Tublatanka: Žeravé znamenie osudu (Opus,1988) Zlaté časy, keď bol človek frkan a bol odkázaný na podporu rodičov, sú preč. Platne, cukríky a čokolády si doprajem podľa ľubovôle. Nikoho sa nepýtam. Jednoducho kúpim, žeriem, počúvam. Užívam si svoj tajný sebecký raj.
Bolo to niekedy v roku 88/89 a na pultoch bolo doslova „nasrané“. Bola to metalová éra. Všade zneli Scorpions alebo Europe s ich famóznym synťáčikom. Po fasádach bolo vídať nápisy KISS s ich špecifickým logom. Učiteľka nás varovala: „KISS, to sú fašisti a v ich logu je zakódované KI44. Ospevujú vojnové časy. Kto ich bude počúvať, toho zavrú“.
Bol koniec leta, blížil sa čas oberačiek, vinobrania a nástupu do školy. Hlavne sa však blížil čas mojich narodenín. S mamou a malou Baškou (segra) sme sa z Jura vybrali do veľkej Bratislavy. Zohnať peračník, igelitové obaly na zošity, prezúvky a nejaký darček pre mňa (košeľu alebo gate). Samozrejme, všetko bolo vykúpené, dostali sme len akýsi krutozelený peračník s čiernym zipsom a kockované papuče. Už som sa videl, že aj tento rok nastúpim do školy ako trtko, keď...
Narazili sme na obchod s muzikou. Vo výklade trónila čierna platňa s valaškovým logom Tublatanka a nápisom – Žeravé znamenie osudu. Zmeravel som. A hneď vedľa sa vynímal Vidiek s hitom Vidiečan. Nesmelo som nadškrtol: „Mama, poďme sem, však aj tak inde nič nebude, tu si vyberiem platňu, to bude môj darček“. Mama obvešaná Baškou, taškami, mnou a únavou, pozrela do výkladu, bezmocne sa zaknísala a pobrala sa do obchodu. Pristúpila k pultu a suverénne, že: „Vidiek“. Akoby ma pretiahli metlou po krížoch, skríkol som: „Vidiek nie, nie Vidiek!“
„A čo teda?“ zavrčala.
„Tublatanku,“ – načahoval som ruku k potemnelému valaškovému logu. „Chlapče, uvedom si, že Vidiek môže počúvať celá rodina. Ale Tublatanka je heavy metal, ten nemôže počúvať nikto!“ vstúpil do toho predavač.
Sebecky som sa zaťal: „Metal, nemetal, chcem to! Mám narodky a Vidiek nenávidím!“
Vidím to ako dnes. Sedím na koberci a už sa to začína. Praskanie ihly, vzápätí gong a dunenie bubnov, gitary a „Milujem všetko, čo páli!“ Najprv stuhnem, akoby paralyzovaný, potom beriem panvicu a predstieram, že je to gitara. Skáčem z fotelky na gauč, z gauča na stolík! Váľam sa po zemi, prevrhnem kvetináč. Tak toto je ten metal! Veď to je to, čo som už dávno v sebe cítil. To je to, čo som dávno chcel a potreboval. Dynamika, údernosť a čistota výrazu. Tublatanka je zákon! Tublatanka navždy! A teraz vážne – Díky Maťo! Pišta Vandal Chrappa je gitarista a spevák skupín Čad a Vandali. Okrem toho je aj básnik, spisovateľ a vysokoškolský pedagóg.
Bolo to niekedy v roku 88/89 a na pultoch bolo doslova „nasrané“. Bola to metalová éra. Všade zneli Scorpions alebo Europe s ich famóznym synťáčikom. Po fasádach bolo vídať nápisy KISS s ich špecifickým logom. Učiteľka nás varovala: „KISS, to sú fašisti a v ich logu je zakódované KI44. Ospevujú vojnové časy. Kto ich bude počúvať, toho zavrú“.
Bol koniec leta, blížil sa čas oberačiek, vinobrania a nástupu do školy. Hlavne sa však blížil čas mojich narodenín. S mamou a malou Baškou (segra) sme sa z Jura vybrali do veľkej Bratislavy. Zohnať peračník, igelitové obaly na zošity, prezúvky a nejaký darček pre mňa (košeľu alebo gate). Samozrejme, všetko bolo vykúpené, dostali sme len akýsi krutozelený peračník s čiernym zipsom a kockované papuče. Už som sa videl, že aj tento rok nastúpim do školy ako trtko, keď...
Narazili sme na obchod s muzikou. Vo výklade trónila čierna platňa s valaškovým logom Tublatanka a nápisom – Žeravé znamenie osudu. Zmeravel som. A hneď vedľa sa vynímal Vidiek s hitom Vidiečan. Nesmelo som nadškrtol: „Mama, poďme sem, však aj tak inde nič nebude, tu si vyberiem platňu, to bude môj darček“. Mama obvešaná Baškou, taškami, mnou a únavou, pozrela do výkladu, bezmocne sa zaknísala a pobrala sa do obchodu. Pristúpila k pultu a suverénne, že: „Vidiek“. Akoby ma pretiahli metlou po krížoch, skríkol som: „Vidiek nie, nie Vidiek!“
„A čo teda?“ zavrčala.
„Tublatanku,“ – načahoval som ruku k potemnelému valaškovému logu. „Chlapče, uvedom si, že Vidiek môže počúvať celá rodina. Ale Tublatanka je heavy metal, ten nemôže počúvať nikto!“ vstúpil do toho predavač.
Sebecky som sa zaťal: „Metal, nemetal, chcem to! Mám narodky a Vidiek nenávidím!“
Vidím to ako dnes. Sedím na koberci a už sa to začína. Praskanie ihly, vzápätí gong a dunenie bubnov, gitary a „Milujem všetko, čo páli!“ Najprv stuhnem, akoby paralyzovaný, potom beriem panvicu a predstieram, že je to gitara. Skáčem z fotelky na gauč, z gauča na stolík! Váľam sa po zemi, prevrhnem kvetináč. Tak toto je ten metal! Veď to je to, čo som už dávno v sebe cítil. To je to, čo som dávno chcel a potreboval. Dynamika, údernosť a čistota výrazu. Tublatanka je zákon! Tublatanka navždy! A teraz vážne – Díky Maťo! Pišta Vandal Chrappa je gitarista a spevák skupín Čad a Vandali. Okrem toho je aj básnik, spisovateľ a vysokoškolský pedagóg.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.