Smrť Usámu bin Ládina znamenala zvrat v boji proti al-Káide. Neznamenala však koniec vojny proti terorizmu. Pretože tá už bola mŕtva. Opustili ju presne tie agentúry, ktoré ju mali po jedenástom septembri 2001 viesť. Samozrejme, teroristi, ktorí konšpirujú proti Američanom, zostali, a Amerika proti nim podniká kroky. Nie všetky protiteroristické stratégie však súvisia s vojnou proti terorizmu. Tá totiž stála na predpoklade, že islamský terorizmus predstavuje zjednotenú, ideologicky súvislú a operačne centralizovanú hrozbu, ktorá si vyžaduje jednorazovú a najmä vojenskú reakciu. Tento predpoklad americkí predstavitelia dávno pred smrťou bin Ládina – ba ešte pred zvolením Baracka Obamu – zanechali.
Koncom funkčného obdobia Bushovej administratívy sa prestali využívať taktiky, ktoré vojnu proti terorizmu definovali: preventívne zatýkanie, výsluchy založené na bolesti, etnické a náboženské profilovanie a široké právomoci sledovania domáceho frontu. Skutočné vojny proti terorizmu, ktoré prebiehali v Iraku a Afganistane, sa zmenili na protipovstalecké kampane. Americká vláda totiž nedokázala nahradiť teokratov a autokratov stabilnými demokraciami v západnom štýle.
Vojna proti terorizmu teda žije už len ako politické divadlo. Politici sa stále boja obvinenia, že sú na teroristov „mäkkí“, a preto súčasné protiteroristické opatrenia stále opisujú vojenskou terminológiou. Vedenie bezpečnostných síl je však už inde. Takmer každý pokrok, ktorý sa na poli boja proti al-Káide dosiahol, je tu nie vďaka vojne proti terorizmu, ale napriek nej. .lekcie z dejín
Vojna proti terorizmu sa skončila do značnej miery preto, lebo americké bezpečnostné sily sa znovu naučili, čo dávno zabudli.
Dejiny postupne presunuli vnímanie štátu z osoby vládcu – napríklad monarchu – do „ľudu“. Ľudia sa so štátom začali identifikovať a štát im bol nútený odovzdať čoraz viac slobôd. Posilnili sa putá vzájomnej dôvery medzi štátom a občanmi, znamenalo to však aj dramatickú zmenu v spôsoboch, akými štát môže dosiahnuť svoju bezpečnosť. Brutálne metódy minulosti – verejné mučenie a popravy – postupne ustúpili mäkším spôsobom kontroly. Moc sa napríklad uchýlila k vytváraniu ilúzie, že každý je ostro sledovaný, a to najmä svojimi spoluobčanmi.
Profilovanie, podozrievanie a trestanie veľkých segmentov spoločnosti sa už dnes do takej miery nevyužíva, štáty totiž pokladajú za efektívnejšie, ak udržia u svojich občanov lojalitu.
Aj medzinárodné ciele sa už od druhej svetovej vojny dosahujú skôr využívaním presnejšie zacielenej vojenskej sily, nie vysielaním obrovských okupačných armád. Počas druhej svetovej vojny všetky bojujúce strany bombardovali civilistov – pripomeňme si Londýn, Drážďany, Tokio či Hirošimu. A porovnajme si to so značnou presnosťou bombardovania v Líbyi.
Nech už nové technológie štátnej bezpečnosti vyvolajú v človeku akúkoľvek orwellovskú úzkosť, nedá sa s istotou povedať, či v porovnaní s benátskymi mučiarňami alebo pogromami vo východnej Európe náhodou nepredstavujú istý pokrok ľudstva. Návrat na „temnú stranu“, ako to povedal Dick Cheney po jedenástom septembri, si teda vyžadoval, aby predošlý vývoj bezpečnostných právomocí štátu upadol do hlbokého zabudnutia, prípadne sa stal predmetom hlbokého nepochopenia. .bezcenné metódy
Keď americké bezpečnostné agentúry zanechali vojnu proti terorizmu, posunuli sa takmer na všetkých frontoch k jemnejším, sofistikovanejším a lepšie rozlišujúcim praktikám. Kým vojna proti terorizmu vychádzala zo širokých zovšeobecnení o povahe, cieľoch a organizáciách teroristov, dnešné bezpečnostné agentúry čoraz častejšie uznávajú, že hrozba je rozdrobená, decentralizovaná a motivovaná skôr lokálnymi ponosami než apokalyptickou túžbou po Kalifáte. Aj v Iraku a Afganistane sa americká armáda posunula k rozlišovaniu protivníkov, čo je súčasťou protipovstaleckých operácií.
Rovnako výrazný je posun v amerických nevojenských bezpečnostných a protiteroristických taktikách. Široké opatrenia, ktoré vstúpili do praxe po jedenástom septembri, odišli do dejín a nahradili ich lepšie zacielené politiky. Ministerstvo obrany uznalo, že preventívne zatýkanie, ktoré naplnilo cely v Guantanáme, bolo bláznovstvom. Nielenže sa takto do „sietí“ dostalo priveľa nevinných, ale Američania nezískali žiadne dôkazy, ktoré by im umožnili stíhať vinných. A tak sa rýchlo vrátili k protokolom o zadržiavaní, ktoré vojne proti terorizmu predchádzali, a odovzdali súdnu moc afganským tribunálom.
Asi najznámejším príkladom posunu je skutočnosť, že FBI, CIA a vojenskí lídri a vyšetrovatelia odmietli typickú taktiku vojny proti terorizmu, výsluchy s použitím bolesti. Tá taktika totiž nefungovala. „Človek trpiaci bolesťou povie čokoľvek, len aby bolesť prestala,“ vysvetľuje vyšetrovateľ FBI Ali Soufan. „Väčšinou klamú, vymyslia si hocičo, len aby ste im prestali ubližovať. A tak sú získané informácie bezcenné.“ Aj odtajnené dokumenty odhalili, že využitie fyzického donucovania pri výsluchoch bolo zbytočné. .ani al-Káida nie je výnimočná
Krátko po jedenástom septembri dospeli politici i bezpečnostné agentúry k záveru, že Amerika čelí nevídanému a výnimočne nebezpečnému novému nepriateľovi. Ale zo spätného pohľadu sa ukazuje, že al-Káida nikdy taká výnimočná nebola. Používala nadčasové stratégie, aké používali v dejinách aj iné teroristické skupiny – od nemeckých ľavičiarov Baadera a Meinhoffovej po Írsku republikánsku armádu. A stratégie, ktoré sa ukázali ako účinné pri ničení al-Káidy, sú presne tie isté, ktoré zabrali v minulosti.
Dick Cheney, bývalý riaditeľ CIA Michael Hayden aj ďalší predstavitelia tvrdia, že zabitie Bin Ládina ospravedlnilo vojnu proti terorizmu. Skutočnosť však ukazuje iným smerom. Vystopovanie Bin Ládina bolo možné práve preto, že bezpečnostný establišment opustil taktiku vojny proti terorizmu a začal využívať dávno overené, viac-menej nekontroverzné a najmä lepšie rozlišujúce metódy: spoľahol sa na tipy, informátorov a zacielené sledovanie, nie na mučenie, ilegálne odposluchy a vojenskú okupáciu. Aj útok na Bin Ládinovo sídlo bol presne zacielený, celkom odlišný od „širokorozchodných“ metód vojny proti terorizmu, používaných spočiatku v Iraku a Afganistane.
Najhoršie omyly a zvrhlosti vojny proti terorizmu boli možné aj preto, lebo národná bezpečnosť sa stále vykonáva skôr ako remeslo než ako veda. Bez prísneho hodnotenia praktík a ich efektívnosti sa establišment národnej bezpečnosti stáva obeťou paniky, grandióznych plánov a prepínania síl, aké podfarbilo politiku po jedenástom septembri. Vo svete, v ktorom stále trvá snaha teroristov o útoky voči Amerike, je nutné vytvoriť inštitúciu, ktorá bude takéto hodnotenie vykonávať. Nemôže, samozrejme, zaručiť, že sa v budúcnosti bezpečnostným zlyhaniam vyhneme. Poskytne však establišmentu nástroje na vylepšenie postupov a odmietanie nepraktických, neoverených a nebezpečných metód. Bez týchto nástrojov sa môže stať, že ak nastane ďalší veľký útok, dôjde znovu k rozsiahlemu zabúdaniu na dejiny, k ďalšej vojne proti terorizmu a k ďalšiemu desaťročiu plnému nebezpečenstva, počas ktorého sa budeme znovu učiť staré prístupy k udržiavaniu bezpečnosti. Text vyšiel v liberálne orientovanom mesačníku The Atlantic Monthly, ktorý vychádza od roku 1857. Redakčne krátené.
Koncom funkčného obdobia Bushovej administratívy sa prestali využívať taktiky, ktoré vojnu proti terorizmu definovali: preventívne zatýkanie, výsluchy založené na bolesti, etnické a náboženské profilovanie a široké právomoci sledovania domáceho frontu. Skutočné vojny proti terorizmu, ktoré prebiehali v Iraku a Afganistane, sa zmenili na protipovstalecké kampane. Americká vláda totiž nedokázala nahradiť teokratov a autokratov stabilnými demokraciami v západnom štýle.
Vojna proti terorizmu teda žije už len ako politické divadlo. Politici sa stále boja obvinenia, že sú na teroristov „mäkkí“, a preto súčasné protiteroristické opatrenia stále opisujú vojenskou terminológiou. Vedenie bezpečnostných síl je však už inde. Takmer každý pokrok, ktorý sa na poli boja proti al-Káide dosiahol, je tu nie vďaka vojne proti terorizmu, ale napriek nej. .lekcie z dejín
Vojna proti terorizmu sa skončila do značnej miery preto, lebo americké bezpečnostné sily sa znovu naučili, čo dávno zabudli.
Dejiny postupne presunuli vnímanie štátu z osoby vládcu – napríklad monarchu – do „ľudu“. Ľudia sa so štátom začali identifikovať a štát im bol nútený odovzdať čoraz viac slobôd. Posilnili sa putá vzájomnej dôvery medzi štátom a občanmi, znamenalo to však aj dramatickú zmenu v spôsoboch, akými štát môže dosiahnuť svoju bezpečnosť. Brutálne metódy minulosti – verejné mučenie a popravy – postupne ustúpili mäkším spôsobom kontroly. Moc sa napríklad uchýlila k vytváraniu ilúzie, že každý je ostro sledovaný, a to najmä svojimi spoluobčanmi.
Profilovanie, podozrievanie a trestanie veľkých segmentov spoločnosti sa už dnes do takej miery nevyužíva, štáty totiž pokladajú za efektívnejšie, ak udržia u svojich občanov lojalitu.
Aj medzinárodné ciele sa už od druhej svetovej vojny dosahujú skôr využívaním presnejšie zacielenej vojenskej sily, nie vysielaním obrovských okupačných armád. Počas druhej svetovej vojny všetky bojujúce strany bombardovali civilistov – pripomeňme si Londýn, Drážďany, Tokio či Hirošimu. A porovnajme si to so značnou presnosťou bombardovania v Líbyi.
Nech už nové technológie štátnej bezpečnosti vyvolajú v človeku akúkoľvek orwellovskú úzkosť, nedá sa s istotou povedať, či v porovnaní s benátskymi mučiarňami alebo pogromami vo východnej Európe náhodou nepredstavujú istý pokrok ľudstva. Návrat na „temnú stranu“, ako to povedal Dick Cheney po jedenástom septembri, si teda vyžadoval, aby predošlý vývoj bezpečnostných právomocí štátu upadol do hlbokého zabudnutia, prípadne sa stal predmetom hlbokého nepochopenia. .bezcenné metódy
Keď americké bezpečnostné agentúry zanechali vojnu proti terorizmu, posunuli sa takmer na všetkých frontoch k jemnejším, sofistikovanejším a lepšie rozlišujúcim praktikám. Kým vojna proti terorizmu vychádzala zo širokých zovšeobecnení o povahe, cieľoch a organizáciách teroristov, dnešné bezpečnostné agentúry čoraz častejšie uznávajú, že hrozba je rozdrobená, decentralizovaná a motivovaná skôr lokálnymi ponosami než apokalyptickou túžbou po Kalifáte. Aj v Iraku a Afganistane sa americká armáda posunula k rozlišovaniu protivníkov, čo je súčasťou protipovstaleckých operácií.
Rovnako výrazný je posun v amerických nevojenských bezpečnostných a protiteroristických taktikách. Široké opatrenia, ktoré vstúpili do praxe po jedenástom septembri, odišli do dejín a nahradili ich lepšie zacielené politiky. Ministerstvo obrany uznalo, že preventívne zatýkanie, ktoré naplnilo cely v Guantanáme, bolo bláznovstvom. Nielenže sa takto do „sietí“ dostalo priveľa nevinných, ale Američania nezískali žiadne dôkazy, ktoré by im umožnili stíhať vinných. A tak sa rýchlo vrátili k protokolom o zadržiavaní, ktoré vojne proti terorizmu predchádzali, a odovzdali súdnu moc afganským tribunálom.
Asi najznámejším príkladom posunu je skutočnosť, že FBI, CIA a vojenskí lídri a vyšetrovatelia odmietli typickú taktiku vojny proti terorizmu, výsluchy s použitím bolesti. Tá taktika totiž nefungovala. „Človek trpiaci bolesťou povie čokoľvek, len aby bolesť prestala,“ vysvetľuje vyšetrovateľ FBI Ali Soufan. „Väčšinou klamú, vymyslia si hocičo, len aby ste im prestali ubližovať. A tak sú získané informácie bezcenné.“ Aj odtajnené dokumenty odhalili, že využitie fyzického donucovania pri výsluchoch bolo zbytočné. .ani al-Káida nie je výnimočná
Krátko po jedenástom septembri dospeli politici i bezpečnostné agentúry k záveru, že Amerika čelí nevídanému a výnimočne nebezpečnému novému nepriateľovi. Ale zo spätného pohľadu sa ukazuje, že al-Káida nikdy taká výnimočná nebola. Používala nadčasové stratégie, aké používali v dejinách aj iné teroristické skupiny – od nemeckých ľavičiarov Baadera a Meinhoffovej po Írsku republikánsku armádu. A stratégie, ktoré sa ukázali ako účinné pri ničení al-Káidy, sú presne tie isté, ktoré zabrali v minulosti.
Dick Cheney, bývalý riaditeľ CIA Michael Hayden aj ďalší predstavitelia tvrdia, že zabitie Bin Ládina ospravedlnilo vojnu proti terorizmu. Skutočnosť však ukazuje iným smerom. Vystopovanie Bin Ládina bolo možné práve preto, že bezpečnostný establišment opustil taktiku vojny proti terorizmu a začal využívať dávno overené, viac-menej nekontroverzné a najmä lepšie rozlišujúce metódy: spoľahol sa na tipy, informátorov a zacielené sledovanie, nie na mučenie, ilegálne odposluchy a vojenskú okupáciu. Aj útok na Bin Ládinovo sídlo bol presne zacielený, celkom odlišný od „širokorozchodných“ metód vojny proti terorizmu, používaných spočiatku v Iraku a Afganistane.
Najhoršie omyly a zvrhlosti vojny proti terorizmu boli možné aj preto, lebo národná bezpečnosť sa stále vykonáva skôr ako remeslo než ako veda. Bez prísneho hodnotenia praktík a ich efektívnosti sa establišment národnej bezpečnosti stáva obeťou paniky, grandióznych plánov a prepínania síl, aké podfarbilo politiku po jedenástom septembri. Vo svete, v ktorom stále trvá snaha teroristov o útoky voči Amerike, je nutné vytvoriť inštitúciu, ktorá bude takéto hodnotenie vykonávať. Nemôže, samozrejme, zaručiť, že sa v budúcnosti bezpečnostným zlyhaniam vyhneme. Poskytne však establišmentu nástroje na vylepšenie postupov a odmietanie nepraktických, neoverených a nebezpečných metód. Bez týchto nástrojov sa môže stať, že ak nastane ďalší veľký útok, dôjde znovu k rozsiahlemu zabúdaniu na dejiny, k ďalšej vojne proti terorizmu a k ďalšiemu desaťročiu plnému nebezpečenstva, počas ktorého sa budeme znovu učiť staré prístupy k udržiavaniu bezpečnosti. Text vyšiel v liberálne orientovanom mesačníku The Atlantic Monthly, ktorý vychádza od roku 1857. Redakčne krátené.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.