Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slovenské vojny

.jaroslav Daniška .jozef Majchrák .časopis .téma

V súvislosti s armádou dnes počúvame len samé zlé správy.  Chýbajú peniaze, technika starne, výcvik viazne a minister obrany hovorí o jej nebojaschopnosti. Nakoniec nám možno neostane nič iné, len nostalgicky spomínať.

Históriu máme totiž skutočne bohatú. Vedeli ste, že máme na Slovensku Malý Stalingrad, Marsovo pole alebo poznáte Železného kapitána? Poďme však pekne po poriadku a začnime na východe. .dukla: najkrvavejšia bitka
Cesta zo Svidníka na Duklu poteší srdce každého fanúšika vojenskej histórie. Toľko tankov, lietadiel a inej vojenskej techniky z obdobia druhej svetovej vojny sa u nás na takom malom priestore nevyskytuje nikde inde. Nehovoriac o úhľadných a s germánskou pedantnosťou udržiavaných cintorínoch padlých nemeckých vojakov. Boje pod Duklou sú tiež dôležitou súčasťou miestnej identity. Svidníku dominuje socha armádneho generála Ludvíka Slobodu – ako hrdo upozorňuje mestský informačný portál, jediná v strednej Európe. 
Na rozpálenom parkovisku pri pamätníku 1. československého armádneho zboru stoja najmä kamióny. České, slovenské, ukrajinské, bieloruské. Vlastne každý zo šoférov by tu mohol vzdať úctu mŕtvym vojakom zo svojho národa. Zrazu sa objaví strážca v obligátnom tielku a šiltovke, a pýta od nás euro za parkovanie. Ponúkne aj radu na nezaplatenie. K pamätníku, ktorý je od nás dvesto metrov a vidno ho zďaleka, sa vraj dostaneme jednoducho: Stačí, keď pôjdeme rovno po chodníku...
Pamätník, ktorý bol postavený v roku 1949 podľa návrhu architekta Jozefa Grusa, je impozantný. Aj súsošie Žalujem, ktorým ho doplnili až v roku 1964, patrí k tomu lepšiemu z dielne majstra Kulicha. Cintorín, na ktorom je pochovaných viac ako päťsto vojakov Svobodovho zboru, je udržiavaný a v roku 2009 tu osadili aj kríž. Chýbajú však panely s informáciami a k znaku socialistického Československa by mohla pribudnúť aspoň slovenská vlajka.
Hoci slovo Dukla sa stalo symbolom československej vojenskej tradície, samotná operácia sa z čisto vojenského hľadiska nedá hodnotiť ako úspešná. Sovietski stratégovia pôvodne neplánovali, že budú dobýjať karpatské kopce s úzkymi priesmykmi. Chceli postupovať poľskými a maďarskými rovinami a spoliehali sa, že Nemci v strachu z obkľúčenia tento priestor sami opustia.  Lenže v súvislosti s prípravou SNP bola ich stratégia pozmenená. Počítalo sa, že dve východoslovenské divízie slovenskej armády sa pridajú k Povstaniu, otvoria na svojom úseku karpatské priesmyky a sovietske jednotky sa spolu s československým zborom za krátky čas spoja s povstaleckou armádou na strednom Slovensku. Ani tento plán však celkom nevyšiel. Povstanie vypuklo predčasne a Nemcom sa podarilo obidve výchoslovenské divízie odzbrojiť. Bojový plán sa však už v hlavných rysoch nemenil a duklianska operácia sa 8. septembra 1944 ráno o 6.40 začala. Sovietski velitelia si aj napriek tomu, že už nemohli rátať s podporou dvoch slovenských divízií, mysleli, že potrvá len niekoľko dní. Podľa pôvodných plánov mali sovietske a československé jednotky po štyroch až piatich dňoch dosiahnuť líniu Stará Ľubovňa – Prešov. Nestalo sa tak a namiesto toho sa tvrdo bojovalo doslova o každý kopec. Svobodovým vojakom sa síce 4. októbra podarilo prebiť na československé územie a oslobodiť Vyšný Komárnik, no brániacim sa nemeckým a maďarským jednotkám sa  podarilo využiť výhody terénu a ich postup zastaviť.  Keď Nemci potlačili Povstanie a spojenie s povstaleckou armádou už bolo utópiou, sovietske a československé jednotky zastavili útok a prešli do dočasného obranného postavenia. Len niekoľko kilometrov vzdialený Svidník sa im podarilo dobyť až o tri mesiace neskôr. No aj napriek tomu, že operácia nevyšla podľa plánu, viazala značné nemecké sily a bola reálnou vojenskou pomocou Povstaniu. V karpatských priesmykoch zahynulo 19-tisíc sovietskych vojakov a 1 800  vojakov 1. československého armádneho zboru. Nemecké straty boli takisto vysoké. Pramene udávajú 52-tisíc mŕtvych, zranených a nezvestných a 26-tisíc zajatých nemeckých vojakov.
Keď sa chceme pozrieť do Vojenského historického múzea vo Svidníku, pracovníčka nám povolí len krátku prehliadku. Aj to urobí výnimku, keďže zamestnanci práve finišujú s rekonštrukciou expozície.  Má byť modernejšia, atraktívnejšia a pribudnú aj nové exponáty. Dukla v našej historickej pamäti teda stále žije. .rozhanovce: koniec Matúša Čáka  
Prenesme sa teraz o niekoľko storočí skôr, do Rozhanoviec neďaleko Košíc, kde sa v 14. storočí odohrala bitka taká ukrutná, že podľa kronikára sa podobná „v Uhorsku neudiala od čias Tatárov“.   
Keď sa  na ulici pýtame miestnych, kde presne je miesto, na ktorom sa bojovalo, ich odpovede sa rôznia až natoľko, že zamierime na miestnu faru. Tu už dostávame presné informácie a môžeme sa tak vydať na miesto boja. Na úplne obyčajnej lúke už potom treba len popustiť uzdu vlastnej fantázii. Alebo sa spoľahnúť na fantáziu Jonáša Záborského, ktorý opisuje priebeh bitky nasledujúco: „Desný pohľad! Vrazili do seba ako protiletné víchrice. Všade štrngôt šablí, praskot kopij, hvizd letiacich smrtonosných šípov, dunenie pod budzogáňmi štítov, krik, vresk ľudí a erdžanie koní. Zem sa trasie, akoby sa chcela preboriť pod hrózami zápasu.“
V Rozhanovciach išlo pred tými dávnymi stáročiami o boj o moc: medzi uhorským kráľom Karolom Róbertom a spurnými magnátmi Omodejovcami a Matúšom Čákom Trenčianskym. Čerstvo korunovaný kráľ sa snažil zaistiť v krajine poriadok a narazil pritom na odpor mocných feudálov, ktorí odmietali rešpektovať jeho autoritu. Zámienkou sa stalo mesto Košice, s ktorým boli Omodejovci v spore. Kráľ sa postavil na stranu košických mešťanov a prinútil Omodejovcov vrátiť mestu majetky, ktoré mu predtým zabrali. Tí uzavreli spojenectvo s Matúšom Čákom a vyplienili Blatný Potok (Sárospatak). Kráľ to nemohol nechať len tak a pritiahol na východné Slovensko s vojskom.
K rozhodujúcej bitke došlo 15. júna 1312. Omodejovci a veliteľ vojska Matúša Čáka Aba Veľký chceli podľa kronikárov bitku rozhodnúť jedným útokom. Preto vrhli všetky sily na tú časť kráľovského vojska, kde viala zástava Karola Roberta. Podarilo sa im zabiť zástavníka a hrozilo, že v kráľovstvom vojsku vypukne panika. Najhoršiemu zabránili rytieri z rádu johanitov, ktorí sa dokázali preskupiť a prísť kráľovi na pomoc. Definitívne v kráľov prospech boj zvrátili oddiely spišských Sasov a Košičanov, ktorí vpadli do boku nepriateľského vojska.
Víťazstvo Karola Róberta posilnilo, aj keď Matúš Čák si značný vplyv udržal až do svojej smrti. Až potom sa kráľovi po mesačnom obliehaní konečne podarilo dobyť Trenčiansky hrad.
Po chvíli sa na prázdnej lúke objaví terénne auto, ktoré má namiesto ŠPZ-ky veľavravný nápis Poľovník.  Využívame príležitosť a u posádky sa ešte raz uisťujeme, či sme skutočne na tej správnej lúke. Chlapi prikyvujú a dodávajú, že už o rok tu bude osadený aj nový pamätník. Napokon, už bolo aj načase. .telgárt: Nemci na ústupe
Vráťme sa do 20. storočia a k Povstaniu, ktorého výročie si práve pripomíname. Jadrom Povstania bol strategický trojuholník Banská Bystrica-Brezno-Zvolen.  Jeho význam sa ešte zvýšil po fiasku na východe krajiny a po odzbrojení slovenských divízií. Nemcom sa tak podarilo uzavrieť slovenských povstalcov na strednom Slovensku a jednou z ciest, ktorou sa chceli dostať do Banskej Bystrice, bola cesta cez Telgárt.
Do Telgártu, ktorý ktosi nazval aj Malým Stalingradom, asi jedenapoltisícovej gréckokatolíckej dediny v strede Slovenska, prichádzame cestou, ktorou išli pred takmer 70 rokmi aj Nemci. Od Rožňavy cez Pusté Pole. Krátko predtým, než sa cesta zváži na lúku, kde vyviera rieka Hron, sa aj dnešnému pozorovateľovi naskytne scenéria miesta celej bitky. Telgárt je pokojná dedina, s malým obchodom so základnými potravinami a dvoma tuctami Rómov, zhromaždených okolo pošty a popri ceste s hubami a čučoriedkami. Na obecnom úrade dostávame odporučenie na Jána Dubašáka, vyše 80-ročného dôchodcu, miestneho rodáka a zanieteného rozprávača. Posťažuje sa na rómske deti, ktoré mu z dvora kradnú drevo a začne rozprávať: „V prvej línii útoku mali Nemci najlepší tank svojej doby, volal sa Tiger. Naši povstalci mali v podstate iba ľahkú techniku, pušky, guľomety. Staré československé tanky ani guľomety neboli rovnocenné. Navyše, Nemci mali skúsených vojakov, naši len pozberaných povstalcov. Mali však odvahu.“ Keď tento muž, ktorý mal počas Povstania pätnásť rokov, rozpráva, Telgárt z roku 1944 zrazu ožije. Dve stovky starých drevených domov, detské brigády v okolitých lesoch, kam chodil na poľovačky minister propagandy Joseph Goebbels a minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop, aj bežné hádky a staré ženy, ktoré nechcú opustiť svoje domy, odísť do bezpečia do susedných dedín, až napokon tragicky prídu o život. „Pamätám sa na to ako dnes, ‚Bist du ein Partisan?‘, pýtal sa našich ten Nemec, mieril zbraňou, kričal a z očí mu išla nenávisť. Videl som však aj iných, ktorí cez Vianoce plakali, mysleli na svoje rodiny a bolo im smutno,“ vysvetľuje. Najviac mu bolo ľúto Rumunov, nikto si ich nevážil, najmenej ich vlastní nadriadení. Jeden z nich tu mal aj hrob, ukazuje na kríž pri ceste do dediny, po vojne sme ho však vykopali a pochovali ako človeka na cintoríne. To už však hovorí o čase, keď prišiel do dediny front, a ako nezabudne dodať, Ján Šverma (po ktorom sa dedina počas komunizmu volala) tu nikdy nebol.
Železný kapitán Ján Stanek bol pre pána Dubašáka hrdina. Popod lesík nad lúkou, kde vyviera Hron, nechal vykopať zákopy, pripravil bunkre aj jamy pre nemeckú ťažkú techniku. A dokázal viesť útok. Po tom, ako Nemci 4. septembra Telgárt dobyli, povstalci 5. septembra ráno zaútočili, Nemcov vytlačili a dedinu získali späť. Nebolo to nadlho, ale bitka o Telgárt bola jednou z troch, kde slovenské jednotky prešli do protiútoku. A úspech pri Telgárte bol morálnou vzpruhou pre celé Povstanie. Vojna navždy ovplyvnila aj Jána Dubašáka. Sám bol nadporučík, armádu však neskôr opustil, pretože odmietol vstup do komunistickej strany.
Hrdinstvo tunajších povstalcov dnes pripomína najmä kamenný kríž v sedle nad dedinou a masový hrob na miestnom cintoríne. Obec sa snaží, nemiestne komunistické symboly nahradil slovenský štátny znak, 103 obetí by si však zaslúžilo dôstojnejšie prostredie. To je však aj úloha štátu. Napokon, povstalci bojovali za niečo väčšie než je obec Telgárt. .veľké Vozokany: lev v poli
Dedina s jedným z najkrajších vojenských pamätníkov leží v trojuholníku medzi Zlatými Moravcami, Levicami a Vrábľami. Je horúci letný deň, krčma je ešte zavretá, ale hneď prvý obyvateľ nám ukáže, kam treba ísť. Na poli, na kopci za dedinou, asi 500 metrov od cesty, leží na mramorovom podstavci mohutný železný lev. Na pohľad je jasné, že nepripomína žiadnu selanku. Lev je rozzúrený a majestátny zároveň, pod labou zviera tureckú štandardu. Tento sugestívny výjav pripomína slávnu bitku z konca augusta 1652. Teda slávnu? Ako sa to vezme. Dnes o nej s výnimkou miestnych obyvateľov, historikov a pár zanietencov tuší asi málokto. A pritom by mohlo ísť o miesto, kam by chodili školské výlety z ďalekého okolia, a výklad toho, čo sa na tunajšom poli odohralo, by  určite zaujal aj nedisciplinovaných pubertiakov.
Turci vedení veliteľom Kara Mustafom z ostrihomskej posádky, vtedy vyrazili za drancovaním a lúpením. Bolo ich vyše štyritisíc a po tom, čo ich nápor ešte odrazila pevnosť Nové Zámky, vydali sa smerom na Vráble a Topoľčianky. Vyrabovali a vypálili niekoľko desiatok dedín a okrem lupu sa vracali so 150 zajatcami. Na poli nad Veľkými Vozokanmi ich však čakalo vojsko, či skôr domobrana, ktorú zorganizoval gróf Adam Forgáč z pevnosti v Nových Zámkoch. Forgáč sa na bitku pripravil. Požiadal o pomoc vplyvných Esterházyovcov a na poli nachystal obranné postavenie chránené drevenými vozmi. Čelil však presile. Kresťanské vojsko tvorilo 1 300 mužov, zväčša jazdcov, ale aj hajdúchov a pešiakov z okolitých dedín. Oproti nim stálo skúsené štvortisícové turecké vojsko. Boj trval dva dni, kresťania odolali úvodnému náporu a postupne prešli do útoku. Šľachtici a sedliaci bojovali bok po boku.  Za všetko hovorí bilancia: uhorské jednotky zvíťazili, Turkov rozprášili a 800 z nich zabili. Uhorských vojakov zahynulo „iba“ 48 a tiež štyria z ôsmich bratrancov z rodu Esterházyovcov. Hrdinstvo padlých pripomína aj latinský nápis na bočných stenách pamätníka: „Turecký boh vojny neuspel pri Esterházyovcoch, chcel byť smrtonosný, ale nebol, lebo mužov, ktorých usmrtil, nezničil úplne. Tu vykvitla trojruža, znovu purpurovo sfarbená krvou štyroch hrdinov. Toto je teda Marsovo pole, ktoré nemá iba Rím.“ Pamätník, ktorý bol predtým bez leva a vyzeral ako vežička, dal pôvodne zhotoviť Imrich Esterházy, hlavný prepošt Ostrihomskej katedrály v roku 1734, prestavaný bol neskôr v roku 1896.
S bitkou pri Veľkých Vozokanoch sa nespája žiadny historický zlom. Turci o jedenásť rokov neskôr, s posilami z Ázie, dobyly Nové Zámky a turecký sandžak sídlil vo Fiľakove aj v Leviciach. Vozokany však boli vo svojej dobe dôležitým morálnym momentom a symbolom nádeje. Obrat prišiel až po porážke Turkov pri Viedni, v roku 1683, kde zohrala rolu nielen pomoc poľského kráľa Jana Sobieskeho, ale aj ostrihomský arcibiskup a rodák z okolia Vozokan, Juraj Selepčéni.
Majestátny lev obkolesený brezami, tujami a javorom si však zaslúži pozornosť ešte z jedného dôvodu. Vandali mu zničili podstavec a celý pamätník potrebuje rekonštrukciu. Starostka obce Justína Pálková už roky žiada o podporu a finančnú pomoc. Rada by vybudovala prístupovú cestu, upravila okolie a najmä samotný monument. Azda sa jej to podarí. .veľké Kostoľany: koniec bratríkov
Matej Korvín zostal v pamäti, rozprávkach a legendách zapísaný ako asi najlepší uhorský panovník. Bol vzdelaný, hovoril rečami svojich poddaných (vrátane starej slovečiny) a podarilo sa mu prekvapivo úspešne stabilizovať kráľovstvo. Jednou z najdôležitejších bitiek boli tie proti bratríkom, bývalým husitským bojovníkom, ktorí svojimi výbojmi postupne ovládli značnú časť dnešného Slovenska. Korvínovi sa ich podarilo rozdeliť a postupne vytlačiť. Poslednou bitkou bolo zničenie ich pevnosti vo Veľkých Kostoľanoch v roku 1467.  Táto porážka bratríckeho vojska, ktoré v tom čase viedol obávaný Čech Jan Švehla, priniesla úľavu západu krajiny, najmä Považiu a Ponitriu. Korvín nenaletel na lesť a po porážke ukázal tvrdosť aj veľkorysosť. Švehlu a jeho vojenskú elitu dal obesiť, časť vojakov, ktorí sa vzdali, zobral do vlastných radov. O tom, že išlo o dôležitú bitku, svedčí aj skutočnosť, že ju zaznamenali viacerí zahraniční kronikári.
Čo je na mieste bitky dnes? Pamätník alebo informačnú tabuľu by ste v dvaapoltisícovej dedine neďaleko elektrárne v Jaslovských Bohuniciach hladali ťažko. „Traduje sa, že pevnosť bola tu na kopci, kde dnes stojí kostol a cintorín,“ hovorí nám katolícky farár a usmieva sa. Má to iste logiku. Aj tu však možno povedať, že s dôstojným pamätníkom by sa to pamätalo lepšie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite