Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Počkajme si na Lex Hodža!

.časopis .kritická príloha

Časopis .týždeň ukončil svoj obsiahly článok Lex Hlinka bonmotom, že do návrhu zákona skupiny poslancov KDH treba doplniť ešte jeden paragraf - „Andrej Hlinka je druhým a posledným nositeľom tejto pocty“ po Štefánikovi.

Časopis .týždeň ukončil svoj obsiahly článok Lex Hlinka bonmotom, že do návrhu zákona skupiny poslancov KDH treba doplniť ešte jeden paragraf - „Andrej Hlinka je druhým a posledným nositeľom tejto pocty“ po Štefánikovi.
Už medzi nami nie je môj dobrý priateľ, zahraničnopolitický analytik a historik Paľo Lukáč, ktorý by sa v tejto veci stopercentne ozval, tak si dovolím urobiť to za neho.
Iniciatíva okolo osobitného zákona o zásluhách Andreja Hlinku mohla vyvolať v domácej politickej a intelektuálnej komunite inú, vážnejšiu diskusiu. Diskusiu o tom, od ktorých historických osobností a politických tradícií chce Slovenská republika odvíjať svoju štátnu tradíciu, modernú európsku identitu. Nestalo sa. Ako občanov tohto štátu sa to však týka nás všetkých. Otázka nestojí tak, či vodca ľudákov z prvej polovice 20. storočia má, alebo nemá dostatočné historické zásluhy o udržanie slovenskej identity a v prenesenom zmysle aj o tento štát. (Mimochodom, potom by si takúto symbolickú poctu v prvom rade zaslúžil Štúr.) Aké sú teda kritériá, aby sa tento štát vo forme zákona prihlásil k nejakej historickej osobnosti?

.budoval štát či hnutie?
Ak má ísť o posilnenie modernej, demokratickej a európskej identity Slovenska, prichádza do úvahy niekoľko ďalších historických postáv, dokonca s oveľa vyšším „credentials“ ako Andrej Hlinka. Po tom, ako palkovci z KDH dali do parlamentu svoju predstavu, treba hovoriť aj o nich. A tiež o tom, čo zamýšľané postavenie Hlinku na roveň Štefánika v štátnej tradícii bude vypovedať o našej identite a sebaidentifikácii. V tejto súvislosti prichádzajú na um prinajmenšom tri okruhy uvažovania:
1. Duo Štefánik – Hlinka bolo aktuálne pred 15 rokmi, keď sa mečiarovská garnitúra na čele nového štátu rozhodovala o symboloch na jeho bankovkách. Štefánik bol nespochybniteľná legenda, ale ako spoluzakladateľ Československa (teda štátu, ktorý vtedy práve zanikal) potreboval v národnej symbolike nejakú protiváhu. Voľba padla na Hlinku, vodcu slovenského autonomistického hnutia z prvej republiky, a teda akoby duchovného otca slovenskej štátnosti. Výsledný konsenzus bol dielom vládnej koalície HZDS – SNS: všeobecne akceptovaný Štefánik išiel na päťtisíckorunáčku, kontroverznejší Hlinka na tisíckorunáčku. Prečo by sme sa aj dnes mali vrátiť k tomuto modelu?
2. Doplnenie Štefánika v pomyselnom národno-štátnom panteóne o Hlinku má ešte hlbšie korene. Ľudáci v medzivojnovom Československu prijali Štefánika ako slovenský národný pól oficiálneho masarykovského mýtu „otca-zakladateľa“. Ako evanjelik a „Čechoslovák“ mohol byť „kóšer“ len v sprievode inej osobnosti, a tak ho doplnili Hlinkom, ktorý sa ešte počas života štylizoval do roly „otca národa“. Prečo by táto prerušená katolícko-ľudácka tradícia mala ďalej pokračovať? V čom dnes slovenskú spoločnosť posúva ďalej dopredu?
3. Hlinka nebol budovateľom štátu, ale jedného politického hnutia. Ľudáci začínali ešte v Uhorsku ako hnutie katolíckych kňazov za národné a hospodárske pozdvihnutie slovenského vidieka (v rámci celoštátnej, prevažne maďarskej ľudovej strany Néppárt). Strhujúci a charizmatický zjav vyšvihol Andreja Hlinku do čela jej slovenskej vetvy, ktorá sa potom vinou nezhôd v národnostnej otázke odštiepila. Nasledovala krátka éra Hlinkovej spolupráce s  evanjelickou, politicky skostnatenou Slovenskou národnou stranou. Po vyhorení konfesionálnych sporov napokon krátko pred 1. svetovou vojnou formálne vznikla samotná Slovenská ľudová strana. Hlinka bol presvedčením sociálny tradicionalista, zaostalé dediny chcel brániť aj pred nevhodnými a „cudzími“ vplyvmi modernizácie a sekularizácie. V medzivojnovom Československu nasmeroval ľudákov do radikálneho protestu za širšie národné a sociálne práva.. Požiadavka uviesť do života autonómiu Slovenska, sľúbenú v Pittsburskej dohode z mája 1918, bola ich konštantným a najúspešnejším agitačným nástrojom. Hlinka ju však nevnímal len ako problém územnosprávneho členenia štátu, teda prenesenia výkonných kompetencií z Prahy do Bratislavy (v tomto bode od začiatku krízových 30. rokov panovala zhoda všetkých hlavných slovenských politických síl, podobne aj v neskorších zlomových obdobiach 1945 – 46, 1967 – 68 a 1990 – 92). Treba mať na pamäti aj jej obsah. Ako výstižne konštatujú autori Krátkych dejín Slovenska (2003), ľudácka autonómia mala byť „účinnou bariérou proti prenikaniu sekularizmu, ateizmu a socializmu zo západnej časti štátu, záštitou tradičných hodnôt.“


.je to spor o identitu
HSĽS bola ešte za Hlinkovho života silne patriarchálna, predchnutá duchom autoritárstva. Svojím politickým štýlom v tej dobe hlboko rozdeľovala slovenskú spoločnosť, podobne ako za našich čias Mečiar alebo Fico – samozrejme v rovine typológie, nie obsahu ich politiky. Z dnešného pohľadu však bol Andrej Hlinka prvým populistickým lídrom v modernej slovenskej politike. Kvintesenciou našej jánošíkovskej tradície, ktorá má aj dnes svojich pokračovateľov. A treba dodať, že si za to svojho času vyslúžil kritiku aj z katolíckeho tábora slovenskej inteligencie.
Spor o Hlinku je preto v podstate aj sporom o modernú alebo tradičnú, demokratickú alebo autokratickú identitu Slovenska.  Hlavná otázka v celej polemike okolo Lex Hlinka znie takto: chceme budovať tento štát iba a primárne na opätovnom príklone k ľudáckej tradícii? Kladná odpoveď povedie Vladimíra Palka a jeho skupinu v KDH do slepej uličky – naraz v domácej i zahraničnej politike. Izolujú sa od občianskeho tábora a otvárajú agendu, ktorá dlhodobo bude slovenský demokratický tábor viac rozdeľovať než integrovať.
Čo s tým? Na príklade rozrastania zoznamu štátnych sviatkov sme sa mohli poučiť, že slovenská politická tradícia je veľmi polarizovaná. V snahe o kompromis (uspokojiť všetkých) má tendenciu hypertrofovať. Ľahko sa nám to isté môže stať aj v prípade oceňovania historických osobností formou zákona. Ľavica čoskoro vytiahne Alexandra Dubčeka, hoci ani on nie je pre občanov Slovenska integrujúcou postavou. Podpisom moskovských protokolov formálne vyslovil súhlas s okupáciou, naštrbil morálny osteň ľudového nesúhlasu a odporu po auguste 1968, a tým vlastne uvoľnil cestu Husákovi k prehodeniu normalizačnej výhybky.  Osobne nevidím ani vecný dôvod, prečo by sa tento štát mal nejako identifikovať s Dubčekom. Iste, bol výraznou, medzinárodné uznávanou postavou v našich dejinách. Ale oproti Imre Nagyovi, ktorý u susedov za svoje ideály z roku 1956 zaplatil životom, je Saša Dubček – odpustite ten výraz – slabým odvarom.

.slovo za Milana Hodžu 
Pravica má za sebou príliš rôznorodú tradíciu, aby mohla nadväzovať iba na jedno hnutie a historickú postavu. Občiansky tábor slovenskej politiky by mohol ďalej „oprášiť“ Milana Hodžu ako budovateľa štátu. Ako jediný Slovák na poste premiéra predmníchovskej ČSR (1935 – 1938) prispel k presmerovaniu štátnych investícii na Slovensko. Aj vďaka nemu sa na konci 1. republiky postavilo viac ciest a nových fabrík, začalo sa so stavbou vodných diel na Váhu. Tieto investície sa potom naplno zúročili až v ďalších rokoch za slovenského štátu. Na konci svojho účinkovania mal pripravenú premenu československého štátu na federáciu. Hodža dokázal veľmi cieľavedomo presadzovať slovenské záujmy vždy priamo v centre moci, v rôznych štátoch a politických prostrediach  –v Pešti, Viedni, a napokon v Prahe. Mal konštruktívny prístup a cit pre potreby doby. Keď sa v emigrácii počas druhej svetovej vojny dostal do Spojených štátov, krátko pred smrťou (1944) pracoval na zjednotení amerických Slovákov do silnej loby s dopadom na tvorbu zahraničnej politiky vo Washingtone, kde sa vtedy tvorili plány na povojnové usporiadanie Európy.
Nepochybne, aj voči Hodžovi možno vytiahnuť množstvo námietok. Zmyslom tejto polemiky je niečo iné: podnietiť kritickú reflexiu o našej modernej politickej tradícii. Hodža a Hlinka boli dvoma opačnými pólmi politického Slovenska v prvej polovici 20. storočia, keď sa v tejto krajine sformovala moderná a demokratická spoločnosť. Hodža bol medzinárodne najuznávanejší slovenský štátnik, Hlinka zase  najpopulárnejší domáci politik. Keď hovoríme o jednom, nemali by sme ignorovať druhého. Je o nich známe, že sa navzájom rešpektovali a v dôležitých momentoch cítili potrebu spolupracovať (Hodža napríklad dostal ľudákov do pravicovej vlády v rokoch 1927 – 1929, Hlinka zase podporoval jeho decentralizačné snahy). V tom je dodnes platný odkaz tejto dvojice aj pre ďalšie generácie lídrov slovenskej pravice.
Hodža zároveň môže byť európskou tvárou našej štátnej tradície. Na rozdiel od Hlinku, Štefánika alebo Dubčeka sú jeho myšlienky v dnešnej Európe stále moderné, platné a zrozumiteľné (nedôvera k veľkým národným štátom, potreba regionálnej spolupráce, veľkorysá decentralizácia). Podobne ako Churchill za druhej svetovej vojny predvídal neskoršie zjednocovanie Európy. Nereálne sa však domnieval, že jadrom širšej integrácie by mohla byť stredoeurópska spolupráca malých štátov v zraniteľnom priestore medzi Nemeckom a Ruskom, kde budú neustále vystavené expanzii jednej alebo druhej veľmoci (ako za Hitlera a Stalina).
To podstatné úplne na záver: symboly, pomníky (aj legislatívne) a štátne tradície sú v domácej i medzinárodnej politike veľmi dôležité. Najmä ak ide o nový štát, ktorý má väčšiu časť svojej existencie ešte len pred sebou. Skutočná debata o týchto otázkach a primeranom mieste Andreja Hlinku i ďalších historických postáv v tradícií samostatného, európskeho Slovenska sa ešte naplno nerozbehla. Ale je ilúziou myslieť si, že ju ani nebudeme potrebovať.

.milan Nič
Autor je konzultantom Nadácie Pontis, vyštudoval medzinárodné vzťahy, politológiu a históriu v Prahe, Budapešti a Bologni. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite