Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Moč a žlč

.časopis .veda

Niektoré mylné predstavy majú nesmierne tuhý korienok. Napríklad detská predstava o tom, ako a kde vzniká moč, pretrváva veselo aj u mnohých dospelých. A antická predstava o tom, ako a kde vzniká žlč, vydržala v medicíne viac ako dvetisíc rokov.

Približne sto percent detí si myslí, že jedenie sa má ku kakaniu tak, ako sa má pitie k cikaniu. Deti vedia, že to, čo spapáme, putuje nejakou cestou naším telom, ktoré si z neho berie užitočné veci a to neužitočné nakoniec vytlačíme von. A myslia si, že to, čo vypijeme, putuje nejakou inou cestou naším telom, ktoré si z neho berie užitočné veci a to neužitočné nakoniec vypustíme von.
Zaujímavá otázka znie: koľko percent dospelých má podobnú predstavu? Bolo by pekné, keby to bolo nula percent, ale v skutočnosti to asi bude oveľa viac. Ak chceme dostať približne nula percent, musíme sa spýtať inou otázkou. Napríklad touto: koľko percent dospelých si naozaj uvedomuje, že všetok moč bol pôvodne krvou? .šťavy
Na tom, že mnohí ľudia majú o telesných tekutinách buď celkom nesprávne, alebo vôbec nijaké predstavy, nie je nič zvláštne. Tieto tekutiny väčšinou nie sú priamo pozorovateľné a ich funkcia zostávala bez moderného vedeckého výskumu dlho skrytá nielen laikom, ale aj profesionálnym lekárom. Tí sa až do 19. storočia riadili predstavou o štyroch základných telesných šťavách, ktorými boli krv, hlien, žlč a čierna žlč.
U zdravého človeka mali byť tieto šťavy v rovnováhe, príčinou chorôb bolo narušenie vzájomného vybalansovania štiav (prikladanie pijavíc a púšťanie žilou boli dve obľúbené metódy obnovenia rovnováhy). Šťavy mali určovať nielen zdravotný stav, ale aj temperament človeka. Prebytok hlienov (grécky flégma), žlče (grécky cholé) či čiernej žlče (grécky mélas cholé) viedol podľa tejto teórie k flegmatickej, cholerickej či melancholickej povahe.
Dnes nám z celej teórie štyroch štiav zostalo práve len tých niekoľko psychologických pojmov. O úlohe jednotlivých telesných tekutín však bežný človek toho veľa nevie, hoci sa o tom učil na mnohých hodinách biológie a úspešne absolvoval nejednu písomku. No schválne, skúsme si jeden taký malý test: Podľa teórie štyroch štiav sa krv tvorí v pečeni, hlien v pľúcach, žlč v žlčníku a čierna žlč v slezine. V ktorých orgánoch sa v skutočnosti tvoria tieto tekutiny?
Správna odpoveď znie: krvné bunky sa tvoria v kostnej dreni, hlien sa tvorí nielen, ale aj v pľúcach, žlč sa netvorí v žlčníku, ale v pečeni, nuž a čierna žlč vôbec neexistuje, je to čistá fantazmagória. Ak ste sa nepomýlili ani v jednom prípade, asi pre vás nemá zmysel čítať tento článok ďalej – zrejme sa nič nové nedozviete. Ale ak ste v niečom zaváhali, možno sa ešte oplatí vydržať. .mechúry
Jedlo aj pitie majú v našom tele rovnaký osud. Cez ústa a žalúdok sa dostanú do čriev, kde si z nich naše telo zoberie, čo potrebuje, a zvyšok telo opustí vo forme fekálií. To, čo si telo zoberie, si zoberie do krvi. Krv potom roznesie tieto látky k bunkám v celom tele a za odmenu dostane od buniek odpad. Tohto odpadu sa potom zbavuje v dvoch hlavných čističkách nášho tela – v pečeni a v obličkách.
Obličky fungujú ako filter, ktorý pracuje trochu inak, ako väčšina filtrov. Namiesto toho, aby zachytával zlé veci a prepúšťal dobré, robí to presne naopak. Zjednodušený obraz základného triku vyzerá takto: krv prechádza v obličkách prudkými zákrutami, filtre sa nachádzajú na vonkajšej strane zákrut a prepustia (nechajú vyletieť zo zákruty) len malé molekuly, predovšetkým vodu a s ňou aj močovinu (NH2)2CO, nejaké sodíkové a draslíkové ióny a podobne. To, čo zo zákruty vyletí, sa nazýva primárny moč. Niektoré zo súčastí primárneho moču (najmä tá močovina) tvoria odpad, iné sú v skutočnosti užitočné, a tak sa rafinovaným spôsobom prečerpávajú viac či menej účinne späť do krvi. Výsledkom tohto sofistikovaného procesu je takzvaný definitívny moč, ktorý sa zbiera v močovom mechúri a keď ho je dosť, tak ideme na záchod.
Pečeň nefunguje ako filter, ide skôr o komplikovanú chemickú továreň. Zachytáva toxické látky prítomné v krvi a rozkladá ich na menej škodlivé alebo úplne nevinné látky. Jednou z tých menej toxických látok je napríklad už spomínaná močovina, ktorá sa z pečene dostáva do krvi a odtiaľ ju potom odfiltrujú obličky. Väčšinu odpadu však pečeň nevypúšťa do krvi a neukladá ju ani do svojho mechúra (hoci niečo ako mechúr má). Namiesto toho ju použije pri syntéze nových molekúl. Pečeň totiž neslúži len na deštrukciu toxínov, slúži aj na výrobu užitočných látok. Asi najznámejšou z týchto látok je žlč.
A načo je nám žlč? Ako sme už povedali, užitočné zložky potravy sa stanú skutočnou výživou tak, že najprv preniknú z čriev do krvi, a potom prostredníctvom krvi k jednotlivým bunkám. S tukmi je však problém – nie sú rozpustné vo vode ani v krvi. Trávenie tukov a ich transport je preto špecifický a zložitý proces, ktorého úlohou je upraviť tuky na taký konečný produkt, ktorý by krv dokázala prenášať. Nuž a žlč je jedným z dôležitých hráčov v tejto komplikovanej hre.
A načo je nám žlčník? Tento orgán, v mnohých jazykoch (napríklad v angličtine a nemčine) označovaný ako „žlčový mechúr“, je akýmsi zásobníkom žlče. Tento zásobník dokáže naraz vypustiť do tráviaceho traktu veľa žlče vtedy, keď ju najviac treba, t.j. keď tam dorazí potrava. Na rozdiel od močového mechúra, ktorý slúži na dočasné skladovanie odpadu, „žlčový mechúr“ slúži na dočasné uskladnenie cennej suroviny. .kamene
Napriek rozdielnym funkciám majú močový aj žlčový mechúr veľa spoločného. Jednou z nepríjemných spoločných vlastností je tvorba kameňov. Pod kameňmi sa myslia naozajstné kamene – ich chemické zloženie je síce odlišné od bežných šutrov, ale ich fyzikálne vlastnosti nijako nezaostávajú za niektorými minerálmi či horninami.
Kamene vznikajú vtedy, keď moč alebo žlč príliš zhustnú. V zásade ide o podobný proces, ako je kryštalizácia soli zo slanej vody, rozdiel je len v tom, že zatiaľ čo v prípade slanej vody sa voda odparuje, moč a žlč sú zbavované vody inými mechanizmami.
Jedny aj druhé kamene vznikajú vtedy, keď naše orgány preženú to, čo je inak veľmi užitočná činnosť. Napríklad úlohou žlčníka je zahusťovanie žlče, čo je určite užitočné, pretože koncentrovanejšia látka je menej náročná na skladovacie priestory. Žlčníkové kamene sú v nejakom zmysle výsledkom prílišnej usilovnosti v tomto smere. Podobne jednou z úloh obličiek je reabsorbcia vody z primárneho moču späť do krvi. Prílišná usilovnosť v tejto činnosti vedie k vzniku obličkových kameňov, ktoré samy vedia spôsobiť obrovské problémy, a okrem toho sa môžu stať základom pre kamene v močovom mechúre. Močové kamene však môžu vznikať v mechúre aj bez obličkových kameňov. Väčšinou k tomu dochádza pri nedokonalom vyprázdňovaní mechúra alebo pri rôznych zápalových ochoreniach.
Vznik kameňov v našom tele je v nejakom zmysle fascinujúci. Kamene sú totiž typickým predstaviteľom anorganického sveta a hoci dnes nám to už tak nepripadá, anorganický a organický svet sa pri bežnom pozorovaní javia ako dva úplne odlišné svety, ktoré spolu nemajú skoro nič spoločné. Močové a žlčové kamene boli jednými z prvých významných indícií o úzkej vzájomnej prepojenosti týchto svetov.
Aby však ľudia uverili, že tieto dva svety majú jeden spoločný základ, nestačilo vyrobiť z organických vecí vec anorganickú. Uverili tomu až vtedy, keď dokázali vyrobiť z anorganických vecí vec organickú. Prvý raz sa to podarilo v roku 1828 nemeckému chemikovi Friedrichovi Wöhlerovi, ktorý vyrobil z anorganických ingrediencií močovinu. Väčšina z nás nepovažuje moč za príliš ušľachtilú tekutinu, ale faktom zostáva, že umelá syntéza močoviny bola jedným z najprevratnejších momentov v dejinách vedy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.časopis
.diskusia
.neprehliadnite