Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Joska z Jazzovej sekcie

.časopis .umenie

V hangároch bratislavskej galérie Tranzit.sk práve Joska Skalník inštaloval svoju výstavu Sny, situace, hry. Snivé, modré obrazy, vitríny s výtvarnými objektmi, fotografie priateľov, koláže plagátov, programov a publikácií Jazzovej sekcie. Sadli sme si na lavicu pod jabloň a rozprávali sme sa o divadle, džeze, väzení, Hrabalovi a o modrej farbe.

.vaše meno sa pre mnohých z nás spája hlavne s Jazzovou sekciou. Čo bolo predtým?
Po skončení školy som chcel pracovať v Činohernom klube, kde som chodil už ako študent na všetky predstavenia, ale nepodarilo sa to. Tak som sa zamestnal v Státním divadelním studiu ako maliar písma a dekorácií. Potom som bol na operáciách s nohou, začal som robiť grafiku a nakoniec som sa predsa len dostal do Činoherného klubu ako výtvarník a zostal som tam 30 rokov. .čo bolo vašou „náplňou práce"?
Robil som plagáty a programy. Scény som robil iba pre Ctibora Turbu. .bol Činoherný klub jeden z tých „ostrovčekov slobody" v normalizovanom Československu?
Bol. Neboli tam len kvalitní herci ako Čepek, Landovský, Abrhám či Libuška Šafránková, ale aj výborní režiséri Smoček, Kačer, Macháček, Menzl. Z povinosti sa tam musel občas hrať aj nejaký Solovič. Myslím, že sa to volalo Než kohout zakokrhá. .kým kohút nezaspieva.
Bolo to smiešne. V jednej hre sa napríklad bije Landovský s Hrzánom kvôli tomu, že Landovský podplatil niekoho v bytovom družstve a Hrzán to nemôže zniesť. (Smiech). Ale väčšinou sa hrali vynikajúce hry. Spolupracovali sme s bratislavskou Novou scénou, takže sme chodili sem do Bratislavy a oni zase prichádzali k nám. Pamätám sa napríklad na skvelú hru Clavijo s Jurajom Kukurom, ktorú režíroval Vladimír Strnisko. .takže politický tlak nebol?
Ale to viete, že bol. Na každé predstavenie chodili vždy dvaja tajní. .poznali ste ich?
My sme vždy pred predstavením s Petrom Čepkom pozerali od baru na prichádzajúcich ľudí a tipovali sme, kto by to mohol byť. .podľa čoho sa tajní dali spoznať?
Divili sa, na čom sa ľudia smejú. .ako vznikla Jazzová sekcia?
V roku 1969 som sa prvýkrát stretol s Karlom Srpom. On mal 33 a ja 23 rokov. V Československu v tom čase neexistoval žiadny džezový časopis a Karel chcel taký časopis vydávať. Na začiatku to bola ortodoxná džezová organizácia. Keď sme žiadali o registráciu, povedali nám, že existuje Zväz hudobníkov a že by sme mali patriť tam. Preto ten názov: Jazzová sekcia Zväzu hudobníkov ČR. Postupne sa okolo nás vytvorila skupina ľudí z rôznych oblastí umenia: výtvarníci, spisovatelia, divadelníci. Okrem časopisu Jazz Bulletin sme založili knižnú edíciu Jazz Petit, popri tom vznikla edícia Situace, ktorú sme robili s Karlom Srpom mladším – v tom čase to vlastne suplovalo výtvarné katalógy. .ako jediný v Československu ste v roku 1984 vydali nobelovskú reč Jaroslava Seiferta.
Vydali sme to v takom zošitku. Nikto iný to nechcel vydať, tak sme to spravili my. .alebo necenzurovanú verziu Hrabalovho románu Obsluhoval jsem anglického krále.
Hrabal bol z toho úplne dojatý. Povedal, že „teď už můžu umřít". .organizovali ste aj Pražské jazzové dni.
Pragokoncert robil kvalitný Medzinárodný jazzový festival, no my sme to chceli robiť ináč. Snažili sme sa prepojiť hudbu s inými druhmi umenia. Stivín tam vystupoval s Ctiborom Turbom, Extempore s divadelným súborom Paskvil, robili sme prednáška o výtvarnom umení, o minimalizme, o Philovi Glassovi – a to im vadilo. .prečo im to vadilo?
No, robili sme rôzne akcie. V Kapucínskych záhradách v Brne sme napríklad zorgnizali Pokusy o pohyb v kultuře a myšlení. Nechal som vytlačiť pohľadnice, rozdal som ich ľuďom spolu so zoznamom politických väzňov a tí im posielali pozdravy do väzenia. Akcia spočívala v tom, že som urobil veľký pás z Rudého práva, chodil som s červeným sprejom a vždy, keď som našiel nejakú zmienku o kultúre, tak som ju zastriekal. Keď som došiel až do rohu, strhol som noviny a pod nimi bola klietka a v nej postava s hlavou v oblakoch. Cez mreže som na tú postavu priväzoval obväzy a dával som ich ľuďom, aby toho nešťastníka skúsili vyslobodiť ťahaním obväzov, čo sa, pochopiteľne, nedalo. Tú akciu som robil dvakrát a vždy ľudia nakoniec zhodili klietku a väzňa vyslobodili. .jazzová sekcia sa pohybovala na ostrej hrane medzi tým, čo bolo zakázané a tým, čo bolo ešte tolerované. Ako ste to dokázali?
Tvárili sme sa, že cenzúra neexistuje. Na Jazzové dni chodili tajní a nevedeli pochopiť, ako je možné, že ľudia tak nadšene reagujú na hudbu. Chceli vidieť texty. My sme im vysvetľovali, že tam žiadne texty nie sú, že to je hudba inštrumentálna. „Tak čo sa im na tom tak páči?" pýtali sa. My sme im vraveli, že tá nádherná hudba a príjemná atmosféra. Tak to bolo aj s knihami. Dôležité bolo, že Jazzovú sekciu prijala ako členskú organizáciu Medzinárodná jazzová federácia. Preto sme v tiráži vždy uvádzali „vydala Jazzová sekcia, člen Medzinárodnej jazzovej federácie pri Hudobnej rade UNESCO." No a oni nevedeli, čo s tým.   .ale potom vás predsa len zakázali.
Zakázali, ale my sme si so Srpom povedali, že to robíme celý život zadarmo, tak čo nám bude kto zakazovať a robili sme to ďalej. Tak na nás „vlítli" a zavreli nás. .čo bolo oficiálnym dôvodom vášho uväznenia?
To, že pokračujeme v činnosti. Poslednou kvapkou bolo to, že zrušili Pražské jazzové dni, ale my sme napriek tomu zorganizovali na rôznych miestach v Prahe koncerty kapiel ako Art Bears, This Heat alebo Art Zoyd. Druhého septembra 1985 nás zavreli. Už predtým nás odpočúvali a robili nám domové prehliadky. .čo na to vaši priatelia z Činoherného klubu?
Keď som bol vo väzení, Činoherný klub dal za mňa „spoločenskú záruku". Písalo sa v nej, že dom „v kolektíve obľúbený" a podobné blbosti a končilo sa to záväzkom, že keď ma prepustia, tak ma Činoherný klub „prevychová". (Smiech.) .ako dlho ste boli vo väzení?
Šesť mesiacov. Väzni sa delia na tých, ktorí majú rodinu a tých, ktorí sú slobodní. Keď vám rozprávajú o tom, že váš syn je vážne chorý a dostávate z domu detské kresbičky s pečiatkou „cenzurováno", tak je to hrozne ťažké. Raz ma napríklad viedli po schodoch na výsluch a proti mne išla moja žena. Priviezli ju tam, chceli, aby ma videla a vzápätí jej ponúkli spoluprácu. Pochopiteľne to odmietla a všetko povedala Havlovi. .v novembri 1989 sa hovorilo o tom, že sa Václav Havel skrýval vo vašom ateliéri.
To bolo šialené. Obrovské množstvo novinárov z celého sveta. Havel na to nemal čas. John Bok vtedy vymyslel, že by sa mohol ukryť u mňa v ateliéri. .nejaký čas ste boli s Havlom na hrade.
Bol som členom Kolégia prezidenta a poradcom pre kultúru. Hovorili mi  „kulturista". .vtedy ste vytvorili aj svoje najznámejšie dielo – štátny znak ČSFR.
Blížili sa voľby a Václav Havel mi hovorí, že tam predsa nemôže byť ten starý komunistický znak a že mám navrhnúť nový. Ja som si myslel, že urobím iba skicu. Netušil som, že do toho spadnem. To boli nekončené stretnutia s historikmi, s heraldikmi, s numizmatikmi. A kecali do toho všetci poslanci. Mám dokonca list podpísaný predsedom Federálneho zhromaždenia Alexandrom Dubčekom s viacerými pripomienkami. Jedna z nich bola „zmenšiť prirodzenie leva". Komunistický znak totiž nemal „pinďoura" a ja som ho tam dokreslil. .krátko po novembri ‘89 sa objavili informácie o vašej údajnej spolupráci s ŠtB.
Moje meno bolo v Cibulkovom zozname. Na to sa dá povedať len jedna vec: Nemá zmysel hľadať pravdu inde než v sebe. Ja viem presne, ako to bolo. A viem, že som nikdy nič nepodpísal. Hoci som bol tak „podělanej", že som sa s nimi stretával. Dvadsať rokov tu boli rôzne komisie, ktoré vyšetrovali dianie okolo novembra ‘89 a pred ním a nikdy nikto nenašiel nič, čím by som mal niekomu poškodiť či ublížiť. .ako sa vám žije v slobode?
Veľmi dobre. Niekedy to je „honička" za peniazmi, ale ono to nakoniec záleží na tom, čo človek chce. A mne stačí málo. Rád vystavujem v zahraničí. Umožňuje vám to vidieť veci z odstupu. .údajne máte rád ostrov Bali. Čím je pre vás taký atraktívny?
Na Bali utiekol kráľ pred moslimami a zobral si so sebou zbor remeselníkov. Sú tam veľmi šikovní a zruční ľudia. Robia krásne veci zo železa, z dreva, krásne batiky. A potom – je to ostrov. To znamená západy, východy slnka, more. Mám tam veľa kamarátov a dokonca som rozmýšľal, že tam budem žiť natrvalo. .prečo ste sa rozhodli zostať v Česku?
Keby tu bolo len tých sto-dvesto ľudí z môjho okruhu, tak stojí za to žiť tu s nimi. Už v roku 1968 sa ma môj profesor pýtal, že čo tu ešte robím. Ale bolo to tu dobrodružné, a tak som zostal. A to dobrodružstvo tu je stále. .máte radi modrú farbu. Prečo?
Za prvých trinásť rokov svojho života som absolvoval štrnásť operácií nohy. Mal som vrodenú chybu. Keďže som nemohol behať a loziť po stromoch, viac som sníval. Možno preto modrá: vzduch, nebo, voda. Tá farba ma stále sprevádza a dnes už ku mne patrí. .v galérii Tranzit vystavujete svoju voľnú tvorbu aj dokumentárne koláže z vašich grafických návrhov.
S kurátorom Lacom Terenom som sa dohodol, že tam bude jedno aj druhé, pretože úžitkovú grafiku staviam na rovnakú úroveň ako voľnú tvorbu. Preto sú na tejto výstave moje akryly, litografie, koláže, teda voľná tvorba, ktorej sa venujem v súčasnosti, ale aj plagáty a ukážky z úžitkovej tvorby, ktorú som robil v minulosti. Ono je to vlastne všetko prepojené. Všetky moje výstavy majú názov Sny, situace, hry, lebo to je téma mojich diel. Joska Skalník/
narodil sa v roku 1948, vyštudoval UMPRUM, ako výtvarník pracoval v Činohernom klube. Bol zakladajúci člen a neskôr podpredseda Jazzovej sekcie, ktorú komunistická vláda zakázala. V rámci procesu s vedením Jazzovej sekcie strávil šesť mesiacov vo väzení. V roku 1989 spoluzakladal Občianske dórum, neskôr bol poradcom prezidenta Václava Havla. Venuje sa úžitkovej grafike aj voľnej tvorbe. V sobotu 25. júna otvorili v bratislavskej galérii Tranzit.sk jeho výstavu Sny, situace, hry, ktorá potrvá do konca júla.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite