ktorý počas pracovného pobytu v Japonsku spozoroval v Jonagu dravca, ktorého miestni nevideli štvrť storočia. „Kolegovia skákali meter od zeme a všetci mi gratulovali,“ smeje sa Kabát.

Skúsený ornitológ rozoznáva podľa špecifických znakov stovky druhov. Bizarným zážitkom je počuť mobil ornitológa, v ktorom sú obvykle uložené desiatky druhov spevu vtáčích samcov. Na tieto nahrávky potom lákajú v prírode. „Nie som síce príliš hudobne nadaná, no existuje podľa mňa čosi ako regionálne dialekty vtáctva. Aj v rámci Slovenska. Taká pinka má hlas padajúcej plechovky na schodoch, ktorá sa na konci odrazí. To robia všetky pinky, lenže v Tatrách spievajú inak ako v Bratislave,“ hovorí Katka Slabeyová. Pustiť nahrávku je obvykle účinná forma, ako spozorovať vtáka. Raz bol jeden kuvičok natoľko vydráždený, že opakoval nálety na prehrávač.

Andrej Bán

Tomáš Novák za svoj najväčší zážitok považuje spozorovanie trsteniarika vodného pri Neziderskom jazere v Rakúsku, neďaleko od Bratislavy. „S Jančim Dobšovičom sme išli štvrť hodinku od sídla správy národného parku do prvého krytu. Do lokality, ktorej miestni ani nevenujú pozornosť. Odrazu sme si ho všimli. Povedali sme si, že si ho určíme presnejšie, aj podľa knižky, aj podľa nahrávky hlasu v mobile. Sedelo to. Potešili sme sa, že máme spozorovaný vzácny druh. Keď sme začali písať na tabuľu jeho nemecký názov, pristavila sa pri nás jedna z organizátoriek, chytila nás za rameno a pýtala sa: To vážne? Začali sa zbiehať ľudia a spovedali nás. Všetky znaky sedeli. Do štyridsiatich minút sme sa na to miesto vybrali so skupinou ornitológov, rozostavili vedľa seba pätnásť monokulárov a čakali. Naše pozorovanie potvrdili. Do hodiny a pol sa cez SMS zvolali a prišla asi stovka členov rakúskeho Klubu 300.“

iné safari

Odchádzame z pusty. Za oknami autobusu pôsobí divočina akosi civilizovane. Predsa len, safari v Karpatskej kotline je čosi iné ako safari v Tanzánii. Stohy slamy, protisnehové bariéry, vzadu maštale.

„Po ľavej strane vidíte skrutkorohé ovce, napravo skupinky žeriavov,“ vysvetľuje Katka Slabeyová. Les rúk s ďalekohľadmi sa presúva z jedného boku autobusu na druhý. „Môžete otvoriť dvere, aby sme si ich odfotili?“ pýta sa starší pán. Šofér ochotne zastavuje. „Ani keby sme nevideli jediného vtáka, bol to príjemný víkend medzi príjemnými ľuďmi, čo poviete?“ doberajú sa navzájom tri staršie dámy, ktoré, nič v zlom, spoľahlivo rozoznajú azda iba vrabca od holuba. A pochvalne kývajú hlavami.


Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite