Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bieli proti červeným

.jozef Majchrák .jaroslav Daniška .časopis .téma

Poľsko práve predsedá Európskej únii a o necelý mesiac bude voliť. Podľa všetkého sa prvýkrát od roku 1990 stane, že voľby vyhrá vládnuca strana. Kto je Donald Tusk, aký recept na vládnutie objavil a akými témami žije náš severný sused?

.sme pred Prezidentským palácom na Krakovskom predmestí vo Varšave, na mieste, kde ešte pred časom stál kríž pripomínajúci smolenskú tragédiu. Stojí tu skupinka starších žien, jedna drží v rukách kríž, druhá zarámovanú fotografiu zosnulého prezidenta Lecha Kaczynského. Ochotne vysvetľujú, že si tu každý deň chodia uctiť „zavraždeného“ prezidenta. Keď dáme najavo pochybnosť, či bol prezident Kaczynski skutočne zavraždený, pred zúrivosťou nás zachráni len skutočnosť, že sme naivní a veci neznalí cudzinci. Namiesto hnevu tak nasleduje horlivé vysvetľovanie. Veď všetko je také jasné a jednoduché. Lech Kaczynski predsa podporil počas vojny v Gruzínsku prezidenta Saakašviliho, organizoval aj jeho medzinárodnú podporu a tým išiel proti Putinovi a KGB. No a kto ide proti nim, ten musí zomrieť. Na záver sa ešte ženy posťažujú, že aj pamätný veľký kríž, pri ktorom sa schádzali, im zobrali, a preto so sebou nosia aspoň malý drevený krížik.  .za všetko môže Smolensk
Dvesto metrov od Prezidentského paláca stojí Kostol svätej Anny. Vnútri je kaplnka venovaná pamiatke katynskej tragédie z roku 1940 a práve tu prebieha skúška chrámového spevu. Latinčina navodí inú atmosféru, v kaplnke sa nachádza  jednoduchý drevený kríž – ten, ktorý sem bol prenesený z námestia. „Áno, to je on,“ vraví modliaca sa žena, „aj keď niektorí hovoria, že to nie je ten istý, že ho vymenili.“ Keď človek vyjde von, pozrie sa na obrovský poster blahoslaveného Jána Pavla II., nadobudne pocit, akoby od  smrti Karola Wojtylu uplynulo sto rokov.
Poľsko je dnes iná krajina. Čo sa stalo?
„Kto chce rozumieť súčasnému Poľsku, musí porozumieť, čo sa stalo v Smolensku a ako táto tragédia zmenila spoločnosť.“ Táto veta zaznie z mnohých úst.
Pawel Lisicki, šéfredaktor druhého najväčšieho denníka Rzeczpospolita, vysvetľuje: „Treba porozumieť emóciám, na ktorých je založená politická rétorika. Premiér Donald Tusk mal pred smolenskou tragédiou konflikty s prezidentom Lechom Kaczynským. Prezidenta nebrali vážne a mnohí ho zosmiešňovali. Voliči strany Právo a spravodlivosť (PiS) za to vinia Tuska a majú pocit nespravodlivosti, volajú po zadosťučinení, istej ľútosti a náprave krivdy,“ vysvetľuje Lisicki. Prezidentov brat a vodca konzervatívneho PiSu Jaroslaw Kaczynski to využíva a často podľa Lisického „stavia veľmi radikálne a ostré tézy,“ ktoré ďalej polarizujú spoločnosť.
Nebolo to tak vždy. Pred rokom, počas prezidentských volieb, keď mu na začiatku kampane nikto nedával väčšie šance, pôsobil Kaczynski úplne inak. Hovoril o poľsko-poľskom porozumení, pôsobil otvorene a zmierlivo. Výsledkom bolo, že prezidentské voľby len tesne prehral. Po voľbách, ktoré vyhral kandidát vládnej Občianskej platformy (PO) Bronislaw Komorowski, sa všetko zmenilo. Z PiSu sa odtrhla skupina, ktorá sa nazvala Poľsko je najdôležitejšie (volebné heslo Jaroslawa Kaczynského) a snažila si nájsť miesto medzi Kaczynským a Tuskom. Neúspešne. Kaczynskému, ale aj Tuskovi, ktorý negatívne vymedzenie voči PiSu životne potrebuje, sa totiž podarila takmer dokonalá polarizácia nielen politického spektra, ale takmer celej spoločnosti. Výsledok: na dva nezmieriteľné tábory sa delia intelektuáli, historici, médiá aj cirkev. .rozkol medzi biskupmi
Najlepším príkladom je kardinál Stanislav Dziwisz. Bývalý osobný tajomník pápeža Jána Pavla II. sa stal po jeho smrti arcibiskupom v tradične konzervatívnom Krakove. Bolo to symbolické rozhodnutie, ktoré malo pripomínať pamiatku zosnulého pápeža. Kardinál Dziwisz však mnohých prekvapil a obklopil sa ľuďmi zviazanými s Občianskou platformou. „Hlavnú rolu zohrávajú bratia Dariusz a Ireneusz Raśoví. Dariusz je kňaz a je pravou rukou kardinála, zatiaľ čo Ireneusz je známy poslanec Občianskej platformy. A je zrejmé, že obidvaja bratia prepájajú krakovskú arcidiecézu so straníckymi štruktúrami,“ hovorí pre poľský týždenník Uwazam Rze krakovský kaplán Tadeusz Isakowicz-Zaleski. A to nie je všetko. Tusk využil náklonnosť starého kardinála, dal na kandidátku jeho sesternicu a spolu s vedením svojej strany sa zúčastnil v Krakove na duchovných cvičeniach. Spoločenský signál bol zrejmý a úspech sa dostavil.
Rozdelenie cirkvi so situáciou na Slovensku sa dá porovnať len ťažko – ak predsa, azda len s obdobím mečiarizmu. Okrem Dziwisza sa Tusk môže spoľahnúť na podporu dnes už emeritného biskupa Tadeusza Pieroneka z Gdansku. Pieronek je bývalý šéf poľskej biskupskej konferencie, ktorý často kritizoval rádio Maryja a aktívne podporoval nadáciu Georgea Sorosa v Poľsku. Jeho nástupca, súčasný arcibiskup Leszek Glódź, je presne na opačnom fronte. Verejne podporuje PiS do takej miery, že gdanský rodák Donald Tusk ostentatívne nenavštevuje jeho kázne v katedrále a radšej chodí do iného kostola. A úplne osobitným fenoménom je redemptorista Tadeusz Rydzyk a jeho rádio Maryja.
Čo však také rozdelenie znamená pre krajinu a politiku? „Je to smutné. Všetko je nezdravo rozdelené a úplne sa vytratil kedysi taký samozrejmý stred, ktorý reprezentoval Ján Pavol II. Dôsledkom je, že katolicizmus už nie je v Poľsku hlavným prúdom, dostáva sa na okraj,“ vysvetľuje mladá filozofka Ela Cizewska, ktorá prednáša na Varšavskej univerzite. „Hovorí sa tomu sekularizácia,“ dodáva. Rozdelená cirkev, oslabená liberálnejším klérom a zaujatá vzájomnými spormi, však na to nedokáže reagovať. Dobrým príkladom je už spomínaný zápas o kríž pred Prezidentským palácom. Keby bola cirkev včas prišla s iniciatívou, nemuselo to zájsť tak ďaleko. Cirkev však mlčala a vášne rástli. Opitá mládež v noci napádala staršie ženy, ktoré „bránili kríž“, tie zase na snahu cirkvi preniesť kríž do kostola reagovali pokrikom „Judáši, Judáši!“ Prezident Komorowski hovoril, že kríž nemá pred palácom čo hľadať a brat zosnulého prezidenta ho zase nazval „náhradou za pomník“. O samotný kríž tak napokon išlo málokomu a Poľsko zachvátila vlna antiklerikalizmu. Miesto po pápežovi zostalo prázdne, poľskej cirkvi chýba autorita a klesá prestíž.
Podobne sú na tom aj intelektuáli. Poľská elita ďaleko presahuje štandard postkomunistických krajín, intelektuáli však zo všetkého najviac bránia „tých svojich“ a sú príliš stranícki. Iróniou je, že drvivá väčšina z nich vysoko prevyšuje úroveň politikov z jednej či druhej strany. Spoločnosť však vyzerá podobne, ako u nášho južného suseda: je rozdelená od univerzít po štadióny a rodiny. Stačí, aby ste si kúpili noviny a je jasné, koho volíte. .najhorší minister za 20 rokov
Hlavnou témou volieb je však ekonomika. Poľsko sa síce ako jediná krajina EÚ vyhlo recesii, mena však v posledných mesiacoch devalvovala o tridsať percent. Problémom je aj nezamestnanosť vyše 12 percent a najmä zadlžovanie krajiny. Krajina jednoducho potrebuje úsporný balíček, Tusk však naň nenašiel odvahu. Najvážnejšími kritikmi Tuskovej vlády sú preto liberálni ekonómovia. Bývalý šéf centrálnej banky a reformátor Leszek Balcerowicz, bývalý podpredseda tejto inštitúcie Krzysztof Rybiński či bývalá ministerka financií vo vláde PiSu, rešpektovaná nestraníčka Zyta Gilowska. „Jedno je jasné,“ hovorí profesor a nezávislý kandidát na senátora Rybiński, „najhorším ministrom financií za posledných dvadsať rokov je dnešný Jacek Rostowski.“ Kritici sa zhodujú, že Poľsko nerobí, čo by mohlo: štátny deficit rastie (opozícia hovorí, že Tusk zadlžuje Poľsko rýchlejšie ako komunista Edward Gierek, autor poľského hospodárskeho zázraku a masívneho zadĺženia zo 70. rokov) a modernizácia infraštruktúry je predražená. Grzegorz Górny, novinár (a spolupracovník .týždňa) uvádza príklad varšavského futbalového štadióna, ktorý stál 500 miliónov eur, teda viac než najmodernejší štadión Bundesligy, a jeho otvorenie sa muselo odložiť o pol roka pre konštrukčné chyby.
Existujú však aj vážnejšie problémy. Okolo 650-tisíc Poliakov má napríklad úvery v švajčiarskych frankoch. Pred troma rokmi stál frank okolo dvoch zlotých, dnes to je takmer dvojnásobok. V praxi to znamená, že hypotéky alebo spotrebné úvery státisícov Poliakov výrazne zdraželi. Keď začal kurz franku rásť, Poliaci sa iba nečinne prizerali, ako im zo dňa na deň rastie ich úver. A keď, naopak, švajčiarska centrálna banka zasiahla proti silnému kurzu, ekonómovia jasali, že za pár sekúnd sa znížili Poliakom úvery o 20 miliárd zlotých. Otázka však znie: môže pasívny Donald Tusk doplatiť na svoju politiku? Zdá sa, že skôr nie. Nie je tu totiž žiadna liberálno-ekonomická strana, ktorá by na tejto téme mohla voličov mobilizovať a Jaroslaw Kaczynski ani líder ľavice Grzegorz Napieralski nemajú v tejto téme autoritu. Jediným dopadom teda môže byť nižšia volebná účasť sympatizantov PO, čo by však nemalo mať pre Tuska fatálne dôsledky. .strana jedného muža
Vráťme sa štyri roky dozadu. Je október 2007 a šéf PiS Jaroslav Kaczynski v luxusnom varšavskom hoteli, neďaleko Úradu vlády, komentuje prvé odhady volebných výsledkov, ktoré predpovedajú prehru jeho strany. Hoci na pódiu stojí za ním asi desiatka politikov strany PiS, z ich odovzdaných výrazov a mimiky je na prvý pohľad zrejmé, že toto zoskupenie je stranou jedného muža. Ostatní pôsobia ako servilný sprievod dvoranov, ktorí sú plne závislí od vôle svojho vodcu. Ako veľmi sa tento obraz podobal tomu, čo sme boli zvyknutí vidieť v centrále HZDS. Silný vodca a za ním len lojálni lokaji.
Za štyri roky sa tento stav v PiS ešte viac posilnil. „Zatiaľ čo Tuskovi sa z PO podarilo vytvoriť inštitúciu, ktorá prežije aj po jeho odchode, PiS stojí a padá s Jaroslavom Kaczynským,“ hovorí Pawel Lisicki. Tento fakt si krátko pred voľbami začal uvedomovať aj Kaczynski a do strany začal lákať „mladých odborníkov“. Ponuka však prišla už trochu neskoro. Navyše, mnohých konzervatívnych intelektuálov už Kaczynski svojou politikou, založenou na prehnaných emóciách,  dostatočne odradil. Výsledkom je, že v hlavnej téme volieb (ekonomika) nemá Kaczynski autoritu a hlavní kritici vlády sú mimo PiSu.
Ďalším problémom tejto strany je nízky koaličný potenciál. Ak by aj Kaczynski vyhral voľby, len veľmi ťažko by na poľskej scéne hľadal partnera. Kaczynskému sa síce podarilo z politickej mapy vymazať radikálne strany ako Sebaobrana a Liga poľských rodín, spolu s tým však prebral aj ich voličov – a teraz mu chýbajú jeho vlastní umiernení voliči spred pár rokov. „Zatiaľ čo Donald Tusk kladie veľký dôraz na pokoj a štylizuje sa do roly akéhosi spoločenského terapeuta, Kaczynského predstava je, že demokracia rovná sa konflikt,“ hovorí Gregorz Górny.
Napriek tomu, že PiS okrem slabnúcej charizmy Jaroslawa Kaczynského a vlne emócií súvisiacich so smolenskou tragédiou toho voličom veľa neponúka, stále sa môže spoľahnúť na slušnú podporu. Podľa prieskumov verejnej mienky by mu dalo hlas okolo tridsať percent Poliakov. Vo voľbách ho nakoniec podporia aj mnohí konzervatívni intelektuáli, ktorí si myslia, že Kaczynski poľskému konzervativizmu skôr škodí. Prinúti ich k tomu strach z posunu PO príliš doľava, marketingová politika tejto strany a Tuskov sklon karikovať poľské vlastenectvo. Ich dilemu asi najlepšie vystihol známy poľský spisovateľ a komentátor Rafal Ziemkiewicz, ktorý napísal, že poľský pravičiar sa dnes rozhoduje medzi sektou a mafiou. Označením mafia Ziemkiewicz poctil vládnu Občiansku platformu. Jeho kolega Górny v súvislosti s ňou hovorí skôr o klasickej strane moci. „Nie je ani konzervatívna, ani liberálna, ani socialistická, jej politikou je jednoducho to, že chce za každú cenu vládnuť“. .symbol modernizácie
Za štyri roky vládnutia toho PO veľa zo svojho reformného programu nepresadila. Na predvolebnom kongrese strany jej líder Donald Tusk dokonca ohlásil aj upustenie od rovnej dane. Hlavným sloganom strany tak zostáva široko formulovaná modernizácia a efektívne vládnutie, pod ktorým si voliči môžu predstaviť čokoľvek. A o to Tuskovi, ktorý neurobí jediné vážne politické rozhodnutie bez toho, aby si pred ním nedal urobiť prieskum verejnej mienky, vlastne ide. Osloviť čo najširšie spektrum voličov, od umiernených konzervatívcov až po veľkomestských liberálov. Preto na jednej strane otvára témy ako povinná kastrácia pedofilov a na druhej strane hovorí, že Poľsko by malo uvažovať nad registrovanými zväzkami homosexuálov či zavedením eutanázie. Napriek tomu, že Tusk má PO pevne pod kontolou, v strane funguje niekoľko frakcií. Jedna okolo šéfa parlamentu Schetynu, druhá má blízko ku ministrovi dopravy Grabarczykovi a tretia, z hľadiska vplyvu skôr ornamentálna  skupina konzervatívnych politikov, sa zoskupuje okolo krakovského katolíckeho politika Jaroslawa Gowina.
Dôležitým faktorom vysokej podpory PO je aj strach mnohých Poliakov z návratu strany PiS do vlády. Trefne to vyjadril jeden z politikov PO, ktorý povedal: „Podporuje nás štyridsať percent voličov, dvadsať miluje Tuska a dvadsať nenávidí Kaczynského.“  Tento motív je dôležitý aj podľa šéfredaktora Lisického: „Tuskovi sa podarilo vytvoriť stálu spoločenskú obavu z návratu PiS k moci a ťaží aj z prevahy v elektronických médiách. Tiež sa stal symbolom modernizácie štátu.“ .bratia Rosjani
Ostrý spor medzi PiS a PO sa vedie aj v oblasti zahraničnej politiky. Nie je ním však spor o Európu, ale skôr o Rusko. Tusk sa síce snaží využívať aj výhody predsedajúcej krajiny EÚ, podľa komentátorov to však nemá väčší efekt. Po tom, čo lídri eurozóny vykázali poľského ministra zo svojho zasadnutia, sa o výsledkoch samitu medzi Merkelovou a Sarkozym politici predsedajúcej krajiny dozvedajú z novín.
Úplne inak je to s Moskvou. Kaczynski je známy svojimi protiruskými postojmi a jeho ambíciou bolo vytvoriť akýsi protiruský sanitárny kordón štátov od Baltu po Čierne more. PO sa počas svojho vládutia, naopak, snažila vzťahy s Ruskom zlepšiť a argumentovala tým, že permanentný konflikt Poľsku škodí. Prudké otočenie kormidla prinieslo aj prekvapenia. Okrem kondolencií po Smolensku či skončenia obchodných vojen to bola najmä účasť ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova na stretnutí poľských veľvyslancov. Pre mnohých sa to stalo symbolom národnej potupy. Neboli by to Poliaci, keby nemali po ruke aj trochu konšpirácie. Jeden z vládnych zamestnancov, ktorý si neželal byť menovaný, nám povedal, že Tusk sa poučil z chýb prezidenta Kwasniewského. Ten za svoju politiku voči Rusku vraj doplatil tým, že Rusi blokujú každú jeho nomináciu v nadnárodných inštitúciách. „Tusk chce ísť vyššie, a preto sa s Rusmi začal kamarátiť,“ hovorí vysoký vládny zamestnanec.
A čo poľská ľavica? Tá je v pasci a všetko dôležité sa odohráva v priestore napravo od nej. SLD má síce v prieskumoch svojich desať percent, deklaruje jednotu a zaštiťuje sa podporou exprezidenta Aleksandra Kwasniewskeho, vo verejnej debate je však takmer neprítomná. To isté platí aj o Poľskej strane ľudovej Waldemara Pawlaka, ktorej jediným cieľom je už dlhé roky predrať sa s odretými ušami do parlamentu a byť vo vláde. .čakanie na Orbána
Čo čaká Poľsko po 9. októbri, keď budú parlamentné voľby? Je veľmi pravdepodobné, že PO voľby opäť vyhrá a bude si vyberať koaličného partnera. Ak bude stačiť slabšie PSL W. Pawlaka, zopakuje sa terajšia vláda. Ak bude treba, vráti sa do vlády aj postkomunistická SLD. S opozíciou sú zmierení aj ľudia z prostredia PiS. Mesianisticky veria, že sa v Poľsku zopakuje maďarský scenár. Počítajú s tým, že PO si vo svojom druhom období vo vláde neporadí s ekonomickými problémami, jej politici stratia mieru a začne ich rozožierať korupcia, čo spôsobí sklamanie. Potom príde ten správny čas a PiS podobne ako Fidesz uskutoční národnú a konzervatívnu revolúciu. Impozantnému scenáru chýba len jedna vec – poľský Viktor Orbán.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite