.odkedy sa dvojmiliónové, prevažne Albáncami obývané Kosovo, v roku 2008 odtrhlo od Srbska, 60-tisícový srbský sever sa chce pre zmenu odtrhnúť od Kosova. Ešteže sa teraz od srbského severu nechcú odtrhnúť tri tamojšie albánske dediny. No žarty nabok, ide o najhorúcejšiu pôdu súčasnej Európy.
Hromady štrku, starých pneumatík a dreva. Palety s tehlami. Príves z kamióna krížom cez vozovku, na ktorom sú portréty Putina a nápis Matička Rus, pomôž nám! Sedemmetrový kovový kríž vztýčený v strede magistrály spájajúcej albánsky juh so srbským severom. Tak vyzerajú „mesiac po“ barikády pri obci Rudare. Ich obrancami sú väčšinou ženy a dôchodcovia. Zatiaľ je tu pokoj. Dokedy? .pašerácka bašta
Znie to trochu ako fraška. Kosovský premiér Hashim Thaçi, ktorý sám čelí tvrdeniam amerických spravodajských služieb a zvláštneho spravodajcu Rady Európy Dicka Martyho, že bol pravdepodobne jedným z lídrov organizovaného zločinu (tzv. drenická skupina), označuje toto územie za pašerácku baštu, kde nekontrolovane prúdi tovar zo Srbska a nedarí sa vyberať dane. „Nemôžeme donekonečna tolerovať túto čiernu dieru,“ tvrdí Thaçi. Má pravdu, pretože v nadväznosti na rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN č. 1 244, na ktorú sa Belehrad tak rád odvoláva (bola prijatá krátko po vojne v roku 1999 a hovorí o „podstatnej autonómii“ v rámci Juhoslávie, nie o „nezávislosti“ Kosova), je celé Kosovo vo svojich hraniciach jednotným colným územím. Thaçiho vláda nedávno zakázala v Kosove predaj srbského tovaru a zásadne sťažila cezhraničný obchod zavedením colných kolkov. Týmto krokom pritom predchádzali opatrenia srbskej a bosnianskej vlády, ktoré od vyhlásenia nezávislosti Kosova neuznávajú jeho colné pečiatky.
Obchodná vojna vyústila do skutočného násilia 25. júla, keď sa špeciálna jednotka kosovskej polície ROSU pokúsila za asistencie medzinárodných síl KFOR ovládnuť priechody Jarinje a Brnjak na kosovsko-srbskej hranici, kde pašovanie dovtedy údajne tolerovali srbskí príslušníci kosovskej polície: čakali ich skupiny maskovaných Srbov, vyzbrojených zbraňami a Molotovovými koktailmi. Policajti, colníci aj vojaci sa ocitli pod paľbou a museli sa schovať na neďalekej základni KFOR. Demonštranti vybudovali na cestách aj barikády. Časť z nich aj napriek dohode medzi Srbskom, Kosovom a KFOR zo začiatku augusta stojí dodnes.
Boj o tovar a clo je však iba zástupný, v skutočnosti sa bojuje o územie. Belehrad sa nechce zmieriť s totálnou porážkou, teda stratou celého Kosova. Vicepremiér a minister vnútra Ivica Dačić navrhol ešte v máji rozdelenie Kosova medzi Srbsko a Albánsko. Medzinárodné spoločenstvo to tvrdo odmieta ako nebezpečné otvorenie Pandorinej skrinky zmeny hraníc na Balkáne a nemecká kancelárka Angela Merkelová žiada (zatiaľ zbytočne) Srbsko, aby sa stiahlo zo severu Kosova, ktorý doteraz ovláda svojimi paralelnými štruktúrami – aj tie sú v rozpore s rezolúciou č. 1 244. A Thaçi s prekvapujúcou naivitou vyzýva srbské úrady, aby radšej vysvetlili Srbom zo severu Kosova, že Kosovo je ich štát a Priština ich hlavné mesto. Trochu to pripomína boj rozhádaných rodičov o deti. .kde sme?
Ak sa blížite ku Kosovu zo severu, teda z „užšieho Srbska“ (Srbska bez Kosova), posledným mestom pred hranicou je Raška. Oblasť na území prvého srbského štátneho útvaru dnes pôsobí pomerne úboho: v meste Raška je takmer 50-percentná nezamestnanosť, od pádu socializmu tu zanikla drevárska firma Drvokop, skrachovala aj fabrika na konfekciu s pôvabným názvom Proleter (Proletár) a nevyrábajú sa už ani autosúčiastky Zastava. „Prepáčte, ak nie je všetko perfektné,“ ospravedlňuje sa čašníčka v moteli KM Dvori, kde obvykle s tlmočníkom Ľuborom Králikom spávame. „Tridsať rokov som pracovala v kancelárii. Vyhodili ma. Som rada, že mám vôbec nejakú prácu,“ dodáva. Omeleta s ovčím syrom je však dobrá.
Po pár kilometroch sme v inom svete. Hranica (podľa Srbska „administratívna línia“) je prázdna. Najskôr skontroluje doklady srbský policajt. Po pár sto metroch narazíme na prívetivých Američanov z jednotiek KFOR, vykladajú z hummerov plastové štíty proti demonštrantom. Ocitli sme sa na vypálenom priechode Jarinje. „Hi, guys,“ povie ležérne jeden z vojakov. Skontroluje pasy, do batožinového priestoru auta – v rozpore s dohodou zo začiatku augusta – ani nenazrie (mohli sme previezť arzenál zbraní) a mávnutím ruky nás púšťa do Kosova. Jeho veliteľ, vyziabnutý Afroameričan s čiernou fajkou, ktorá mu visí z úst, takže z profilu vyzerá zrastená s hlavou, nám umožní odfotografovať si zhorené colné búdky. Atrakcia pre pocestných?
Hneď za hranicou je dedinská benzínka. Je jasné, kto tu žije a vládne: cestu lemujú srbské vlajky ako pri štátnej návšteve a bilbordy s Vladimirom Putinom a Novakom Djokovićom. „My sme Srbi. A nemôžu nás kontrolovať Albánci,“ uplatňuje zdrvujúcu logiku pumpár, ktorý sa predstaví ako Veljko. Tvrdí, že bol jedným z asi dvesto demonštrantov, ktorí sa v noci 25. júla spontánne – z minúty na minútu – zorganizovali a zablokovali cestu. „Hovoria o nás ako chuligánoch. Národ však nemôžu tvoriť chuligáni!“ dodáva.
Za Veljkovou pumpou stúpa prudko do kopca prašná cesta. Chceme ísť do troch srbských dedín na zelenej línii, narazíme však na ostnatý drôt, obrnené transportéry a poľských vojakov síl KFOR. Aj oni by mali zastaviť pašerákov. „Choďte naokolo, do tých dedín vedú aj iné cesty,“ poradí jeden. Trochu nás to prekvapí, no ideme alternatívnou trasou. Po rutinnej kontrole dokladov nás Poliaci púšťajú. Cesta sa kľukatí po vrstevnici kopca. Sme ešte v Kosove? Alebo už v Srbsku?
Po pár minútach nám skríži cestu červený, dobre udržiavaný „historický“ traktor Jugoslavija z roku 1976. Vezú sa na ňom otec Dragoslav a syn Slavko Petrovićovci, Srbi z Rašky, ktorí vlastnia v Kosove dva hektáre pôdy. Denne jazdia lesnou cestou po ďatelinu z jednej krajiny do druhej. Bez akejkoľvek kontroly. „Tam bývame, tu máme zem. Celých 45 rokov sem chodievam, kúpem sa v rieke, lovím ryby, a teraz mi niekto povie, že sa to nedá?“ máva rukou Dragoslav a dodá: „Donedávna tu bola veľká tabuľa s nápisom, že kto sem vojde bez kontroly, môže byť potrestaný. Ktosi ju však odstránil...“ .u Ćirkovićovcov
Na obraz ležérnych amerických vojakov na hlavnej ceste a vysmiatych sedliakov či pašerákov korzujúcich po „alternatívnych trasách“ ešte dlho nezabudneme. Trochu ako paródia na sovietsku rozprávku No počkaj, zajac. O čo tu medzinárodnému spoločenstvu ide?
V prvej dedine na zelenej línii, volá sa Bistrica, sú zo štyri domy, no nijaký človek. V druhej dedine Ćirkovići, kde je 24 domácich hospodárstiev, narazíme na rozvetvenú rodinu. Volajú sa, ako inak, Ćirkovićovci. Neminie nás tradičná pohostinnosť v podobe domácej pálenky a tureckej kávy. „Pred poldruha mesiacom ma na konci dediny zastavili tri džípy plné amerických vojakov. Išiel som do Rašky. Tadiaľto už nebudete môcť prechádzať, upozornili ma. Jedného dňa cestu blokovali. Potom vypukli dole nepokoje a odvtedy sa tu neukázali,“ spomína Dragan, 34-ročný šofér v kameňolome. Aj on prechádza bez kontroly cez hranicu, ktorú neuznáva („toto je centrum Srbska“), deň čo deň. V Raške nakupujú všetko potrebné, z Belehradu dostáva jeho otec dôchodok (v prepočte 200 eur), majú iba srbské doklady, zúčastňujú sa iba na srbských voľbách, na aute aj traktore majú srbské ŠPZ, do Srbska platia dane, poplatky za elektrinu aj za pevnú telefónnu linku. S Kosovom, kde akýmsi nedopatrením osudu žijú, nemajú nič spoločné. Čudné. No iba do chvíle, kým pochopíte, že tieto dediny do roku 1958 patrili pod Rašku. Potom ich mocenským rozhodnutím Belehradu („aby Kosovo malo väčší podiel srbského obyvateľstva“) pričlenili k novovzniknutému okresu Lešak.
„Jediným východiskom je rozdelenie Kosova. Verte mi, ak ostaneme v Kosove a prídu sem Šiptari (pejoratívne srbské označenie Albáncov – pozn. autora), všetci sa odtiaľto presťahujeme do Srbska. Naši ľudia tam už kupujú pozemky a stavajú domy, aj ja. Od Jarinje do Kosovskej Mitrovice, čo je okolo 40 kilometrov, by tu neostal jediný Srb,“ dušuje sa Dragan, ktorý sa zaprisaháva, že dom by Albáncovi nikdy nepredal. Hoci, na druhej strane, s albánskymi kolegami v práci má celkom dobré skúsenosti. „Sú korektní,“ hovorí.
Samozrejme, Dragan preháňa a jeho motivácia je ovplyvnená mytológiou. Počas troch rokov od vyhlásenia nezávislosti nemal nijaký kontakt s kosovskými inštitúciami. Albáncov si ešte pod vplyvom vojnovej propagandy predstavuje ako hrdlorezov, ktorí čakajú iba na to, kedy mu prídu vyplieniť dom. Keď v marci 2004 Albánci vypaľovali srbské domy a chrámy, išiel so susedmi do severnej, srbskej časti Kosovskej Mitrovice. Z kopca pozorovali, či Albánci potiahnu aj na sever. Ak by sa im to podarilo, okamžite by ušli do Rašky. Strach a mýty ovládajú aj jeho vnímanie Srbov z izolovaných enkláv na juh od rieky Ibar, ktorí tvoria väčšinu tunajšieho srbského obyvateľstva. Žijú obkľúčení Albáncami, a tak sú nútení s nimi pragmaticky komunikovať a spolupracovať. Dragan o nich hovorí ako o „Kosovaroch“. „Sú o dosť horší ako Srbi zo Srbska. Správajú sa zle, sú nečestní,“ dodáva. .korzo na hranici
Existuje aj druhý, kosovský pohľad na vec. Štát, uznaný či neuznaný inými štátmi, ktorý vôbec neovláda časť svojho územia, je na smiech. To si kosovský premiér Thaçi dobre uvedomuje. Nemá však nijaký spôsob, ako presvedčiť nepriateľsky naladených Srbov zo severu, aby boli lojálni – a tak to skúsil operáciou špeciálnej jednotky. Na prvý pokus to nevyšlo. Budú ďalšie, ktoré riskujú nové vlny násilia?
Kosovské požiadavky na zamedzenie pašovania sú pritom legitímne a podporuje ich aj medzinárodné spoločenstvo. Poradca ministerky obchodu a priemyslu Bernard Nikaj v rozhovore pre .týždeň zdôrazňuje, že vinou doterajšej praxe blokovania exportu, nevyberania cla a miznutia tovarov na trase cez sever Kosova od priechodu Jarinje po terminál v južnej (čiže albánskej) časti Kosovskej Mitrovice stráca kosovský rozpočet ročne 200 miliónov eur, čo je takmer šestina jeho príjmov. „Dve colné miesta na severe doteraz kontrolovala európska policajná a colná misia EULEX. Ako vidno, nedostatočne. Pašeráci si vždy našli spôsoby. Dvojité nádrže na palivo, osobné autá, bočné cesty,“ uvádza Nikaj.
Výpovedné sú aj iné údaje. Od roku 2006, keď obidve krajiny podpísali dohodu o rozšírení Stredoeurópskeho združenia voľného obchodu (CEFTA), narastal kosovský export do Srbska aj import zo Srbska. Vyhlásenie nezávislosti Kosova vo februári 2008 znamenalo zastavenie exportu a zákaz kosovských colných pečiatok. Dovtedy Kosovo vyvážalo do Srbska tovar (najmä suroviny, kovy a potraviny) v hodnote 35 miliónov eur ročne, vlani sa export znížil iba na 3 milióny eur, aj to išlo o tovar dopravovaný bližšie nešpecifikovanými „alternatívnymi cestami“. Naopak, srbský export do Kosova je neporovnateľne väčší: jeho objem v roku 2010 tvoril oficiálne 320 miliónov a neoficiálne 400 miliónov eur. Úsilie vlády v Prištine kontrolovať ho je preto pochopiteľné. No ako to dosiahnuť?
Na záver si pripomeňme jeden výpovedný žánrový obrázok. Keď sme sa lúčili na zelenej línii u Ćirkovićovcov, Dragan nám ukázal lesnú cestu na kopci oproti – po niekoľkých kilometroch sa končí v Srbsku. Prešli sme ňou bez akejkoľvek kontroly KFOR, pohodlne by ju zvládlo aj nákladné auto. K americkým vojakom v Jarinje sme sa teda opäť vrátili zo Srbska, bez toho, aby sme Kosovo oficiálne opustili. Medzitým sa zmenila služba a Afroameričan tam už nebol. Zrejme by mu vypadla z úst fajka, keby nás uvidel.
Hromady štrku, starých pneumatík a dreva. Palety s tehlami. Príves z kamióna krížom cez vozovku, na ktorom sú portréty Putina a nápis Matička Rus, pomôž nám! Sedemmetrový kovový kríž vztýčený v strede magistrály spájajúcej albánsky juh so srbským severom. Tak vyzerajú „mesiac po“ barikády pri obci Rudare. Ich obrancami sú väčšinou ženy a dôchodcovia. Zatiaľ je tu pokoj. Dokedy? .pašerácka bašta
Znie to trochu ako fraška. Kosovský premiér Hashim Thaçi, ktorý sám čelí tvrdeniam amerických spravodajských služieb a zvláštneho spravodajcu Rady Európy Dicka Martyho, že bol pravdepodobne jedným z lídrov organizovaného zločinu (tzv. drenická skupina), označuje toto územie za pašerácku baštu, kde nekontrolovane prúdi tovar zo Srbska a nedarí sa vyberať dane. „Nemôžeme donekonečna tolerovať túto čiernu dieru,“ tvrdí Thaçi. Má pravdu, pretože v nadväznosti na rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN č. 1 244, na ktorú sa Belehrad tak rád odvoláva (bola prijatá krátko po vojne v roku 1999 a hovorí o „podstatnej autonómii“ v rámci Juhoslávie, nie o „nezávislosti“ Kosova), je celé Kosovo vo svojich hraniciach jednotným colným územím. Thaçiho vláda nedávno zakázala v Kosove predaj srbského tovaru a zásadne sťažila cezhraničný obchod zavedením colných kolkov. Týmto krokom pritom predchádzali opatrenia srbskej a bosnianskej vlády, ktoré od vyhlásenia nezávislosti Kosova neuznávajú jeho colné pečiatky.
Obchodná vojna vyústila do skutočného násilia 25. júla, keď sa špeciálna jednotka kosovskej polície ROSU pokúsila za asistencie medzinárodných síl KFOR ovládnuť priechody Jarinje a Brnjak na kosovsko-srbskej hranici, kde pašovanie dovtedy údajne tolerovali srbskí príslušníci kosovskej polície: čakali ich skupiny maskovaných Srbov, vyzbrojených zbraňami a Molotovovými koktailmi. Policajti, colníci aj vojaci sa ocitli pod paľbou a museli sa schovať na neďalekej základni KFOR. Demonštranti vybudovali na cestách aj barikády. Časť z nich aj napriek dohode medzi Srbskom, Kosovom a KFOR zo začiatku augusta stojí dodnes.
Boj o tovar a clo je však iba zástupný, v skutočnosti sa bojuje o územie. Belehrad sa nechce zmieriť s totálnou porážkou, teda stratou celého Kosova. Vicepremiér a minister vnútra Ivica Dačić navrhol ešte v máji rozdelenie Kosova medzi Srbsko a Albánsko. Medzinárodné spoločenstvo to tvrdo odmieta ako nebezpečné otvorenie Pandorinej skrinky zmeny hraníc na Balkáne a nemecká kancelárka Angela Merkelová žiada (zatiaľ zbytočne) Srbsko, aby sa stiahlo zo severu Kosova, ktorý doteraz ovláda svojimi paralelnými štruktúrami – aj tie sú v rozpore s rezolúciou č. 1 244. A Thaçi s prekvapujúcou naivitou vyzýva srbské úrady, aby radšej vysvetlili Srbom zo severu Kosova, že Kosovo je ich štát a Priština ich hlavné mesto. Trochu to pripomína boj rozhádaných rodičov o deti. .kde sme?
Ak sa blížite ku Kosovu zo severu, teda z „užšieho Srbska“ (Srbska bez Kosova), posledným mestom pred hranicou je Raška. Oblasť na území prvého srbského štátneho útvaru dnes pôsobí pomerne úboho: v meste Raška je takmer 50-percentná nezamestnanosť, od pádu socializmu tu zanikla drevárska firma Drvokop, skrachovala aj fabrika na konfekciu s pôvabným názvom Proleter (Proletár) a nevyrábajú sa už ani autosúčiastky Zastava. „Prepáčte, ak nie je všetko perfektné,“ ospravedlňuje sa čašníčka v moteli KM Dvori, kde obvykle s tlmočníkom Ľuborom Králikom spávame. „Tridsať rokov som pracovala v kancelárii. Vyhodili ma. Som rada, že mám vôbec nejakú prácu,“ dodáva. Omeleta s ovčím syrom je však dobrá.
Po pár kilometroch sme v inom svete. Hranica (podľa Srbska „administratívna línia“) je prázdna. Najskôr skontroluje doklady srbský policajt. Po pár sto metroch narazíme na prívetivých Američanov z jednotiek KFOR, vykladajú z hummerov plastové štíty proti demonštrantom. Ocitli sme sa na vypálenom priechode Jarinje. „Hi, guys,“ povie ležérne jeden z vojakov. Skontroluje pasy, do batožinového priestoru auta – v rozpore s dohodou zo začiatku augusta – ani nenazrie (mohli sme previezť arzenál zbraní) a mávnutím ruky nás púšťa do Kosova. Jeho veliteľ, vyziabnutý Afroameričan s čiernou fajkou, ktorá mu visí z úst, takže z profilu vyzerá zrastená s hlavou, nám umožní odfotografovať si zhorené colné búdky. Atrakcia pre pocestných?
Hneď za hranicou je dedinská benzínka. Je jasné, kto tu žije a vládne: cestu lemujú srbské vlajky ako pri štátnej návšteve a bilbordy s Vladimirom Putinom a Novakom Djokovićom. „My sme Srbi. A nemôžu nás kontrolovať Albánci,“ uplatňuje zdrvujúcu logiku pumpár, ktorý sa predstaví ako Veljko. Tvrdí, že bol jedným z asi dvesto demonštrantov, ktorí sa v noci 25. júla spontánne – z minúty na minútu – zorganizovali a zablokovali cestu. „Hovoria o nás ako chuligánoch. Národ však nemôžu tvoriť chuligáni!“ dodáva.
Za Veljkovou pumpou stúpa prudko do kopca prašná cesta. Chceme ísť do troch srbských dedín na zelenej línii, narazíme však na ostnatý drôt, obrnené transportéry a poľských vojakov síl KFOR. Aj oni by mali zastaviť pašerákov. „Choďte naokolo, do tých dedín vedú aj iné cesty,“ poradí jeden. Trochu nás to prekvapí, no ideme alternatívnou trasou. Po rutinnej kontrole dokladov nás Poliaci púšťajú. Cesta sa kľukatí po vrstevnici kopca. Sme ešte v Kosove? Alebo už v Srbsku?
Po pár minútach nám skríži cestu červený, dobre udržiavaný „historický“ traktor Jugoslavija z roku 1976. Vezú sa na ňom otec Dragoslav a syn Slavko Petrovićovci, Srbi z Rašky, ktorí vlastnia v Kosove dva hektáre pôdy. Denne jazdia lesnou cestou po ďatelinu z jednej krajiny do druhej. Bez akejkoľvek kontroly. „Tam bývame, tu máme zem. Celých 45 rokov sem chodievam, kúpem sa v rieke, lovím ryby, a teraz mi niekto povie, že sa to nedá?“ máva rukou Dragoslav a dodá: „Donedávna tu bola veľká tabuľa s nápisom, že kto sem vojde bez kontroly, môže byť potrestaný. Ktosi ju však odstránil...“ .u Ćirkovićovcov
Na obraz ležérnych amerických vojakov na hlavnej ceste a vysmiatych sedliakov či pašerákov korzujúcich po „alternatívnych trasách“ ešte dlho nezabudneme. Trochu ako paródia na sovietsku rozprávku No počkaj, zajac. O čo tu medzinárodnému spoločenstvu ide?
V prvej dedine na zelenej línii, volá sa Bistrica, sú zo štyri domy, no nijaký človek. V druhej dedine Ćirkovići, kde je 24 domácich hospodárstiev, narazíme na rozvetvenú rodinu. Volajú sa, ako inak, Ćirkovićovci. Neminie nás tradičná pohostinnosť v podobe domácej pálenky a tureckej kávy. „Pred poldruha mesiacom ma na konci dediny zastavili tri džípy plné amerických vojakov. Išiel som do Rašky. Tadiaľto už nebudete môcť prechádzať, upozornili ma. Jedného dňa cestu blokovali. Potom vypukli dole nepokoje a odvtedy sa tu neukázali,“ spomína Dragan, 34-ročný šofér v kameňolome. Aj on prechádza bez kontroly cez hranicu, ktorú neuznáva („toto je centrum Srbska“), deň čo deň. V Raške nakupujú všetko potrebné, z Belehradu dostáva jeho otec dôchodok (v prepočte 200 eur), majú iba srbské doklady, zúčastňujú sa iba na srbských voľbách, na aute aj traktore majú srbské ŠPZ, do Srbska platia dane, poplatky za elektrinu aj za pevnú telefónnu linku. S Kosovom, kde akýmsi nedopatrením osudu žijú, nemajú nič spoločné. Čudné. No iba do chvíle, kým pochopíte, že tieto dediny do roku 1958 patrili pod Rašku. Potom ich mocenským rozhodnutím Belehradu („aby Kosovo malo väčší podiel srbského obyvateľstva“) pričlenili k novovzniknutému okresu Lešak.
„Jediným východiskom je rozdelenie Kosova. Verte mi, ak ostaneme v Kosove a prídu sem Šiptari (pejoratívne srbské označenie Albáncov – pozn. autora), všetci sa odtiaľto presťahujeme do Srbska. Naši ľudia tam už kupujú pozemky a stavajú domy, aj ja. Od Jarinje do Kosovskej Mitrovice, čo je okolo 40 kilometrov, by tu neostal jediný Srb,“ dušuje sa Dragan, ktorý sa zaprisaháva, že dom by Albáncovi nikdy nepredal. Hoci, na druhej strane, s albánskymi kolegami v práci má celkom dobré skúsenosti. „Sú korektní,“ hovorí.
Samozrejme, Dragan preháňa a jeho motivácia je ovplyvnená mytológiou. Počas troch rokov od vyhlásenia nezávislosti nemal nijaký kontakt s kosovskými inštitúciami. Albáncov si ešte pod vplyvom vojnovej propagandy predstavuje ako hrdlorezov, ktorí čakajú iba na to, kedy mu prídu vyplieniť dom. Keď v marci 2004 Albánci vypaľovali srbské domy a chrámy, išiel so susedmi do severnej, srbskej časti Kosovskej Mitrovice. Z kopca pozorovali, či Albánci potiahnu aj na sever. Ak by sa im to podarilo, okamžite by ušli do Rašky. Strach a mýty ovládajú aj jeho vnímanie Srbov z izolovaných enkláv na juh od rieky Ibar, ktorí tvoria väčšinu tunajšieho srbského obyvateľstva. Žijú obkľúčení Albáncami, a tak sú nútení s nimi pragmaticky komunikovať a spolupracovať. Dragan o nich hovorí ako o „Kosovaroch“. „Sú o dosť horší ako Srbi zo Srbska. Správajú sa zle, sú nečestní,“ dodáva. .korzo na hranici
Existuje aj druhý, kosovský pohľad na vec. Štát, uznaný či neuznaný inými štátmi, ktorý vôbec neovláda časť svojho územia, je na smiech. To si kosovský premiér Thaçi dobre uvedomuje. Nemá však nijaký spôsob, ako presvedčiť nepriateľsky naladených Srbov zo severu, aby boli lojálni – a tak to skúsil operáciou špeciálnej jednotky. Na prvý pokus to nevyšlo. Budú ďalšie, ktoré riskujú nové vlny násilia?
Kosovské požiadavky na zamedzenie pašovania sú pritom legitímne a podporuje ich aj medzinárodné spoločenstvo. Poradca ministerky obchodu a priemyslu Bernard Nikaj v rozhovore pre .týždeň zdôrazňuje, že vinou doterajšej praxe blokovania exportu, nevyberania cla a miznutia tovarov na trase cez sever Kosova od priechodu Jarinje po terminál v južnej (čiže albánskej) časti Kosovskej Mitrovice stráca kosovský rozpočet ročne 200 miliónov eur, čo je takmer šestina jeho príjmov. „Dve colné miesta na severe doteraz kontrolovala európska policajná a colná misia EULEX. Ako vidno, nedostatočne. Pašeráci si vždy našli spôsoby. Dvojité nádrže na palivo, osobné autá, bočné cesty,“ uvádza Nikaj.
Výpovedné sú aj iné údaje. Od roku 2006, keď obidve krajiny podpísali dohodu o rozšírení Stredoeurópskeho združenia voľného obchodu (CEFTA), narastal kosovský export do Srbska aj import zo Srbska. Vyhlásenie nezávislosti Kosova vo februári 2008 znamenalo zastavenie exportu a zákaz kosovských colných pečiatok. Dovtedy Kosovo vyvážalo do Srbska tovar (najmä suroviny, kovy a potraviny) v hodnote 35 miliónov eur ročne, vlani sa export znížil iba na 3 milióny eur, aj to išlo o tovar dopravovaný bližšie nešpecifikovanými „alternatívnymi cestami“. Naopak, srbský export do Kosova je neporovnateľne väčší: jeho objem v roku 2010 tvoril oficiálne 320 miliónov a neoficiálne 400 miliónov eur. Úsilie vlády v Prištine kontrolovať ho je preto pochopiteľné. No ako to dosiahnuť?
Na záver si pripomeňme jeden výpovedný žánrový obrázok. Keď sme sa lúčili na zelenej línii u Ćirkovićovcov, Dragan nám ukázal lesnú cestu na kopci oproti – po niekoľkých kilometroch sa končí v Srbsku. Prešli sme ňou bez akejkoľvek kontroly KFOR, pohodlne by ju zvládlo aj nákladné auto. K americkým vojakom v Jarinje sme sa teda opäť vrátili zo Srbska, bez toho, aby sme Kosovo oficiálne opustili. Medzitým sa zmenila služba a Afroameričan tam už nebol. Zrejme by mu vypadla z úst fajka, keby nás uvidel.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.