Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ťažko sa to hovorí

.časopis .kritická príloha

Ťažko sa o tom hovorí, ale úplne mlčať sa už o tom nedá. Nedávno som sa bol pozrieť na Nitriansky hrad. Na jeho nádvorí som sa spýtal priateľa: „Kde presne to kardinál vítal Mečiara?“ Priateľ ukázal prstom: „Tu stál.“

Ťažko sa o tom hovorí, ale úplne mlčať sa už o tom nedá. Nedávno som sa bol pozrieť na Nitriansky hrad. Na jeho nádvorí som sa spýtal priateľa: „Kde presne to kardinál vítal Mečiara?“ Priateľ ukázal prstom: „Tu stál.“


Kardinál a Mečiar – ten obrázok zo správ Slovenskej televízie si mnohí pamätajú aj po štrnástich rokoch. Bolo to v roku 1993. Kardinál Ján Chryzostom Korec víta s roztvorenou náručou na nádvorí Nitrianskeho hradu predsedu vlády Vladimíra Mečiara. Pamätajú si to a budú si to pamätať, lebo tento obraz vyžaroval jednoduchý symbol. Cirkevné knieža s porozumením víta politika – zakladateľa štátu slovenského národa. Moc duchovná a moc svetská na Slovensku si rozumejú a spolunažívajú v harmónii.
Možno poznamenať: čo už je na tom? Kardinál sa stretol s premiérom, normálna vec. Iste. Verejný život je však svetom symbolov a obrazov, gest. Vnímanie udalosti ľuďmi závisí od zdanlivých maličkostí, ktoré však nie sú maličkosťami, ale dotvárajú symbol. Je dôležité, čo hovorí výraz vašej tváre, je dôležité, čo hovoria vaše ruky. To stretnutie mohlo vyzerať i inak. Mnohí ľudia si to v televízii vtedy prečítali ako prejav podpory pre Vladimíra Mečiara. A keď to tak ľudia prečítali, tak to prejavom podpory i bolo. Mečiar chcel, aby to tak vyzeralo, chcela to aj tá Slovenská televízia (mimochodom, vtedy jediná televízia na Slovensku, čiže jej správam žiadna Markíza, JOJ alebo Ta3 nekonkurovali). Či to chcel i kardinál, nevieme. Rozhodol však o tom, že to tak bolo.
Pritom mnohí slušní ľudia na Slovensku už vtedy viedli s Mečiarom niekoľko rokov ťažký, zúfalý zápas. Bol to zápas o základnú slušnosť v krajine. Sám Korec mal vedieť, kým Mečiar je. Napokon, i na vlastnej koži si Mečiarovu demagógiu skúsil.
Spomínam si na leto 1990. Krajina bola po prvých slobodných voľbách. Celospoločenské diskusie o komunistickom režime, o slovenskom štáte, o našich dejinách, o minulosti i budúcnosti, o všetkom možnom, boli vtedy stále v plnom prúde. Biskup Ján Chryzostom Korec rozvíril hladinu, keď odhalil pamätnú tabuľu Jozefovi Tisovi na budove gymnázia v Bánovciach nad Bebravou. Vyjadril sa i vtedy čerstvý predseda slovenskej vlády Mečiar. „Červenú diktatúru na Slovensku nevystrieda diktatúra hnedá,“ oznámil rezolútne národu z televíznej obrazovky. Odmietnutie tabule možno považovať za legitímne, ale tváriť sa, že v lete 1990, keď sa demokraciou oháňali doslova všetci, je aktuálnou hrozba nejakej diktatúry, to je demagógia. Takýto typ demagógie okúsil na vlastnej koži na Slovensku každý úprimný kresťanský demokrat, a nemusel spomínať práve Tisa. Mimochodom, hnedá farba bola farbou nemeckých nacistov. Čiže priamou skratkou k Hitlerovi. Argumentum ad Hitlerum. A kto teda mal reprezentovať tú hrozbu diktatúry? Biskup Korec? Nuž, asi on... Napriek tomu kardinál neskôr dovolil, aby Mečiar naaranžoval dojem ich vzájomnej spriaznenosti. A to nie iba v jednom prípade. V období po voľbách 1994, keď sa Mečiar triumfálne vrátil tretíkrát do kresla premiéra, kardinál Korec mu napísal list. Mečiar to opäť propagandisticky využil a pasáže preňho vhodné čítal na mítingu so svojimi voličmi v Žiline. Pritom HZDS bolo vždy až brutálne ľahostajné ku kľúčovým etickým témam ochrany života, ľahostajné k zápasu medzi kultúrou života a kultúrou smrti. V plnej nahote sa to ukázalo napríklad v roku 2003.
V roku 2003 sa predseda ANO Pavol Rusko rozhodol, že problém klesajúcej voličskej podpory pre svoju „liberálnu“ stranu bude riešiť presadzovaním protikresťanských návrhov, ako je ďalšia liberalizácia potratov. Poslanci ANO navrhli zákon, ktorý zaručoval na požiadanie vykonanie potratu až do šiesteho mesiaca veku ľudského plodu. KDH, vtedy koaličný partner ANO v druhej vláde Mikuláša Dzurindu, reagovalo veľmi jasne a povedalo: Ak tento zákon bude schválený a nadobudne účinnosť, vláda v zložení SDKÚ, KDH, SMK, ANO končí. Vtedy to všetky opozičné strany, teda Smer, KSS a HZDS pochopili ako možnosť povaliť vládu. Stačilo zahlasovať v parlamente spolu s ANO za návrh ANO, zákon prijať a už iba čakať, kým KDH odmietne zotrvať v jednej vláde so zradným koaličným partnerom ANO. Pre strany ako Smer pochopiteľne nebol problém za liberalizáciu potratov zahlasovať. Pre HZDS to, vzhľadom na koketériu s kresťanstvom, problémom malo byť. Ale nebolo. HZDS zákon podporilo, a to jednoznačne. Európske strany, pestujúce si imidž kresťanstva kaviarenského typu, sa zvyknú pri hlasovaniach tohto typu všelijako krútiť. Najradšej by sa tomu vyhli, zdržiavajú sa hlasovania, prípadne hrajú na obe strany tak, že sa rozdelia na tých, čo zákon podporia, a tých, čo sú proti, a podobne. HZDS však podporilo zákon jednoznačne. Je až neuveriteľné, ako takáto strana mohla kedykoľvek nabrať odvahu hovoriť o sebe ako o kresťanskej (pripomeňme, že zákon schválený bol, ale prezident ho vrátil, vďaka čomu vláda prežila, a jeho osud je otvorený).
Obraz vypovie viac než tisíc slov, hovorí čínske príslovie. Pravdivo tak opisuje spôsob, ako ľudia vnímajú realitu. Isteže, ľudia na Slovensku počúvali veľa slov o konaní Mečiarovho HZDS a mohli logickou úvahou prísť k rozporu medzi konaním Mečiara a kresťanstvom. Ale videli i silný vizuálny obraz porozumenia Mečiara a kardinála.
Obrovská autorita kardinála Korca získaná do roku 1989 spočívala v tom, že vedel viackrát pravdivo prehovoriť vo vtedajšom prostredí duchovnej púšte, ktorá prahla po slovách pravdy. Ľudia potrebovali počuť pravdu a Korec tú pravdu hovoril. Po roku 1989 tiež prichádzalo k situáciám, ktoré si žiadali, aby verejne činné osoby situáciu pomenovali. Kardinál však veci nepomenoval. Je iste otázne, nakoľko bolo úlohou duchovnej osoby o veciach sa vyjadriť. I dojem, že kardinál stojí na nesprávnej strane, bolo možné vysvetľovať ako nedorozumenie. Zmienené udalosti pokojne mohli ostať zabudnuté ako epizódky. Problém však nastáva, ak dochádza v kardinálovom správaní k recidíve, a to v súvislosti s novým silným mužom slovenskej politiky Robertom Ficom a ak je táto recidíva ešte nešťastnejšia ako kontroverzný postoj k Mečiarovi.


.kardinál, Fico a svedomie
Keď som sa zúčastnil svätej omše v predposlednú augustovú nedeľu v Petržalke, kňaz v kázni upozornil, že ministerstvo zdravotníctva pripravuje zákon, ktorý nariaďuje, že každá nemocnica musí vykonávať potrat. Týždeň predtým publikoval hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik v Katolíckych novinách článok Svedomie opäť na scéne, v ktorom tiež poukázal na tieto plány ministerstva zdravotníctva. V závere článku píše: „Z tohto pohľadu sa opätovne javí zmluva o výhrade vo svedomí ako potrebná a zaručujúca na medzinárodnej úrovni ochranu svedomia.“ Áno, nariadenie o povinne vykonávaných potratoch je popretím práva lekára gynekológa odmietnuť vykonať potrat v súlade so svojím svedomím. Zmluva o výhrade vo svedomí by takéto právo garantovala.
Zápas o právo pracovať v súlade so svojím svedomím nebude prebiehať iba v oblasti potratov. Nedávno som narazil pri surfovaní na internete na stránke Life Site News na niekoľko zaujímavých príkladov, ako sa vo svete zápasí o výhradu vo svedomí.
Katolíckej charitatívnej organizácii vo Veľkej Británii, zaoberajúcej sa vyhľadávaním adoptívnych rodičov pre siroty, hrozí ukončenie činnosti. Podľa novej „antidiskriminačnej“ britskej legislatívy by totiž nesmela uprednostňovať manželský pár muža a ženy pred zväzkom osôb rovnakého pohlavia.
Niektorým kresťanským školám v Kanade hrozí zavretie, pretože sa bránia vyučovať štátom predpísanú sexuálnu výchovu.
Hasiči v kalifornskom San Diegu sa bránia povinnosti asistovať pri častých gej parádach, počas ktorých sú vystavení sexuálnym návrhom defilujúcich homosexuálov. U svojho vedenia dosiahli úspech. Na asistencii bude účasť dobrovoľná.
Na Slovensku tiež možno očakávať v najbližších rokoch zápas o právo učiteľov neučiť liberálnu sexuálnu výchovu.
Kázeň kňaza i komentár Jozefa Kováčika som uvítal. Problém je v tom, že donedávna z radov katolíckej hierarchie vychádzali signály, ktoré bez ohľadu na to, ako boli myslené, vyvolávali dojem, že zmluva o výhrade vo svedomí je akási nepodstatná, neaktuálna zbytočná vec, ktorú vlastne Katolícka cirkev až tak veľmi nepotrebuje. To, že mnohí ľudia takýto dojem z vystupovania katolíckych hierarchov získali, je faktom, na ktorý som osobne často narážal.
Takýto dojem získali ľudia i zo stretnutia kardinála Korca a predsedu vlády Roberta Fica. Ľudia ich videli vedľa seba pred televíznymi kamerami a mikrofónmi. Samozrejme, že sa ich novinári spýtali na výhradu vo svedomí. Fico i kardinál sa zhodli v tom, že zmluva nie je na programe dňa. Kardinál nevyžaroval ľútosť, ale porozumenie. Na programe dňa sú iné problémy. Aké, nevieme. Je paradox, že práve Ficovej vláde sa dostalo od slovenských biskupov vyhlásenia, že biskupi túto vládu podporujú. Iné vlády sa toho nikdy nedočkali. Pritom Dzurindova vláda aspoň mala potenciál za výhradu vo svedomí zahlasovať, i keď sa Dzurinda na poslednú chvíľu rozhodol, že pred zmluvou dá prednosť získaniu liberálnych hlasov vo voľbách. Vláda, v ktorej je silný Smer, takúto zmluvu, samozrejme, nie je schopná nikdy prijať.
Postoj hierarchie mal dopad na politické dianie, napríklad v KDH, ktoré odišlo z vlády po tom, ako premiér Dzurinda odmietol v rozpore s programovým vyhlásením vlády zaradiť zmluvu na rokovanie vlády a parlamentu. Postoj cirkvi vyvolával počas nasledujúceho roka u členov KDH pocit márnej a zbytočnej obete, ktorou sa úplne zbytočne pripravili o výhody vládnutia. S takýmto postojom som sa stretával na desiatkach stretnutí v rámci KDH počas uplynulého roka. Dospelo to tak ďaleko, že čím sa niektorý politik KDH viac dištancoval od vystúpenia z vlády, tým bol medzi funkcionármi KDH populárnejší. Ak niekoho bolo treba postaviť do zlého svetla, šírilo sa o ňom, že bol iniciátorom vystúpenia z vlády. V najvypuklejšej forme sa táto vnútorná frustrácia KDH skoncentrovala v lamentácii, že KDH vystúpením z vlády privodilo Ficovu vládu. Pritom, kto to hovorí, tvrdí, že nebyť vystúpenia z vlády, mohli SDKÚ, KDH a SMK dohromady získať nadpolovičnú väčšinu parlamentných kresiel. To je však fantazírovanie.

.kardinál a národ
Kardinálovi Korcovi je slovenský národ drahý. Je však zarmucujúce vidieť, čo všetko považuje kardinál za znak napredovania slovenského národa. Kardinál Korec sa zúčastnil 5. júla tohto roku celonárodných osláv svätých Cyrila a Metoda na Devíne. Prítomní boli i traja najvyšší ústavní činitelia Slovenskej republiky. V Katolíckych novinách z 15. júla čítame kardinálove slová: „Po pätnástich rokoch Slovenskej republiky sa naši najvyšší predstavitelia štátu prvý raz vedia ľudsky stretať, viesť dialóg, riešiť problémy, aj keď nemajú na všetko rovnaké názory – počúvajú sa a civilizovane hľadajú riešenia. Dnes prehovorili v jednom a tom istom duchu. To je u nás čosi nové. Pán Boh zaplať!...“
Načim poznamenať, že jednota ústavných činiteľov je výsledkom toho, že po pätnástich rokoch majú na Slovensku opäť moc v rukách komunisti. Že tu úspešne prebehlo posledné veľké politické vzopätie politikov s komunistickou minulosťou. Niektorí z nich sa stali členmi strany v šesťdesiatych rokoch, niektorí až v osemdesiatych. Do Smeru vplávala s celou svojou mnohotisícovou členskou základňou Strana demokratickej ľavice, bývalá komunistická strana, ktorá kardinála osem rokov väznila.
Načim poznamenať, aké sú tie civilizovanou cestou nachádzané riešenia problémov. Odbúravanie práva na výhradu vo svedomí v pôrodníctve sme už spomenuli. Smer chce i registrované partnerstvá homosexuálov. K ich zavedeniu neprikračuje len preto, lebo ešte vraj na to nedozrel čas. Slovenskí biskupi nedávno vyzvali slovenských politikov, aby prijali opatrenia na riešenie demografickej krízy. Odpoveďou ministerky Tomanovej je návrh na zrušenie poistných odvodov, ktoré platil štát do sporivého piliera na dôchodky matiek na materskej dovolenke.
Načim poznamenať, že jednota najvyšších ústavných činiteľov sa premieta do jednotnej podpory pre plazivú rehabilitáciu symbolov komunizmu ako bol Mináč. Mináč, ktorý pri odsudzovaní spisovateľa Alexandra Solženicyna preukázal úplnú ľahostajnosť voči utrpeniu miliónov obetí komunizmu. Do tohto utrpenia spadá i osemročný Korcov žalár.

.kardinál a život v pravde
Kardinál Korec sa stal veľkou postavou slovenských dejín, pretože žil svoj život v pravde a o pravde vydával svedectvo i za cenu veľkej osobnej obete. Bol to život Kristovho kňaza. Ako tajný biskup, a potom ako legálne pôsobiaci nitriansky biskup a kardinál, sa dostával do styku s politikou. Do roku 1989 sa mu darilo poukazovať na lživosť vtedajšej komunistickej politiky. Po roku 1989 sa mu príliš nedarilo poodhaliť závoj zo lživosti ponovembrovej politiky. Mnohí ľudia nadobudli dojem, že kardinál príliš oceňuje úspech u politikov. Naproti tomu kardinál nedokázal oceniť dlhoročné pôsobenie kresťanských politikov, ktorí kráčali cestou pravdy a šlo im o napredovanie Slovenska v kresťanskom duchu, za čo sa im dostávalo príkoria. Občas i nechápe, ako sú niektorí z nich v slovenskej politike potrební.
Takto kardinálovo pôsobenie po roku 1989 mnohých jednoduchých ľudí mýlilo. Neobstojí tvrdenie, že cirkev a kardinál je tu pre všetkých. To nikto nespochybňuje. Pre všetkých je tu však i preto, aby ukazovala pravdu.
Slovenské kresťanstvo stojí pred hlbšou diskusiou, v ktorej bude potrebné pokojne vysloviť i niektoré nepríjemné veci. Bez toho sa ďalej nepohneme.

.vladimír Palko
Autor je poslanec NR SR.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite