Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prázdne mesto, plné divadlo

.časopis .divadlo

V Martine sa od roku 2005 vždy v júni, teda na konci divadelnej sezóny, koná festival slovenských divadiel Dotyky a spojenia. Tento rok vo mne zanechal zmiešané pocity.

Možno, že som iba nemal šťastie: festival trval týždeň, ja som bol v Martine iba dva dni. Ale nie je to veľmi pravdepodobné. Najsmutnejšie na festivale totiž nebolo divadlo, ale prázdne mesto. .niet kam utiecť, niet sa kam skryť
Tieto slová z hiphopového hitu Zakázané uvoľnenie mi napadli v Martine viackrát. Na Dotykoch a spojeniach som bol naposledy pred tromi rokmi. Ani vtedy sa v centre Martina nedalo skryť, ale nebol dôvod ani utekať. Na námestí sa hralo pouličné divadlo, bolo tam niekoľko stánkov so všeličím (najmä s občerstvením), na ulici a v kaviarňach ste sa stretávali s hercami, režisérmi, kritikmi, mladí kolportéri rozdávali festivalové noviny.
Keď som v piatok na obed prichádzal k martinskému divadlu, mesto bolo prázdne. Len v strede námestia stál obrovský festivalový stejdž – hralo sa na ňom len večer, prečo si na ňom nemohli cez deň zahrať hoci len žiaci z miestnej hudobnej školy, prečo na ňom nemohol vystúpiť nejaký miestny folklórny súbor? Neviem. Viem však, že stejdž bol jednou z najvyšších položiek v rozpočte festivalu.
Festival sa „dial" iba v divadle a v divadelnej kaviarni. Organizátori hovorili, že to je dôsledkok nedostatku peňazí. Cítim s nimi, no celkom tomu neverím. Myslím si, že nápad a nadšenie sú dôležitejšie než peniaze. Veď, nakoniec, aj tento festival vznikol pred siedmimi rokmi v hlavách ľudí ako Miloslav Kráľ, Monika Michnová či Zuzana Panlenčíková. Mohli spokojne robiť divadlo, ale oni prišli s myšlienkou festivalu, na ktorom by sa stretli divadelníci a návštevníci by v priebehu niekoľkých dní mohli uvidieť výber z najlepších inscenácií sezóny. .kafka a Havaj
Na Dotykoch a spojeniach je však podstatné divadlo. Za dva dni som videl šesť predstavení. Hoci som poznal aj zopár ďalších inscenácií, nedovolím si hodnotiť divadelnú sezónu. Ak by som to, čo som videl, zobral ako vzorku, tak by som musel skonštatovať, že súčasné slovenské divadlo má svoje vrcholy aj zradné rokliny, poetické zákutia aj manieristický Ardénsky les.
Najviac ma zaujali dve inscenácie: Kafkova Premena v réžii Mariána Pecka, inscenovaná Bábkovým divadlom na rázcestí z Banskej Bystrice a Havaj od Michaely Zakuťanskej v réžii Zoji Zupkovej v podaní Divadla Alexandra Duchnoviča.
Kafkov majstrovský text o tom, ako sa jedného rána Gregor Samsa zmenil na škaredého chrobáka, spracovali bystrickí bábkári s expresivitou, ktorá je pre nich typická. Herci vystupovali ako štylizované bábky (kostýmy a bábky navrhla Eva Farkašová), čo zosilnilo existenciálnu ťaživosť inscenácie. Odcudzenie najbližších, pragmatická krutosť, tragika aj silená radosť. To všetko v tom bolo. Skvelú hudbu skomponoval Róbert Mankovecký, scéna Pavla Andraška hrala spolu s hercami. Hoci organizátori festivalu urobili z Premeny polnočné predstavenie, bol to vzrušujúci, hoci neveľmi povznášajúci zážitok. Kritici na druhý deň inscenácii všeličo vyčítali, hovorili o prílišnej „barokovosti" a o tom, že „forma prevažovala nad obsahom". Iste, iní by Kafku inscenovali ináč, Marián Pecko to však urobil v duchu svojej poetiky. Bolo to silné, vizuálne, miestami priam fyzicky temné divadlo.
Havaj v podaní Duchnovičovcov bola úplne iná. Pomerne jednoduchú, možno až predvídateľnú zápletku z rusínskej dedinky Havaj režírovala Zoja Zupková čisto, bez maniery, pričom naplno využila to, čo je u Duchnovičovcov najsilnejšie:  hercov. Eugen Libezňuk ako otec, Svetlana Škovranová ako jeho svokra a Slávka Šmajdová ako jeho dcéra žili vo svojich postavách. Boli presvedčiví, vtipní, tragickí. Hoci hrajú v rusínskom jazyku, rozumieme im dokonale. Herci od Duchnovičovcov hrajú tak, že všetci ostatní vyzerajú popri nich iba ako (lepší či horší) interpreti naučených textov. Možno, že je to dané ruskou školou, možno poctivým prístupom k divadlu. V každom prípade patrí toto rusínske divadlo stále medzi najcennejšie inštitúcie slovenskej divadelnej scény. .rozprávka, poézia, Shakespeare
Najmonumentálnejším predstavením, ktoré som v Martine tento rok videl, bola inscenácia Shakespearovej komédie Ako sa vám páči v réžii Romana Poláka (Štátne divadlo Košice). Bolo sa na čo dívať, miestami to bolo aj skutočne vtipné, ale pocit, že menej by bolo viac bol neodbytný. Polák do svojej inscenácie vložil všetky formy lásky (okrem čistej, ako sám povedal po predstavení), takže sme videli hetero aj homo erotiku, mužskú postavu, ktorú hrala žena, ženu, ktorá sa tvárila, že je muž (to je už v Shakespearovom texte). Bláznivý a slobodný Ardénsky les bol čínskym bambusovým hájom a celej inscenácii akoby chýbala pointa.
Divadlo J. Palárika z Trnavy prišlo s inscenovaným pásmom Rúfusovej poézie (réžia Viktor Kollár). Bolo to jediné predstavenie (z tých, ktoré som osobne absolvoval) so standing ovation na záver. Rúfusove čisté verše boli zasadené do jednoduchého príbehu mladej rodiny, v ktorej v dôsledku svetských starostí ochabuje láska a len dieťa (skutočne aj to „dieťa v nás") pomáha nájsť cestu späť. Viac sa k tejto štylizovanej, romantickej inscenácii nedá povedať.
Horšie podľa môjho názoru vyznelo Pozemné blues Petra Handkeho v réžii Eda Kudláča (Mestské divadlo Žilina). Ak som dobre rozumel autorovmu a režisérovmu zámeru, malo v ňom ísť o ostrý, rany jatriaci a pokrytecké snobstvo odhaľujúci výkrik mizantropického, nahnevaného muža (Boris Zachar) namierený priamo do tvárí divákov. V skutočnosti však išlo o neveľmi podarenú deklamáciu (výborného!) textu. Skôr to pripomínalo recitáciu ako autentický nahnevaný „výkrik do tmy". Nepomohla ani Jana Oľhová, ktorá sa ku koncu objaví a Borisovi Zacharovi ukáže, ako to mal robiť.
Nakoniec rozprávka Čarovná sukňa divadla Romathan. Je výborné, že aj rómske divadlo malo miesto na festivale, ale aspoň základné kvalitatívne parametre by veru spĺňať malo. Herci z Romathanu ich nespĺňali. Škoda.
V sobotu podvečer sedím v kaviarni oproti divadlu. Okrem troch čašníčok a dvoch zamilovaných, ktorí si v rohu vyznávajú lásku, som v nej sám. Na stenách sú dve veľlé LCD obrazovky, miestnosť je plná nezmyselného MTV-popu. Unudené čašníčky sa pozerajú z okna na prázdny veľký stejdž uprostred prázdneho vekého námestia. „Čo tu bude, nejaký koncert?" pýta sa jedna unudená čašníčka druhej. „Asi," odpovedá jej kolegyňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.časopis
.diskusia
.neprehliadnite