Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Folk sa vracia

.časopis .hudba

V poslednom čase sa v populárnej hudbe objavuje pozoruhodný trend – čoraz viac sa píše a hovorí o spevákoch a speváčkach, ktorí vystupujú „iba“ s jednoduchým akustickým nástrojom a ľudským hlasom. Zdá sa, že po desaťročí, ktoré patrilo elektronickej hudbe, sa vracia do módy folk.

V poslednom čase sa v populárnej hudbe objavuje pozoruhodný trend – čoraz viac sa píše a hovorí o spevákoch a speváčkach, ktorí vystupujú „iba“ s jednoduchým akustickým nástrojom a ľudským hlasom. Zdá sa, že po desaťročí, ktoré patrilo elektronickej hudbe, sa vracia do módy folk.


Po roku 2000 sa na americkom i západoeurópskom hudobnom trhu objavilo množstvo nahrávok mladých a talentovaných interpretov, ktorí hrajú a spievajú akustickú hudbu, vychádzajúcu z najlepších tradícií folk & country. Niektorí z nich sa hlásia k folku v jeho klasickej podobe, akú utvárali v druhej polovici 20. storočia Arlo Guthrie, Joan Baez, Bob Dylan, Neil Young či Joni Mitchell, iní spájajú akustické piesne s elektronickými podmazmi a ruchmi, ambientnými terénnymi nahrávkami či exotickými nástrojmi z rôznych kútov sveta. Nahrávajú zaujímavé a úspešné platne, vypredávajú sály, nadchýnajú kritikov a plnia kolónky hudobných časopisov. Kto sú a čo ich spája?
Väčšina z nich má okolo tridsiatky a pozoruhodné je, že mnohí z nich majú skúsenosti aj s inými hudobnými žánrami, napríklad s rockom a punkom (Adem, Badly Drawn Boy, Two Gallants), ale aj s elektronikou (Fink, Psapp, Emiliana Torrini). Veľa je medzi nimi takých, ktorí sa popri hudbe venujú aj iným umeleckým žánrom – výtvarnému umeniu (José González a Devendra Banhart si osobne ilustrujú booklety svojich cédečiek) či herectvu (Bonnie „Prince“ Billy). Všetky tieto skúsenosti z iných umeleckých odvetví sa nenápadne pretavujú do ich muziky a možno práve to je jedna z príčin, prečo znie tak osviežujúco, a napriek použitému archaickému modelu aj moderne.
Ďalšou výraznou črtou novodobých pesničkárov sú túlavé topánky. Napríklad  Jodie Holland i Devendra Banhart doputovali z Texasu na štúdiá do San Francisca a odtiaľ sa vydali na vandrovku každý do iného kúta Severnej Ameriky, írsky pesničkár Damien Rice pred nahraním svojho debutového albumu O cestoval celé mesiace s batôžkom po Európe, kanadské sestry CocoRosie žijú a nahrávajú v Paríži... Iní mali aspoň túlavých predkov – rodičia Josého Gonzáleza sa presťahovali z Argentíny do Švédska, Islanďanke Emiliane Torrini koluje v žilách aj talianska krv a Londýnčan Adem Ilhan má zasa tureckých rodičov.
Hoci akustické pesničkárstvo tu bolo s nami aj v minulých desaťročiach (stačí si spomenúť na jeho mainstreamové kráľovné Susanne Vega a Tracy Chapman), v posledných rokoch dáva o sebe hlasnejšie vedieť. Už sa oň začína zaujímať nielen úzky okruh fanúšikov, ale aj širšie publikum. A to i napriek tomu, že mnohí z jeho nových hrdinov používajú len ľudský hlas a akustickú gitaru. Skvelým príkladom je José González, ktorého debutový album Veneer z roku 2004 si kúpilo viac ako 700 000 ľudí. Je síce pravda, že pieseň Heartbeats (jedinú coververziu na platni, pôvodne z repertoáru švédskej skupiny The Knife) si mnohí zapamätali aj vďaka tomu, že zaznela v reklame na televízor Sony, nič to však nemení na tom, že Gonzálezov jemný hlas v spojení s vášnivou latinskoamerickou hrou na gitaru pôsobí v dnešnom pretechnizovanom svete ako zjavenie.
K tradičnému „folkáčskemu“ krídlu možno zaradiť aj Američanov Marissu Nadler, Devendru Banharta, Bonnieho „Princa“ Billyho či Jodie Holland. Predzvesťou folkového revivalu v USA bol Elliott Smith, pesničkár s dušou punkera, ktorý nahrával v druhej polovici 90. rokov a na začiatku nového tisícročia a v roku 2003 tragicky zomrel. Jeho muzika pre film Dobrý Will Hunting dokonca kandidovala na Oscara. Do skladačky „nového folku“ sa skvele hodí aj temný mystik Current 93, ktorý pôsobí na scéne od polovice 80. rokov minulého storočia. Postupne sa objavili umelci, ktorí začali folk kacírsky krížiť s elektronikou do podoby tzv. folktroniky (Animal Collective, CocoRosie, Juana Molina, Psapp, Tunng a mnohí ďalší). Akýmsi mostom medzi oboma prístupmi sa stala postava Sufjana Stevensa, renesančne klenutého multiinštrumentalistu, skladateľa a speváka.
Zvláštnym príbehom, spájajúcim tradičný folk so súčasnosťou, je osud pesničkárky Vashti Bunyan. V roku 1970 jej vyšlo vysoko cenené elpéčko Just Another Diamond Day, ktoré sa stalo zberateľskou raritou. Potom sa táto skladateľka a speváčka odsťahovala do Írska a venovala sa výchove detí. V roku 2000 vyšiel jej debut v reedícii ako CD a vzbudil takú pozornosť, že Vashti sa odhodlala zverejniť aj tvorbu, ktorá sa nazbierala počas dlhej odmlky – nový album Lookaftering z roku 2005 si takisto si vyslúžil mnoho chvál. Dnes Vashti nahráva so svojimi, o generáciu mladšími kolegami, napríklad s Animal Collective.
Je asi márne hútať nad tým, čo mohlo túto novú módu spôsobiť. Nevedno, či to súvisí so záujmom časti dnešnej mládeže o ekológiu a zdravý spôsob života, alebo s fascináciou šesťdesiatymi rokmi 20. storočia, azda to spôsobila únava z elektroniky, rocku a hip-hopu, alebo nebodaj zákerné sprisahanie producentov, hlavné však je, že vzniká nová a zaujímavá hudba. Kým táto vlna dorazí k nám, skúsme si krátko predstaviť niekoľko jej predstaviteľov.

ADEM
Hudobne nadaný Londýnčan Adem Ilhan sa v tínedžerských časoch skamarátil s Kieranom Hebdenom a ďalšími rovesníkmi, aby založili spoločnú kapelu Fridge. Dodnes v nej hrá na basgitare, ale venuje sa aj vlastným projektom. V roku 2004 ponúkol vydavateľstvu Domino Records platňu Homesongs, na ktorej zachytil jemnú zvukomaľbu rôznorodých nástrojov (harmónium, zvončeky) a pokojnú náladu vychádzajúcu z pohodlia obývačky. Adem je zástancom domáceho nahrávania, komponuje v duchu štýlu do it yourself, čo vo výslednej piesňovej podobe určite započujete. Tiché vibrácie, jemná melodika, spev a všetko, čo ho sprevádza, núti pristaviť sa a so zatajeným dychom počúvať. Po dvoch rokoch sa albumom Love and Other Planets pustil do veľkolepejších kompozícií: k hrkálkam usporiadaným okolo rodinného kozubu pridal bicie, z veršovania o kamarátstve sa posunul k tematike rozsiahleho priestoru okolo nás. Vznikol tak síce viac otvorený a menej intímny album, ale stále naplnený hudobníkovou citlivosťou. Adem žije muzikou ustavične: rád objavuje nové veci a spoznáva (piesne) nových ľudí. Každý rok v Londýne organizuje podujatie Homefires, na ktorom dostávajú príležitosť zatiaľ neznámi, ale rozhodne zaujímaví pesničkári. U Adema takto vystúpili aj dnes už slávni pesničkári José González a Joanna Newsom.

DEVENDRA BANHART
Devendra Banhart je typické dieťa globalizácie. Narodil sa v Texase, detstvo prežil vo Venezuele a študentské roky strávil v San Franciscu. Pôvodne sa venoval výtvarnému umeniu, ale ani muzika mu nebola cudzia. Nakoniec ho niekto z jeho priateľov presvedčil, aby svoje podomácky nahrané pesničky poslal do nejakého vydavateľstva. Demosnímky boli natoľko presvedčivé, že mu v roku 2002 Michael Gira z The Swans vydal debutový album na labeli Young God. Od tých čias uvideli svetlo sveta ďalšie tri (Niňo Rojo, Rejoicing in the Hands, Cripple Crow), ktoré kritici zasypali hviezdičkami. Okrem vlastných projektov hráva aj v skupine Vetiver. Mnohí ho prirovnávajú k Timovi Buckleymu, Sydovi Barrettovi či Marcovi Bolanovi, má však v sebe aj čosi z raného Donovana a spievajúceho kocúra v čižmách. Devendrove pesničky sa vyznačujú veľkou dávkou hravosti, hraničiacej až s infantilitou, ale možno práve to je to, čo dnešným poslucháčom chýba. V každom prípade sa mu darí skladať originálne a ľahko zapamätateľné songy s neošúchanými melódiami. Na konci septembra 2007 by mu mala vyjsť nová platňa s názvom Smokey Rolls Down Thunder Canyon.


KINGS OF CONVENIENCE
Quiet Is The New Loud a taktiež Riot On An Empty Street, to sú mená dvoch preveľmi dôležitých platní nového folku. Má ich na konte dvojica Kings of Convenience z nórskeho Bergenu, známa aj v našich zemepisných šírkach. Na začiatku nového milénia sa v súvislosti s Erlendom ?yem a Eirikom Glambekom B?em veľa písalo o znovuzrodení tradičného akustického hrania a spievania, aké môžeme poznať napríklad od legendárnej dvojky Simon and Garfunkel. Nie je to vôbec povrchné konštatovanie. Kings of Convenience na týchto platniach predviedli čaro tej najjemnejšej hudby, španielkového hrania, dvojhlasov, jednoduchosti svietiacej v obyčajnej piesni. Krištáľovú čistotu ich zvuku zrejme magicky pridáva aj severské prostredie, z pesničiek sú dodnes hitovky alternatívnych kruhov. Toxic Girl, Failure alebo novšie Stay Out Of Trouble či Misread – to sú základné piliere novodobého folku-nefolku, pokojne obohateného o elektronické kresby. Dvojica išla ešte ďalej, keď indie popovou piesňou I‘d Rather Dance With You dokázala, ako pekne (tanečne) znie skladba s nápaditým popevkom a dobrou štruktúrou, keď sa vyparádi ako pravá dáma. Oba radové albumy týchto hudobníkov sú povinnou výbavou, ak zbierate skvosty v rámci škatuľky nezávislý folk. To, že si táto hudba dobre rozumie s tanečnými rytmami, sa neraz potvrdilo aj v prípade Kings of Convenience, z pesničiek z prvého albumu dokonca vznikla remixová platňa.

SUFJAN STEVENS
Malý Sufjan hral Mozarta na hračkárskom Casiu a v škole pochytil (okrem iného) cit pre bendžo, hoboj, vibrafón, gitary, bicie... Dnes okrem spomínaných nástrojov dobre vychádza s elektronikou a programovaním, rád to všetko nakopí na seba, aby mu vznikli rozsiahle symfónie. Jeho muzika na vás môže pokojne vyskočiť nielen z amerického undergroundového rádia, ale aj z televízneho seriálu (Tráva, OC California), kde pre jedinečnú melodiku dobre pasuje. Sufjan má v diskografii viacero zaujímavých projektov a určite netrpí núdzou o nápady: v roku 2001 nahral album Enjoy Your Rabbit tematicky zaostrený na znamenia čínskeho zverokruhu. Alebo si v rámci iného nápadu ironicky vytýčil vskutku ambiciózny cieľ: podchytiť všetky štáty Ameriky samostatným albumom. Začal pozdravom svojmu domovu, štátu Michigan (Greetings from Michigan), nasledovala platňa Illinoise. Na týchto dvoch pozoruhodných nahrávkach Sufjan prináša kolekciu bizarných hudobných celkov, komponovaných do spomínaných symfonických rozmerov, ale aj jemné folktronicky ladené skladby, kde jeho zručná hra na bendžo získava nové svetlo v kombinácii s atmosférou tvorenou elektronickými prvkami. Názvy jeho skladieb neraz vyzerajú aj takto: For the Widows in Paradise, For the Fatherless in Ypsilanti alebo They Are Night Zombies!! They Are Neighbors!! Sufjan je doma v džeze, funku, pope, elektronike, folku, v hudobných miniatúrach i megaprojektoch.

TWO GALLANTS
„Chceli by sme, aby sa naše pesničky stali tým, čím chcú byť. Ako deti, ktoré si zaslúžia vlastné miesto, aby mohli byť svojské,“ vraví duo Two Gallants. Vlastne by sme im nemali vravieť duo. Aj keď sú len dvaja, preferujú termín kapela. Dlhoroční kamaráti spolu vyrastali v uliciach San Francisca a spoznávali hudbu. Rozloženie síl v ich kapele je zaujímavé: utrápene vyzerajúci Adam Stephens píše texty, hrá na gitare a harmonike, chlácholivo spieva a naliehavo kričí, zatiaľ čo dlhovlasý kolega Tyson Vogel sekunduje vokálmi a hrá odušu na prispôsobených bicích a perkusiách, skoro ako vystrihnutý z grungeovej kapely. Two Gallants vedia hrať melancholický neofolk, ale aj nadupaný rock‘n‘roll. Magazín Q vystihol ich netradičnú zmes nepokojných veršov a gitarovo-bubeníckeho základu ako fúziu chuligánskych Pogues, minimalizmus White Stripes s príchuťou americkej pankáčskosti. K tomu je nutné ešte pripočítať obrovské bluesové cítenie. Two Gallants, pomenovaní podľa poviedky Jamesa Joycea, namiesto nóbl spoločnosti inklinujú k miestam s ľuďmi zo spoločenskej periférie. O vydedencoch, väzňoch a nešťastníkoch aj spievajú. Na konte majú zatiaľ dva albumy, tretí vyjde v najbližších dňoch. Na ich myspaceovskej stránke si určite pozrite záznam z koncertu. Vravia, že hudba patrí na ulicu, na zem, na špinavý roh, ktorý každý normálny človek radšej obíde. Ešteže je na svete aj zopár nenormálnych.

JOANNA NEWSOM
Jej koncert v pražskej Arche české noviny (a naše SME) uvádzali s obrovským očakávaním, po koncerte hovorili o udalosti roku. My, ktorí sme videli jej nedeľný koncert vo viedenskom WUK-u, českým kolegom rozumieme. Joanna Newsom mala od detstva rada americký punk (Television, Patti Smith) a džez (Billie Holiday). Sama však začala s plnou vážnosťou študovať komponovanie a klasickú harfu. Potom sa skamarátila s pesničkármi Willom Oldhamom (známejší je ako Bonnie „Prince“ Billy) a Devendrom Banhartom a absolvovala s nimi americké turné. Keď mala 22 rokov, nahrala album The Milk-Eyed Mender, ktorý si všimli a patrične ocenili fajnšmekri. Album Ys, ktorý vyšiel o dva roky neskôr (2006) už hudobné časopisy ako je Mojo alebo Uncut vyhlásili za album roka. Jej pesničky sú majstrovsky skomponované skladby, ktoré napriek dĺžke (niektoré majú aj 15 minút) ani na jeden takt neprestávajú byť (ne)obyčajnými, melodickými, zrozumiteľnými piesňami. Harfa je nástroj s krásnym, hlbokým, sýtym zvukom, Joannin hlas má zvláštnu farbu – neškolená detská čistota spojená s jemným bluesovým chrapotom. Áno, zdá sa to všetko neskutočné, nepredstaviteľné. Treba počuť a vidieť.

.vladimír Potančok, .matej Lauko, .juraj Kušnierik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite