Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pragmatický národovec

.eva Čobejová .časopis .téma

Štefan Marko Daxner nie je taký známy ako iní štúrovci. Možno preto, že nemal literárny talent ako Janko Kráľ, nebol ani taký romantický hrdina ako Štúr a nemal ani také lídrovské ambície ako Jozef M. Hurban. Bol to však človek pozoruhodný svojou neúnavnou a veľmi pragmatickou prácou v prospech národa.

Daxner pochádza z Tisovca, z váženej a majetnej zemianskej rodiny. Na štúdiách v Prešporku sa stal členom štúrovskej skupiny, potom študoval právo v Prešove a advokátsku prax absolvoval v Pešti. Lepšie sa však cítil doma v Tisovci, a tam sa aj rýchlo vrátil. Daxner patril medzi spoluorganizátorov porady v Liptovskom Mikuláši, na ktorej vznikli Žiadosti slovenského národa. Už vtedy sa prejavil Daxnerov talent formulovať politické deklarácie, petície a prosbopisy. Celý svoj život tento talent dôsledne využíval.
Jeho priateľom z detstva bol Ján Francisci. S ním prežil aj najdramatickejšie chvíle svojho života počas revolučných udalostí v roku 1848. Daxner sa v rozbúrených meruôsmych rokoch v Tisovci postavil na čelo miestnych mužov, ktorí odmietli narukovať do uhorskej armády. Tým sa stal nepohodlnou osobou a spolu s Franciscim dostali radu, aby z Gemera ušli. Oni sa však dostavili na výsluch do Plešivca. Tu ich spolu s Bakulinym uväznili, obvinili z pokusu rozbiť Uhorsko a odsúdili na trest smrti.
V očakávaní smrti píše mladý Daxner z väzenia list na rozlúčku. Nelúči sa v ňom so životom, ale navrhuje, ako zlepšiť vzdelávanie detí v Tisovci.
Trest smrti bol napokon zmenený na trojročné väzenie, ale rýchly spád udalostí spôsobil, že sa odsúdenci dostali o pár dní na slobodu. Okamžite sa vybrali k slovenským dobrovoľníkom. Daxner sa osvedčil v boji aj ako dobrý veliteľ, cisár mu za vojenskú pomoc aj osobne poďakoval. Dostal dokonca aj ponuku vstúpiť do armády a slúžiť Jeho veličenstvu. Ale jeho to ťahalo domov, na Gemer.
Vstúpil do štátnych služieb a svoju funkciu dokázal obratne využívať na podporu národných záujmov, napríklad presadzovaním poštových staníc v slovenských obciach či vybudovaním cesty medzi Gemerom a Liptovom.
Ako muž, ktorý mal zemiansky pôvod, dobré vzdelanie, diplomatické, politické aj novinárske schopnosti, mohol pre veci národné slúžiť rôznym spôsobom. A pracovitý Daxner to aj robil. Navyše to bol pragmatik, ktorého neubili smutné časy Bachovho absolutizmu, keď mnohí národovci upadli do letargie. Daxner písal, podporoval drobné iniciatívy a finančne pomáhal chudobnejším priateľom. V roku 1861 sa stal druhým podžupanom a aj vďaka vplyvnej funkcii mohol presadiť založenie Prvého slovenského evanjelického gymnázia v Revúcej.
Daxnerov organizačný talent sa tu – podobne ako pri vzniku Memoranda národa slovenského – prejavil naplno. Dokázal vymyslieť pre školu bez financií fungujúci biznis-plán a budovať jej víziu. Po násilnom zatvorení školy neprepadol zúfalstvu, ale pustil sa do zdĺhavého právneho sporu o majetok školy.
Daxner sa usiloval aj o politickú kariéru, ale do Uhorského snemu sa mu dostať nepodarilo. Dôvodom bol aj zásah vrchnosti, ktorá ho preložila do Debrecína. Necítil sa tam dobre, hoci mal dôležitú funkciu radcu pri zmenkovom súde.
Útoky v čase silnejúcej maďarizácie sa čoraz viac stupňovali aj proti Daxnerovi. Len vďaka svojmu postaveniu sa vyhol väzeniu po obvinení, že je súčasťou panslavistického sprisahania.  Obvinení pribúdalo, Daxner sa cítil unavený a len vďaka zdravotným problémom sa dočkal penzionovania a mohol sa vrátiť domov do Tisovca.
Opäť bol pri všetkých významnejších národných iniciatívach, pomáhal napríklad Karolovi Salvovi založiť si kníhtlačiarenskú firmu, angažoval sa v Tatra banke, bojoval za matičný majetok.
Keď v roku 1892 zomrel, pripomínalo sa, že odišiel človek mužný, džentlmenský, so silným charakterom, ktorý vzbudzoval úctu aj u svojich nepriateľov. „Bol spoluzakladateľom všetkých národných inštitútov, mal živú a poprednú účasť na každom diele dobrom, vzniklom na šírom kraji slovenskom, oduševňoval, udržoval pri nádeji, posmeľoval a tešil. On bol prameňom sily pre nás všetkých,“ napísali 12. apríla 1892 o Daxnerovi Národnie noviny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite