Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hudba zabijak

.peter Bálik .časopis .hudba

Hovorí sa, že hudba je kráľovnou všetkých umení, ale stáva sa, že vám dokáže pekne znechutiť život, presnejšie, pokaziť dobrý obed. Prečo musíme v podnikoch stále počúvať hlasnú hudbu?

Mnohí z vás poznajú klasickú scénu zo slovenskej reštaurácie. Sadnete si, samozrejme, omylom čo najbližšie k reproduktoru, kde vyhráva nejaké komerčné rádio, objednáte si, ale po chvíli sa začnete nervózne ošívať. Niečo vám prekáža. Čo je to? No rádio! Poprosíte časníčku, či by bola taká láskavá a stlmila zvuk. Niekedy vám vyhovejú a znížia volume, ale po chvíli je hluk späť. Iný časník, ktorý nebol s vami v kontakte, ho vrátil späť. Inokedy sa vám len vysmejú a povedia, že majiteľ chce, aby to tak bolo a vy nezmôžete vôbec nič. Dokonca vám povie, že hostia to tak chcú. Nedávno mi brat rozprával historku, ako museli so ženou opustiť pre hlasnú hudbu vnútro reštaurácie a sadli si radšej von. Vonku síce zúrila doprava a hučali tatrovky, ale vždy to bolo lepšie ako rádio. .hudba pre časníkov
Scény zo života sa týkajú najmä ľudí, ktorí citlivejšie reagujú na hudbu ako masa, ktorá si zvykla na to, že „hudbu“ počúvajú z rádia jedným uchom dnu a druhým von. Prečo však musíme toto zvukové barbarstvo znášať viac ako napríklad západní susedia? Prečo sa v slovenských reštauráciách nehrá vyberaná hudba, ktorá má prispieť k pohode pri jedení?  Akoby majiteľom reštaurácií chýbal vkus. Zabúdajú, že hudba je pre ich podnik rovnako dôležitá ako príjemná obsluha a pekný interiér. „Na Slovensku vládne vo väčšine reštaurácii lenivosť a vlažný vzťah k zákazníkovi. Len málokedy sa v nich stretnete s vlastnou hudobnou dramaturgiou. Hlučné rádio je esenciálnym vyjadrením tohto vzťahu. Čašníci majú pocit, že hudba je tu pre nich, aby im lepšie prešla šichta, nie pre zákazníka,” hovorí gurmán Jozef Koleják, ktorý pre .týždeň píše skvelé stĺpčeky o jedle do rubriky Lifestyle.
Dodáva, že hudba v reštaurácii je jedným z parametrov, ktorý sa hodnotí v rôznych reštauračných sprievodcoch. Jej intenzita aj dramaturgia. Najlepšie reštaurácie sveta to podľa neho vedia a dávajú si na nej záležať, často sú totiž vyslovene stavané ako koncept, v ktorom má charakteristický výber hudby nezastupiteľné miesto.
Vo svete to dávno pochopili, ale u nás len časť podnikov vie, čo všetko dokáže urobiť hudba, keď sa „servíruje“ s citom. Pritom ani nemusíme žiadať tak veľa. Všetky slovenské reštaurácie musia za reprodukovanú a hranú hudbu odovzdávať poplatky SOZA (Slovenský ochranný zväz autorský), ktorá ich paušálne kasíruje rovnakou sumou, nezávisle od toho, či si reštaurácia vytvorí vlastný hudobný repertoár, alebo či len pustí „Funko”. Pritom od nich nežiadame tak veľa, stačí nastaviť ktorékoľvek internetové rádio, špecializované na hudbu, ktorá vyhovuje štýlu reštaurácie, a pustiť. Selekciu piesní urobí za vás. .mozgoví červíci
Hlasitá a nevkusná hudba v slovenských reštauráciách je len malou časťou problému, ktorý svet rieši v posledných desaťročiach. Naša planéta nie je zamorená len CO2 a iným svinstom, ale aj hlukom. Hovorí sa tomu noise polution. Americký psychiater Oliver Sachs vo svojej slávnej knihe Musicophilia (Príbeh o vplyve hudby na ľudský mozog) opísal stav, ktorý všetci dobre poznáme. V posledných desiatkach rokov sme hudbou obklopení a bombardovaní, či chceme, alebo nie. Kedysi, keď ľudia chceli počuť hudbu, museli vyhľadať iných ľudí, aby si ju mohli vypočuť. Dnes je polovica z nás so slúchadlami na ušiach vtiahnutá do celodenných koncertov a prakticky si nevšíma okolie. Tým ostatným hrá v baroch, reštauráciách, obchodoch a telocvičniach nonstop hudba ohlučujúcej intenzity, ktorej sa nedá vyhnúť, napísal Sachs s tým, že tento novodobý fenomén ničí náš senzitívny sluchový systém, čo môže mať katastrofálny dopad na náš sluch.
Sachs dodáva, že v posledných rokoch sa objavilo nové ochorenie, ktoré dostalo zvláštne pomenovanie: „mozgoví červíci“. Sú to vtieravé melódie, ktoré sa vám vryjú do mozgu a zmiznú, až keď sa im zachce. Podľa neho tieto pútavé popevky môžu byť len nevinnou reklamou na zubnú pastu, ale z neurologického hľadiska sú úplne zničujúce. Potvrdzuje to aj slovenský psychiater Jozef Hašto: „Myslím si, že oprávnene hovoríte o zamorení, lebo keď je človek nútený znášať nechcenú hudbu, zvlášť, ak je ešte aj príliš hlasná alebo úplne mimo nášho vkusu či ruší rozhovor, ku ktorému sme si sadli s priateľmi, tak je to fakt otravné. Neprispieva to k pohode, skôr vyvoláva distres, endokrinnú a vegetatívnu odozvu ako pri  záťaži, neprispieva to k zdraviu. Bývajú s tým spojené negatívne emócie, obvykle hnev, rozhorčenie, lebo niekto na nás pácha svojím spôsobom špeciálnu formu násilia. Keď je človek dlhší čas stresovaný, môže aj takýto prídavný stres a nedostatok zážitkov pokoja a pohody  zvyšovať náchylnosť na rôzne psychické a psychosomatické poruchy.“
V tomto prípade sa nebavíme o nočných podnikoch, kde je intenzita hluku často „vypeckovaná" do najvyšších čísel. Má to svoj dôvod. Čím je intenzita hudby vyššia, tým sa ľudia menej rozprávajú a viac pijú. A podnik viac zarába. Hudba ako zbraň sa v posledných rokoch využíva aj v armáde. Jedným z mučiacich prostriedkov na Guantanáme je podľa Amnesty International nepretržité púšťanie blackmetalovej hudby do ciel s cieľom zlomiť vôľu väzňov. Sú aj prípady útokov amerických vojakov na iracké pozície s použitím hlasnej hudby, aby demoralizovala protivníka, pretože moslimská kultúra nie je na black metal zvyknutá.    .teror väčšiny
Ale nemusíme ísť na Guantanámo, aby sme boli vystavení mučiacim účinkom „hudby“. Pociťujeme to aj doma. Lenže páchateľom mučiacich praktík nie sú jednotlivci, ale mlčiaca väčšina, počúvajúca rádio prísluchovo (v praxi to znamená, že im hučí celý deň pri uchu) ktorá vlastne hudbu nijak intenzívne nevníma, čo znamená, že jej nevadí hluk na miestach, kde by mali byť kľud. Dokonca im vadí, keď okolo nich nie je hluk.   
Dá sa hovoriť o akomsi skrytom terore väčšiny? „Prečo niektorým ľuďom neprekáža hlasná hudba, kde by sa mali cítiť pokojne? To je zaujímavá otázka. Niektorí sú možno nahluchlí, možno práve v dôsledku počúvania príliš hlasnej hudby pri diskotékach alebo zo slúchadiel). Iní možno nemajú záujem o komunikáciu s druhými alebo chcú „prehlušiť" nejaký pocit nepríjemného citového stavu, zvlášť pocitu prázdna... Alebo tí, čo takú hlasnú hudbu púšťajú, sa hnevajú na tých, čo chcú a vedia si užívať pohodu  a vzájomnú komunikáciu? Niektorým ľuďom aj chýba schopnosť vžiť sa do toho, čo svojím správaním spôsobujú druhému. V klinickej praxi to označujeme ako deficit empatie,” uvažuje Jozef Hašto.  
Podľa neho už pri 55-65 decibeloch (pri diskotékach to býva až vyše 120 decibelov) už máme problém zachytávať všetko, čo nám hovorí diskusný partner. No zároveň dodáva, že ani absolútne ticho nie je pre človeka optimum. „Naopak, pokusy a dobrovoľníkmi, ktorí súhlasili s pobytom v ‚camerasilens’ (miestnosť úplne odizolovaná od zvukov a úplne tmavá), tam málokedy vydržali viac ako pár hodín, napriek tomu, že s plynutím času narastal ich honorár. U mnohých sa objavovali stavy nepokoja, labilná nálada, poruchy vnímania, problém rozlišovať fantázie od skutočnosti,” dodáva.
Zaujímavé.  Ľudské ucho nemá rado absolútne ticho. Svet vždy vydáva nejaký zvuk, občas príjemný, občas nepríjemný.  Podľa Hašta prostredie s hladinou hluku okolo 35 decibelov pôsobí blahodarne, čo je napríklad situácia, keď v lese pri potoku šumia listy a potok žblnká... Kedy si slovenské reštaurácie uvedomia, že hudba dokáže navodiť príjemný pocit pôsobí blahodárne „snídaně v trávě”? Bohužiaľ, vo väčšine podnikov tak „snídáme" v kameňolome.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite