Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Príbeh o (ťažkom) zrode moderného Slovenska

.juraj Kováčik .časopis .umenie

Výstava Nové Slovensko, otvorená od 1. júla v Slovenskej národnej galérii, nie je iba o príbehu slovenskej výtvarnej moderny. Je to rozprávanie o zrode moderného životného štýlu, výstava o tom, ako Slovensko začalo svoju dlhú a kľukatú cestu od vidieckej k mestskej krajine.

Ak zacitujeme z katalógu výstavy: „Nie v umení, ale v živote sa moderna, či skôr moderná civilizácia prejavili zreteľnejšie a vlastne už neodvolateľne." Navštíviť túto výstavu je ako prečítať si román o tom, kto to vlastne sme, tu v tejto zvláštnej krajine, odkiaľ ideme a prečo konáme tak, ako konáme. .obrazy a fotografie doby
Fascinujúca je sila výpovede, keď prostredníctvom pohľadu na výtvarno získavame obraz a pochopenie doby a ľudí v nej v nie menšej hĺbke a možno väčšej plastickosti ako štúdiom politických príbehov, absurdít či hrôz.  A tak ako dobrý román rozširuje naše poznanie samých seba, je i táto výstava fascinujúca najmä svojou schopnosťou hovoriť k nám a o nás. Rozprávanie príbehu začiatkov našej súčasnosti je postavené na súzvuku dvoch médií. Očarujúci dvojhlas, v ktorom sa ako dve sínusoidy striedajú raz obrazy, raz fotografie, je najsilnejší v okamihoch, keď zaznejú v spoločnej amplitúde, alebo naopak, keď zrazu zaznejú v úplnom kontrapunkte. V našich časoch sa zdá až neuveriteľné, s akou silou dokázali spolu tieto médiá vypovedať o svojej dobe. Silou, ktorá sa dnes z maliarstva u nás akosi vytratila, a na ktorú ako keby ‏– minimálne čiastočne, ale zato programovo ‏– rezignovala aj fotografia.
Na výstave nenájdete obrazy či fotografie slávnych osobností a už vôbec nie politikov. Dôraz na drobnokresbu bežného života je v súlade s civilistickým princípom, hovoriacim o jednoduchých veciach jednoducho. Je krásne sledovať prenikanie čistoty, priamočiarosti a krásy bez čačiek a mačiek do každodenného života, od architektúry cez scénografiu a typografiu až po účesy či módu. Je hrozivé vidieť, ako sa čistota tvarov začína miešať s čistotou rasy, ako sa masy začínajú šikovať pod vlajkami a ako tupé národovectvo zasahuje aj tých najlepších. A je strašné vidieť zlom a úpadok, ktorý priniesol štát, ktorý niektorí označujú za náš prvý. .dedina a mesto
Výstava je členená  do tematických kapitol, zároveň sa však drží aj chronologickej línie. Začína sa obrazmi civilistickej krajiny, v ktorej sa spájajú obrazy tradičného vidieka s prvkami symbolizujúcimi príchod modernej doby – elektrické stĺpy, cesty, železnice. To všetko spolu spája na jednej strane vertikálne komponované Slovensko od Miloša Alexandra Bazovského a na druhej strane skratkovito rafinovaná fotografia dediny odrážajúcej sa v chrómovanom reflektore auta od Miloša Dohnányho. Auto a vidiek prepájajú napríklad aj Dohnányho Výlet do Žibritova, Serpentíny na Dobšinú od Viliama Malíka a neprehliadnuteľný obraz Cestujúci od Edmunda Gwerka.
Nasledujúca skupina fotografií zachytáva meniacu sa tvár mesta, v ktorej sa spája čistota nového s únavou a nedokonalosťou starého. V tejto časti vynikajú remeselne výborne zvládnuté fotky od Rudolfa Sandalu a nájdeme tu aj krásne Funkeho zábery rodiacej sa novej Bratislavy. A ako tvrdý kontrapunkt k nim znovu Funkeho obrázky z cyklu Špatné bydlení. Tu niekde si určite všimnete aj Dohnányho fotografiu Na schodoch, ktorá je jednou z najkrajších fotiek výstavy
Mobilita, oslobodenie sa od konkrétneho miesta a schopnosť rýchleho transportu sú jednými zo základných znakov modernej doby. Električky, vlaky, cesty a železnice. Niet rýchlejšieho cestovania, ako je lietanie. Na výstave sú dve fotografie vzducholodí. Tou prvou je Dohnányho Vzducholoď Graf Zeppelin nad Bratislavou, tou druhou dovolenková a ikonicky čistá Vzducholoď nad Stredozemným morom od Jána Gavaldu, vznešená a dokonalá vo svojej účelnosti. Až keď sa pozriete zblízka, uvidíte hákové kríže namaľované na jej chvoste.
Podmienkou mobility sú komunikácie a veľkú časť výstavy tvoria obrazy ľudí, ktorí ich budujú. Tak ako hovorí v katalógu citovaná Iva Mojžišová, každý z fotografov tých čias mal svojho dlaždiča. Tu niekde je aj fotka od Karola Kállaya nazvaná Asfaltéri, zaujímavá hlavne tým, ako vyniká nad inými podaniami tohto žánru. Ľudia v práci boli motívom mnohých obrazov, a tak tu môžete nájsť jeden z krásnych príkladov dvojhlasu fotografie a obrazu v dvojici Stavba mostu od Imra Weinera-Kráľa a Vztyčovanie telegrafného stĺpu od Miloša Dohnányho. Dohnány bol aj autorom fotografie, na ktorej sú zachytené bosé ženy v krojoch, pracujúce na Výstavbe železničnej trate Červená skala – Margecany. A úplne unikátna je aj Malíkova Hydrocentrála v Ladcoch, s plťou plaviacou sa cez obrovskú konštrukciu vodných vrát. .industriál
Máločo menilo obraz sveta v takom rozsahu, ako priemyselné stavby. Svojou čudnou krásou, ktorá ako by bola z iného sveta, priťahovali oko aj objektív. Povšimnutiahodnú dvojicu obrazu a fotografie tvorí Dunajský most od Zola Palugyaya a Ľadové kryhy na Dunaji od Miloša Dohnányho. Malíkova Mestská plynáreň v Bratislave vyzerá tak trochu ako chrám či pamätník neznámeho božstva a Jurkovičove náčrty Staničnej lanovej dráhy na Lomnický štít pripomínajú, ako krásne sa dá spojiť dielo človeka s dielom prírody. Obraz Františka Foltýna Na stavbe hovorí o svete svojej doby zvučným hlasom, hlasom, aký by sa dnes iba ťažko hľadal. A celá táto časť je uvedená obrazom Zola Palugyaya Dievča v bielom s továrenskými komínmi a s kvetmi. Pokojne sediaca dievčina a vedľa nej kvety a vo vetre vlajúce komíny. Obraz, ktorý je rovnako nezmyselne krásny, ako napovedá už jeho názov. .sociálna kritika
Ľudia tých čias sú zachytení rôznymi pohľadmi. Život v uliciach zvýrazňuje sociálnokritický pohľad na vtedajší svet, a tak má táto kapitola podtitul Život na dlažbe. Nad jej rámec sa dostávajú momentky bežného dňa na ulici od  Štefana Tamáša a obrazy Júliusa Jakobyho. V úplnom protiklade sú diela venované turistike a športu, tomu aktívnemu ničnerobeniu, vracajúcemu nás z miest späť do prírody. Pestovanie tela, kúpaliská a hory s turistami a lyžiarmi ako novou ľudskou sortou, zachytenou objektívom Jána Galandu. Moderna priniesla mobilitu a dovolenkové cestovanie. Je až prekvapujúce, akú silnú výpoveď o mori podali maliari a fotografi suchozemského národa, ktorý more pozná iba letmým letným pohľadom. V tejto časti sú zaradené aj fotografie Jána Galandu zo Svetovej výstavy v Paríži z roku 1937. Nemecký a sovietsky pavilón sa tu týčia oproti sebe ako dvaja titani pred súbojom. Toto neodvratné znamenie toho, čo príde, je zachytené aj na Fullovej Výstave v Paríži, hrubom drevoryte, ktorý by ste bez fotografií iba ťažko dešifrovali. .dizajn
Zmena životného štýlu je na výstave zdokumentovaná cez súbor ukážok prác priemyselného dizajnu, originálne nainštalovaných vo výrezoch stien zjednocujúcich výber rôznorodých predmetov dennej potreby. Zvlášť pôvabná je detská súprava nábytku pre bábiky, zhotovená vo vtedy najmodernejšom štýle. Veľká koláž plagátov je potvrdením toho, že v úžitkovom umení zvíťazila moderna u nás jednoznačne. Zmenu životného štýlu ukazuje aj rad portrétov a momentiek. Čítajúce dievča od Mikuláša Galandu, v popredí chrbtom otočená žena čítajúca noviny, v pozadí žlté pole zrelého obilia s dvoma koscami. Vlastná podobizeň od Lei Mrázkovej a Portrét V. Bučkovej od Rudolfa Hornáka, dve krásne spodobenia žien, ktoré by mohli byť naše súčasníčky. Zmena postavenia žien v spoločnosti je zvýraznená aj v časti nazvanej príznačne Samota jej svedčí. Osamelé ženy v tichu, plné a krásne. Dohnányho Margit, ležiaca na gauči, čítajúca Irena Bluhová v pražskom ateliéri od Imra Weinera-Kráľa a vedľa nich k stene otočená a znovu čítajúca Lettrice od Jána Mudrocha. .umenie
Prienik abstrakcie do výtvarného sveta je zachytený v časti Umenie ako samoúčel / sen o absolútnom obraze. Jej jadro tvorí dvojica Ľudovít Fulla a Mikuláš Galanda. Výnimočné spojenie dvoch osobností. Ich práca určuje krajnú hranicu toho, kam sa v našom predvojnovom výtvarníctve moderna dostala. Ako sa píše v katalógu: „Keby nebolo povestných súkromných listov Fullu a Galandu, možno by problém abstrakcie na Slovensku ani nevyšiel na svetlo. V tomto jedinom manifeste výtvarnej avantgardy na Slovensku  … je sústredená väčšina abstraktnej tvorby obidvoch autorov.” Fulla dokázal tieto výdobytky preniesť aj do praktického života, či už v jeho typografických, alebo scénografických návrhoch. Časť výstavy, venovaná scénografii, zachytáva jej premenu od obdobia plného akceptovania prvkov moderny až po prvé náznaky červených hviezd a povojnového kolektivizmu.
Signálov toho, čo príde, nebolo až tak veľa. Pri pohľade na Dvojportrét od Juraja Jurkoviča, ktorý sa stal pre sponzorujúci Enel titulným obrázkom výstavy, si nedokážem nespomenúť na Leni Reifenstahlovú. Zvláštnu podobu lásky k národu zase zachytávajú Benkove plagáty so sokolskou tématikou, pri ktorých som sa musel trikrát pozrieť, či je na nich naozaj podpísaný Benka. Zlom, ktorý priniesla vojna a slovenský štát bol prudký, a o to silnejší, že kultúru na Slovensku zasiahol v období jej dovtedy najväčšieho rozmachu. Dôsledky boli zničujúce. Ich podobu zachytáva časť výstavy nazvaná Sen a skutočnosť. Obrazy a fotografie sa tu prvýkrát rozchádzajú do prudkého kontrapunktu. Na jednej strane únik do sna, na druhej strane fotografie ľudí meniacich sa na stádo pri pamätníkoch a pod vlajkami. Deti cvičiace s puškami a bodákmi. Hajlujúci zástup v krojoch. Ulicou pochodujúca vojenská jednotka a ulicou pochodujúci zástup mamičiek s kočíkmi. A jedna-jediná fotografia deportácie, Odchod Židov od Antona Baníka.
Posledná časť výstavy je nazvaná vojna a obnova. Hrôzu vojny zachytáva Viliam Chmel a jeho Horiace mesto, ako aj séria fotografií bombardovaním poškodenej Bratislavy. Veľmi silný je Malíkov súbor Repatrianti, ktorý vznikol krátko po vojne a do ktorého okrem utrpenia ľudí zahrnul aj zábery zničených stavieb a konštrukcií. Oko aj dušu poteší Karol Kállay a jeho Moderna z roku 1947. Výborný je aj záber vzdušnej konštrukcie budovy novej pošty od Viliama Malíka. A predobrazom čias budúcich je záber neznámeho autora z Baťovian, kde je továreň okrem veľkého nápisu Baťa označená už aj červenou hviezdou a heslom hlásajúcim „Dvojročnici zdar!” .film
Ťažký údel slovenského filmu, ktorý neplatí len v období, zahrnutom do výstavy, je výborne opísaný v katalógu. Ak znovu zacitujeme: „Plánov bolo, skrátka, viac ako realizácií, podstatne viac. Iniciatívy sa rodia a umierajú, a aj z toho, čo prežije a stačí sa zrealizovať, sa vďaka historickému nevedomiu zachová sotva polovica. S modernou to však, okrem kinoaparátu, nemá spoločné skoro nič. Aj Zem spieva Karla Plicku, široko-ďaleko film s najlepším morálnym ohlasom, z ktorého napriek národopisnej téme vyžaroval silný avantgardný étos, sa v kinách dlho neohrial. Publikum jednoducho nemalo záujem. “
Problém historického nevedomia nie je problémom minulosti. Každý z vás určite má svoj príbeh skazy a zmaru niečoho, čo malo zostať zachované. Jedným z mojich príbehov je osud kúpaliska Zelená žaba v Trenčianskych Tepliciach. Kúpalisko bolo postavené podľa návrhu architekta Bohuslava Fuchsa za prvej republiky a stalo sa symbolom moderny nielen čistými tvarmi, líniami oblúkov a symbiózou betónu prepojeného so skalným bralom. Moderným a novým bolo i jeho užitie. Sladké ničnerobenie a radosť so slnka, vzduchu, vody a tela uprostred prírody. Kúpalisko fungovalo aj za komunistov a svoje druhé zlaté obdobie zažilo v šesťdesiatych rokoch, keď sa na ňom okrem iného zoznámili aj moji rodičia. Po revolúcii prešlo viac tragickou ako komickou cestou hľadania nového vlastníka. V roku 2000 v ňom praskol bazén a odvtedy je zatvorené a chátra.
Je veľmi dobre, že Národná galéria urobila túto výstavu. Je možné, že žiadna iná galéria u nás by takú výstavu nebola schopná dať dokopy. A je isté, že práve takýmito výstavami sa galéria stáva skutočne národnou v tom jedinom dobrom zmysle tohto slova. Pokiaľ nedokážeme podporiť a rozvinúť inštitúcie, ako je táto, čaká nás naďalej nevyhnutne iba dokola sa krútiaca cesta plná vždy nových začiatkov, krátkych vzletov a následných tvrdých pádov. Výstava nainštalovaná na dvoch poschodiach Esterházyho paláca potrvá do 15. januára 2012. Autorom koncepcie výstavy je Aurel Hrabušický, kurátormi sú okrem neho Katarína Bajcúrová, Dagmar Poláčková a Petra Hanáková. K výstave bol vydaný výpravný katalóg. Autor je fotograf a pozorovateľ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite