Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nájdite to, čo milujete

.steve Jobs .časopis .osobnosť

Je mi cťou, že tu smiem byť s vami pri slávnostnom otvorení roka na jednej z najlepších univerzít sveta. Sám som univerzitu nikdy neskončil. Ak mám priznať pravdu, toto je najbližšie, ako som sa dostal k promócii. Dnes vám chcem vyrozprávať tri príbehy zo svojho života.

.prvý príbeh je o spájaní bodov.
Po šiestich mesiacoch som odišiel z Reed College, no potom som sa tam ešte rok a pol motal, kým som sa skutočne odporúčal. A prečo som odišiel?
Začalo sa to pred mojím narodením. Moja biologická matka bola nevydatá univerzitná študentka, ktorá sa rozhodla, že ma dá na adopciu, ale iba ľuďom s ukončeným vysokoškolským vzdelaním. Všetko zariadila tak, aby ma po narodení adoptoval istý právnik a jeho manželka. Lenže oni sa v poslednej minúte rozhodli, že chcú dievčatko. A tak u mojich rodičov, ktorí boli na zozname čakateľov, zazvonil v noci telefón a zaznela otázka: „Máme neočakávaného novorodenca, chlapčeka. Chcete ho?“ Odpovedali: „Samozrejme.“ Môj biologický otec neskôr zistil, že moja mama neskončila vysokú školu a môj otec ani strednú. Biologická matka odmietla podpísať povolenie na adopciu. Ustúpila až po niekoľkých mesiacoch, keď moji rodičia prisľúbili, že pôjdem na vysokú.
A tak som o sedemnásť rokov na vysokú šiel. Naivne som si však vybral školu takmer rovnako drahú ako Stanford a všetky úspory mojich pracujúcich rodičov šli na školné. Po šiestich mesiacoch som pochopil, že je to zbytočné. Len som míňal ťažko usporené peniaze rodičov. Tak som sa rozhodol odísť a veril som, že všetko dobre dopadne. Zo spätného pohľadu to bolo jedno z mojich najlepších rozhodnutí. Mohol som prestať navštevovať semináre, ktoré ma nezaujímali, a občas som zaskočil na tie, ktoré sa mi zdali zaujímavé. Nebola to len romantika. Nocoval som na dlážke u kamarátov, nosil som do výkupu fľaše, aby som mal na stravu, a každú nedeľu večer som chodil na jedlo do chrámu Hare krišna. Veľa z toho, na čo som narazil, keď som šiel za zvedavosťou a intuíciou, mi napokon pomohlo. Uvediem jeden príklad.
Reed College vtedy ponúkala azda najlepšie vyučovanie kaligrafie v krajine. Ako bývalý študent som nemusel navštevovať normálne semináre, tak som sa rozhodol pre kaligrafiu. Dozvedel som sa o písme s pätkou a bez pätky, o rozličnom priestore medzi rôznymi kombináciami písmen. Bola v tom krása, boli v tom dejiny, bola v tom jemnosť umenia – tak ako to veda nedokáže zachytiť.
Ale nezdalo sa, že kaligrafiu niekedy prakticky využijem. No o desať rokov neskôr, keď sme navrhovali prvý počítač Macintosh, sa mi všetko vrátilo. Čo som sa naučil, to sme vložili do Macu. Bol to prvý počítač s krásnou typografiou. Keby som nebol zašiel na seminár kaligrafie, Mac by nemal mnohoraké písma a proporčné medzery medzi písmenami. A keďže Windows náš Mac skopírovali, asi by ich nemal nijaký osobný počítač. Vtedy na vysokej som tie body do budúcnosti spojiť nemohol. No zo spätného pohľadu o desať rokov to bolo jasné.
Smerom dopredu body spojiť nemôžete, spojnice medzi nimi vidieť len zo spätného pohľadu. Preto musíte veriť, že sa tie body vo vašej budúcnosti spoja. Niečomu veriť musíte – inštinktu, osudu, životu, karme... Tento prístup ma nikdy nesklamal a v mojom živote mal zásadný význam. .druhý príbeh je o láske a strate.
Našťastie som čoskoro zistil, čo rád robím. Woz a ja sme založili Apple v garáži mojich rodičov, keď som mal dvadsať rokov. Makali sme a o desať rokov sa Apple rozrástol na dvojmiliardovú spoločnosť so štyrmi tisíckami zamestnancov. Rok predtým sme uviedli na trh naše najlepšie dielo – Macintosh – a ja som oslávil tridsiatku. A potom ma vyhodili. Ako vás môžu vyhodiť z firmy, ktorú ste založili? Keď sa Apple rozrástol, prijali sme človeka, aby firmu spolu so mnou riadil, a prvý rok to šlo. Potom sa naše vízie rozišli a vypukol spor. Správna rada ho podporila. Mal som tridsať rokov a verejne známy vyhadzov na krku. To, čo bolo stredobodom môjho života, zmizlo a ja som trpel.
Niekoľko mesiacov som nevedel, čo robiť. Mal som pocit, že som predchádzajúcu generáciu podnikateľov sklamal, pretože som pustil štafetový kolík, keď mi ho odovzdávali. Stretol som sa s Davidom Packardom a Bobom Noyceom a pokúsil som sa im za to ospravedlniť. Utrpel som verejnú hanbu a chcel som z údolia odísť. Potom mi došlo, že stále milujem to, čo robím. Zvrat v Apple tú lásku nezmenil. Odmietli ma, no stále som zamilovaný. A tak som začal odznova.
Ukázalo sa, že výpoveď z Applu bolo to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Ťažobu úspechu nahradila ľahkosť začiatočníka. Oslobodil som sa a mohol som vstúpiť do jedného z najtvorivejších období svojho života.
Počas piatich rokov som založil firmu NeXT, ďalšiu firmu Pixar a zaľúbil som sa do úchvatnej ženy, ktorá sa stala mojou manželkou. Pixar vytvoril prvý počítačovo animovaný film Príbeh hračiek a dnes je z neho najúspešnejšie animačné štúdio na svete. Osud chcel, že Apple napokon odkúpil NeXT a ja som sa do Apple vrátil – a technológia, ktorú sme v NeXT vyvinuli, je základom renesancie Apple. A s Laurene máme úžasnú rodinu.
Nič z toho by sa nebolo stalo, keby ma neboli vyhodili. Niekedy vás život ovalí po hlave tehlou. Nestrácajte ani vtedy vieru. Som presvedčený, že mňa vtedy držala na nohách len láska k tomu, čo som robil. Takže musíte zistiť, čo milujete. A to platí pre prácu tak ako pre vaše lásky. Práca vám vyplní veľkú časť života, a ak chcete byť naozaj spokojní, musíte pracovať na tom, o čom ste presvedčení, že je to super robota. A super robotu môžete robiť len vtedy, keď milujete to, čo robíte. Ak ste to dosiaľ neobjavili, hľadajte. Tak ako vo všetkom, čo sa týka srdca, až to objavíte, budete to vedieť. A tak ako v každom super vzťahu, s rokmi je to čoraz lepšie. Takže hľadajte, neuspokojte sa s ničím horším. .tretí príbeh je o smrti
Keď som mal sedemnásť, prečítal som si asi takýto citát: „Ak budete každý deň prežívať, akoby bol vaším posledným, jedného dňa to bude pravda.“ A tak som sa posledných 33 rokov každé ráno pozrel do zrkadla a položil som si otázku: „Keby bol dnešok posledným dňom môjho života, chcel by som robiť to, čo budem dnes robiť?“ Keď odpoveď znela priveľa dní za sebou „Nie,“ vedel som, že musím niečo zmeniť.
Pripomienka, že čoskoro budem mŕtvy, je najlepší nástroj, ktorý mi pomáha pri životných rozhodnutiach. Pretože takmer všetko – vonkajšie očakávania, pýcha, obavy z trápnosti či neúspechu – sa zoči-voči smrti stráca. Zostáva len to dôležité. Pripomienka, že umriem, mi pomáha vyhnúť sa pasci obáv, že niečo stratím. Nie, už teraz som nahý. Nemám prečo nejsť za hlasom srdca.
Asi pred rokom mi diagnostikovali rakovinu. O pol ôsmej ráno mi urobili sken a ten jasne ukázal nádor na pankrease. Lekári mi povedali, že je to neliečiteľný druh rakoviny a nemám očakávať viac ako tri až šesť mesiacov života. Môj lekár mi poradil, aby som šiel domov a usporiadal si záležitosti – čo je doktorský spôsob, ako povedať, že sa mám pripraviť na smrť. Znamená to, že máte povedať deťom všetko, čo ste im plánovali vysvetľovať desať rokov, za niekoľko mesiacov. Znamená to, že urobíte také kroky, aby ste svoj odchod rodine čo najväčšmi uľahčili. Znamená to, že sa máte rozlúčiť.
Celý deň som žil s tou diagnózou. Večer urobili biopsiu, strčili mi do krku endoskop, prešiel mi cez žalúdok do čriev, napichli ihlu do pankreasu a získali z nádoru niekoľko buniek. Ja som bol pod sedatívami, ale moja manželka, ktorá tam bola, mi povedala, že keď sa lekári na tie bunky pozreli pod mikroskopom, rozplakali sa, pretože sa ukázalo, že je to veľmi zriedkavá forma rakoviny pankreasu, ktorá sa dá chirurgicky liečiť. Operovali ma a som v poriadku.
Je to dosiaľ moje najbližšie stretnutie so smrťou a dúfam, že ešte niekoľko desaťročí aj takým zostane. Preto vám teraz niečo poviem. Nik nechce umrieť. A predsa je smrť cieľovou stanicou nás všetkých. Ešte nikto jej neunikol. A tak to má byť, pretože Smrť je asi najlepším vynálezom Života. Je to činiteľ zmeny. Odstraňuje staré, aby mohlo prísť nové. To nové, to ste momentálne vy, ale časom zostarnete a budete odstránení. Prepáčte, znie to dramaticky, ale je to pravda.
Váš čas nie je nekonečný, tak nežite život niekoho iného. Nedajte sa uzavrieť do dogmy – nežite s výsledkami myslenia iných. Nedovoľte, aby šum názorov iných prehlušil váš vnútorný hlas. A majte odvahu ísť za hlasom srdca a intuície. Ony vedia, čím sa chcete stať. Všetko ostatné je druhoradé.
Keď som bol malý, existovala jedna úžasná publikácia zvaná The Whole Earth Catalog, ktorá patrila k bibliám mojej generácie. Vydával ju istý Stewart Brand, neďaleko odtiaľto, v Menlo Parku. Bolo to koncom šesťdesiatych rokov, pred nástupom osobných počítačov a DTP, takže sa to robilo na písacích strojoch, s pomocou nožníc a polaroidov. Bolo to ako Google v podobe paperbacku, 35 rokov predtým, ako sa objavil Google: bol to idealistický projekt plný super nástrojov a nápadov.
Stewart so svojím tímom vydal niekoľko čísiel a potom, keď The Whole Earth Catalog dokončil svoju púť, prišlo posledné číslo. Bolo to v polovici sedemdesiatych rokov, bol som vtedy vo vašom veku. Na zadnej strane obálky posledného čísla bola fotografia: poľná cesta skoro ráno. Pod ňou stáli slová: Zachovajte si chtivosť. A bláznovstvo. Vždy som sa tým chcel riadiť. A teraz, keď promujete a začínate odznova, prajem to aj vám.
Zachovajte si chtivosť. A bláznovstvo.
Všetkým vám veľmi pekne ďakujem. Steven Paul Jobs/
Narodil sa v roku 1955 v San Franciscu a jeho rodičia ho hneď dali na adopciu. Z vysokej školy odišiel po prvom semestri a v roku 1966 založil v garáži so Stevom Wozniakom spoločnosť Apple. Dňa 24. januára 1984 predstavil akcionárom spoločnosti prvý komerčne úspešný počítač s grafickým užívateľským rozhraním Apple Macintosh (na fotografii). O rok na to zo spoločnosti nedobrovoľne odchádza, aby sa do nej v roku 1996 opäť vrátil a firmu zachránil. V roku 2001 predstavil prehrávač iPod, v roku 2007 dotykový telefón iPhone a v roku 2010 tablet iPad. V auguste roku 2011 zo zdravotných dôvodov opustil post výkonného riaditeľa. Vo veku 56 rokov 5. októbra 2011 rakovine pankreasu podľahol.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite