Ideologický spor medzi politickými stranami sa v uplynulých dňoch vyhraňoval na postojoch k historickým osobnostiam našich dejín. KDH a SNS sa usilovali o zákon vyzdvihujúci Andreja Hlinku, predstavitelia Smeru uctievali svojich – Mináča a Clementisa.
Robert Fico pritom predniesol zaujímavú vetu: „Odhalenie portrétu Vladimíra Clementisa na pôde ministerstva zahraničných vecí považujem za kváder do stavby katedrály slovenského sebavedomia a budovania štátnej tradície.“ Na vecného a málokedy vlastenecky sladkého premiéra je to pozoruhodne silné vyhlásenie. Ale celkom sa dá veriť, že tú vetu nestrčil Ficovi do úst nejaký šikovný „ghostwriter“, teda zákulisný pisateľ prejavov. Je naozaj celkom možné, že si ju Fico sám vymyslel alebo sa s ňou aspoň bez problémov stotožnil.
Clementis je osobnosť, ku ktorej sa „nová“ slovenská ľavica hrdo hlási. Je očarená jeho rozhľadenosťou, kultivovanosťou, uhladenými diplomatickými spôsobmi či gramotnosťou písať texty, čo majú hlavu a pätu. Takýchto intelektuálov v slovenskom komunistickom tábore fakt nebolo až tak veľa. To je predsa len iná káva ako nejaký Bacílek. A aj predčasná smrť pod gilotínou posilňuje mýtus hrdinu. Západná mládež mala Che Guevaru, slovenská mládež Vladimíra Clementisa. Teda tá mládež, čo vyrastala v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch.
Fico však patrí k tej generácii, čo sa na hodinách histórie nedozvedela vôbec nič o smrti Milady Horákovej či o mučených rehoľníkoch a kňazoch. Celkom isto nikdy nepočul o Ladislavovi Hanusovi, pramálo sa dozvedel o Karvašovi či Zaťkovi alebo o diplomatovi Štefanovi Osuskom. Zato o Clementisovi sa už v osemdesiatych rokoch oficiálne hovorilo aj v školách a mládež – s tichou podporou komunistickej verchušky – si z neho vyrábala akéhosi duchovného otca. Knižky o ňom, jeho listy z väzenia – to všetko bolo vzrušujúce a príťažlivé. Taká bola aj historka o vyretušovanom Clementisovi na balkóne vedľa Gottwalda. Opakuje sa dodnes. Len sa pri nej zabúda zdôrazniť čosi kľúčové – Clementis stál vedľa Gottwalda ako jeden z jeho najvernejších pri ohlasovaní komunistického prevratu, ktorý túto krajinu uvrhol na 40 rokov do neľudského a veľmi nevydareného experimentu. A stál pri ňom aj pri brutálnych zákrokoch proti kňazom, mníchom aj veriacim, ktorí neohli chrbát. Clementis má za to všetko veľký diel zodpovednosti. Vôbec nič na tom nemení ani detail, že Clementisa neskôr vyretušovali, lebo si ho Gottwald vybral ako jednu z obetí.
Pre Roberta Fica je tento človek hrdinom a tlačí ho do základov nášho svedomia. Môžeme ho tam mať, prečo nie – ale iba ako odstrašujúci príklad. Clementis bol predovšetkým príkladom tragického morálneho zlyhania intelektuála.
.eva Čobejová
Robert Fico pritom predniesol zaujímavú vetu: „Odhalenie portrétu Vladimíra Clementisa na pôde ministerstva zahraničných vecí považujem za kváder do stavby katedrály slovenského sebavedomia a budovania štátnej tradície.“ Na vecného a málokedy vlastenecky sladkého premiéra je to pozoruhodne silné vyhlásenie. Ale celkom sa dá veriť, že tú vetu nestrčil Ficovi do úst nejaký šikovný „ghostwriter“, teda zákulisný pisateľ prejavov. Je naozaj celkom možné, že si ju Fico sám vymyslel alebo sa s ňou aspoň bez problémov stotožnil.
Clementis je osobnosť, ku ktorej sa „nová“ slovenská ľavica hrdo hlási. Je očarená jeho rozhľadenosťou, kultivovanosťou, uhladenými diplomatickými spôsobmi či gramotnosťou písať texty, čo majú hlavu a pätu. Takýchto intelektuálov v slovenskom komunistickom tábore fakt nebolo až tak veľa. To je predsa len iná káva ako nejaký Bacílek. A aj predčasná smrť pod gilotínou posilňuje mýtus hrdinu. Západná mládež mala Che Guevaru, slovenská mládež Vladimíra Clementisa. Teda tá mládež, čo vyrastala v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch.
Fico však patrí k tej generácii, čo sa na hodinách histórie nedozvedela vôbec nič o smrti Milady Horákovej či o mučených rehoľníkoch a kňazoch. Celkom isto nikdy nepočul o Ladislavovi Hanusovi, pramálo sa dozvedel o Karvašovi či Zaťkovi alebo o diplomatovi Štefanovi Osuskom. Zato o Clementisovi sa už v osemdesiatych rokoch oficiálne hovorilo aj v školách a mládež – s tichou podporou komunistickej verchušky – si z neho vyrábala akéhosi duchovného otca. Knižky o ňom, jeho listy z väzenia – to všetko bolo vzrušujúce a príťažlivé. Taká bola aj historka o vyretušovanom Clementisovi na balkóne vedľa Gottwalda. Opakuje sa dodnes. Len sa pri nej zabúda zdôrazniť čosi kľúčové – Clementis stál vedľa Gottwalda ako jeden z jeho najvernejších pri ohlasovaní komunistického prevratu, ktorý túto krajinu uvrhol na 40 rokov do neľudského a veľmi nevydareného experimentu. A stál pri ňom aj pri brutálnych zákrokoch proti kňazom, mníchom aj veriacim, ktorí neohli chrbát. Clementis má za to všetko veľký diel zodpovednosti. Vôbec nič na tom nemení ani detail, že Clementisa neskôr vyretušovali, lebo si ho Gottwald vybral ako jednu z obetí.
Pre Roberta Fica je tento človek hrdinom a tlačí ho do základov nášho svedomia. Môžeme ho tam mať, prečo nie – ale iba ako odstrašujúci príklad. Clementis bol predovšetkým príkladom tragického morálneho zlyhania intelektuála.
.eva Čobejová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.