Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Spomienky vnúčat

.časopis .umenie

Svoje detstvo som prežil vo veľkej záhrade plnej dedkových sôch. Boli pre mňa akýmsi estetickým štandardom – bral som ich ako niečo úplne samozrejmé. Až s odstupom času a priestoru si uvedomujem, aké je dedkovo dielo v kontexte vtedajšej aj súčasnej českej aj slovenskej tvorby výnimočné. Dedko mal veľmi rád vážnu hudbu a cítil voči skladateľom aj hudobníkom veľký rešpekt. Pamätám sa, ako sme si v tom za jeho života nerozumeli. Dnes sa amatérsky venujem hre na klavíri a na viole da gamba a opernému spevu a vážna hudba hrá v mojom živote veľmi významnú úlohu.
.matej Trizuljak, právnik, Praha. Pre mňa, ako malé šesťročné dievčatko, bol dedo najvyšším človekom pod slnkom. Pamätám sa, ako som sa musela natiahnuť, aby som dočiahla na jeho dlaň, a tá istotu a pevnosť, ktorú mi stisk jeho dlane ponúkol, ma stále sprevádzala a dnes chápem, vďaka čomu bol ten stisk taký silný.
.barbora Jenner Ondrušová, interiérová architektka, Birmingham. Pamätám sa, že raz, keď sme boli ako každé leto na Kalvárii, mala som asi 4 či 5 rokov, doniesol dedo obrovskú čokoládu, orieškovú Milku, myslím. Vtedy som také niečo videla prvýkrát v živote a dodnes si to pamätám. Ale ako to už vo veľkých rodinách býva, veľa sa mi z nej neušlo. Ale bola obrovská.
.slávka Ondrušová, študentka VŠVU, Bratislava. Pamätám sa, ako dedo chodil s mucholapkou po jablonovskom dome a zabíjal muchy a ako nás brával do Lozorna na zmrzlinu a po ceste si v aute spieval „Prvý máááááj," a pritom predbiehal všetky autá na obzore, no a ešte akú mal jeho žigulák vyšúchanú plešinu nad dedovou hlavou...
.anna Lintner Majerníková, študentka operného spevu, Idaho, USA. Vyrastal som v záhrade ktorá bola veľkou galériou dedových sôch, bol tam bazén s vežičkami a na jeho stenách boli namaľované morské prišery, na rodinnych oslavách hrával kvartet Bohdana Warchala, pri dlhočiznom stole sedelo aj 30 ľudí. My deti sme vždy sedeli na opačnom konci ako dedo, ten sedel vždy za vrchom stola. Bol to obrovský chlap, ktorý sa pre mňa dotkol nesmrteľnosti.
.šymon Kliman, fotograf, Bratislava. Mala som jedenásť rokov, keď dedo zomrel... Okrem toho, že to bola pre mňa prvá reálna skúsenosť so smrťou niekoho milého a blízkeho, ktorú som musela citovo spracovať, tak mám, samozrejme, aj živšie a krajšie spomienky. Pamätám si jeho obrovský sochársky ateliér, ktorý bol pre mňa ako bludisko, kabinet kuriozít plný neskutočných bytostí, figúr, búst, zvláštnych kompozícii. V tomto kráľovstve sedel dedo, čítal noviny a občas si tuším pritom aj pospevoval. Bol to jeho svet, v ktorom žil svoje príbehy, smútky  i radosti. A voňala tam káva.
.bety Majerníková, výtvarníčka – šperkárka, speváčka skupiny Noisecut, Bratislava.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite