Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Keď išlo o Európu

.jozef Majchrák .jaroslav Daniška .časopis .téma

Neďaleko za našimi hranicami sa nachádzajú tri bojiská, kde sa nerozhodovalo len o Uhorsku či dnešnom Slovensku, ale o budúcnosti Európy.

Moháč je malé mestečko pri Dunaji, blízko maďarských hraníc so Srbskom a Chorvátskom, neďaleko historického mesta Pécs (po slovensky kedysi nazývanom Päťkostolie) a svetoznámej vinárskej oblasti Villány. Práve tam, do vinárničiek, a nie na dávne bojisko, dnes smerujú autobusy s turistami.
Bitka na Moháči (1526) mala pritom dejinný význam: uhorský kráľ Ľudovít II. Jagelovský a veliteľ vojska arcibiskup Pavol Tomori chceli nadviazať na Jána Huňadyho a jeho syna Mateja Korvína a zastaviť vpád tureckých vojsk do Strednej Európy, stal sa však presný opak. Turecký sultán Sulejman I. zhromaždil vyše 60-tisícovú armádu, viac ako dvojnásobne väčšiu než protivník, a uhorské vojsko porazil na hlavu. V krvavej bitke zahynul nielen kráľ Ľudovít II., arcibiskup Tomori, ale aj vyše desaťtisíc pešiakov, štyritisíc jazdcov a vyše päťtisíc miestnych obyvateľov. Sultán nechal po bitke kruto popraviť okolo 1 500 zajatcov vrátane urodzených a cirkevných hodnostárov a z miestneho obyvateľstva v okolí nechal žiť iba deti, ktoré ešte nemali sedem rokov. Turkom sa navyše otvorila cesta až k Budínu (ktorý vyplienili a vypálili) a dnešnému slovenskému pohraničiu. Pre naše územie sa tým skončil stredovek. Čo bol dôvod porážky? Uhorský kráľ nečakal na posily zo Sedmohradska, kde mal Ján Zápoľský asi 25-tisícové vojsko, ani z Chorvátska. Vrhol sa do bitky proti presile na nevhodnom teréne. O prevahe Turkov svedčí to, že po bitke čakali ďalší útok, keďže sa domnievali, že ide iba o uhorský predvoj.
Ako vyzerá moháčske pole dnes? Návštevník zaplatí symbolické vstupné, prejde cez bizarný turniket a po krátkej prechádzke cez lesík sa otvorí kruhový priestor s chodníčkami a vyvýšeným masovým hrobom uprostred. Zo zeme trčia kusy dreva, pripomínajúce bolesť a utrpenie, a veľký kríž s malou zvonicou. Keďže ide o perifériu, je tu ticho. Hrobové ticho. Pokoj miesta ruší iba megalomanská betónová veža, ktorá je rozostavaná.
Ťaženie Turkov v Strednej Európe sa skončilo o viac ako sto rokov neďaleko od našich hraníc. Spojené poľsko-rakúsko-nemecké vojská v septembri 1683 pri Viedni porazili tureckú armádu veľkovezíra Kara Mustafu, ktorá dnešné rakúske hlavné mesto od leta obliehala. Poľskí husári a nemecká kavaléria podľa kronikárov z bojového poľa doslova zmietli oddiely tureckých janičiarov. Zvyšok tureckej armády sa dal na útek. Veliteľ spojeneckých vojsk, poľský kráľ Ján III. Sobieski, sa tak mohol po bitke pohrať so slávnym výrokom Júlia Cézara a vyhlásiť: „Veni, vidi, Deus vicit“ – „Prišiel som, videl som, Boh zvíťazil“.
Neďaleko od diaľnice z Bratislavy do Prahy je aj miesto, kde sa v decembri 1805 odohrala bitka, ktorú francúzsky cisár Napoleon Bonaparte považoval za svoje najväčšie víťazstvo. V bitke Troch cisárov pri Slavkove neďaleko Brna Napoleon porazil armády ruského cára Alexandra I. a rakúskeho cisára Františka I. Víťazstvo mohol francúzsky cisár právom považovať za veľkolepé, keďže jeho armáda v boji stratila len sedemtisíc ľudí, zatiaľ čo Rusi a Rakúšania prišli o dvadsaťsedemtisíc  vojakov. Bitka mala dozvuky aj na diplomatickom poli a centrom európskej diplomacie sa na chvíľu stala práve Bratislava.  Rakúšania a Francúzi tu 26. decembra podpísali takzvaný Bratislavský mier. Jeho výsledkom bolo, že Rakúsko prišlo o viaceré územia a de facto znamenal aj zánik rímskonemeckej ríše. Dnes stojí na mieste bitky secesný pamätník Mohyla mieru.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite