Aj v Košútoch bíreši štrajkovali za vyššie platy a ich štrajk bol úspešný, vybojovali si práve také platy, aké požadovali, takže dôvod na vzburu tu už ani nebol. Ale komunistický poslanec Štefan Major, ktorý agitoval v tejto oblasti, sem doviedol 25. mája 1931 nespokojných robotníkov zo susedných majerov a z dioseckého cukrovaru. Na verejnom zhromaždení sa mali poradiť čo ďalej, aby hnev v miestnych ľuďoch neutíchal, ale šíril sa ďalej. Okresný úrad v Galante však zhromaždenie nepovolil. Štefan Major ho odmietol zrušiť, začali padať kamene a četníci spustili streľbu. Na zemi ostali ležať traja mŕtvi, piati ľudia boli vážne zranených.
Košútske krviprelievanie sa stalo veľkou politickou témou, riešilo sa v médiách, v parlamente, vo vláde aj na súdoch. Proti zásahu četníctva protestovali významní ľavicoví intelektuáli, vznikol aj manifest spisovateľov, ktorí burcovali svetovú verejnosť.
V komunistických dejinách boli Košúty významným medzníkom boja proti kapitalizmu a komunisti si tento symbol pietne opatrovali. Pred obecným úradom postavili obetiam mohutné súsošie. Pri kultúrnom dome umiestnili bustu Štefana Majora, ktorý nepokoje organizoval. Košúty dostali aj nový Obecný úrad s panelovou cestou vedúcou k mohutnému betónovému amfiteátru, postavenému v roku 1981. Dnes je celý areál spustnutý, zarastený krovím, stavby rozpadnuté a miestna mlaď sa tu, ukrytá húštím, cez deň opíja.
Hoci Košúty, kedysi symbol komunistického odboja, dnes pôsobia celkom inak. Aj vo všedný deň je v čase omše pred kostolom odparkovaná hŕba bicyklov a miestni už uctievajú cekom iného Štefana – pod sochou svätého Štefana kráľa na miestnej fare sú tri veľké čerstvé vence. Komunistov tu v posledných parlamentných voľbách volili len štyria voliči.
Na pomníku Štefana Majora chýba meno. Bronzové písmená zrejme ktosi odpílil, a tak je tu len hrozivá busta muža a pod ňou veniec od aktívnych komunistov z Veľkých Ulian. Kúsok od busty žiari zánovná pamätná tabuľa, ktorou si miestni matičiari pripomínajú publicistu a spisovateľa Vladimíra Ferka a jeho syna Jerguša, ktorí sú v Košútoch pochovaní.
Miestna pobočka galantského múzea je už dvadsať rokov zatvorená a jej budova spustnutá. Na miestnom cintoríne si však rodiny troch obetí košútskej tragédie stále opatrujú hroby svojich mŕtvych. Červené hviezdy, ktoré na jednotne vyrobených pomníkoch mali svietiť, už takmer nevidno. Pomník Sándora Zsabku dala rodina celý prerobiť a dnes sa na ňom namiesto hviezdy vyníma kríž.
V máji uplynulo od tragických košútskych udalostí 80 rokov. So skromnou kytičkou, ale zato aj s kamerou prišiel ľavicový intelektuál Eduard Chmelár. Ten pred košútskym súsoším predniesol burácajúci prejav, ktorý dnes visí na youtube.com. Chmelár tvrdí, že za obdobie od roku 1920 do roku 1931 u nás zavraždili desiatky robotníkov. Preto žiada pietne miesto pre obete zločinov kapitalizmu. Košúty vníma ako príležitosť na odštartovanie diskusie o zločinoch kapitalizmu. A tak nie je vylúčené, že Košúty ešte celkom do zabudnutia neupadnú. Že ešte príde ich doba.
Košútske krviprelievanie sa stalo veľkou politickou témou, riešilo sa v médiách, v parlamente, vo vláde aj na súdoch. Proti zásahu četníctva protestovali významní ľavicoví intelektuáli, vznikol aj manifest spisovateľov, ktorí burcovali svetovú verejnosť.
V komunistických dejinách boli Košúty významným medzníkom boja proti kapitalizmu a komunisti si tento symbol pietne opatrovali. Pred obecným úradom postavili obetiam mohutné súsošie. Pri kultúrnom dome umiestnili bustu Štefana Majora, ktorý nepokoje organizoval. Košúty dostali aj nový Obecný úrad s panelovou cestou vedúcou k mohutnému betónovému amfiteátru, postavenému v roku 1981. Dnes je celý areál spustnutý, zarastený krovím, stavby rozpadnuté a miestna mlaď sa tu, ukrytá húštím, cez deň opíja.
Hoci Košúty, kedysi symbol komunistického odboja, dnes pôsobia celkom inak. Aj vo všedný deň je v čase omše pred kostolom odparkovaná hŕba bicyklov a miestni už uctievajú cekom iného Štefana – pod sochou svätého Štefana kráľa na miestnej fare sú tri veľké čerstvé vence. Komunistov tu v posledných parlamentných voľbách volili len štyria voliči.
Na pomníku Štefana Majora chýba meno. Bronzové písmená zrejme ktosi odpílil, a tak je tu len hrozivá busta muža a pod ňou veniec od aktívnych komunistov z Veľkých Ulian. Kúsok od busty žiari zánovná pamätná tabuľa, ktorou si miestni matičiari pripomínajú publicistu a spisovateľa Vladimíra Ferka a jeho syna Jerguša, ktorí sú v Košútoch pochovaní.
Miestna pobočka galantského múzea je už dvadsať rokov zatvorená a jej budova spustnutá. Na miestnom cintoríne si však rodiny troch obetí košútskej tragédie stále opatrujú hroby svojich mŕtvych. Červené hviezdy, ktoré na jednotne vyrobených pomníkoch mali svietiť, už takmer nevidno. Pomník Sándora Zsabku dala rodina celý prerobiť a dnes sa na ňom namiesto hviezdy vyníma kríž.
V máji uplynulo od tragických košútskych udalostí 80 rokov. So skromnou kytičkou, ale zato aj s kamerou prišiel ľavicový intelektuál Eduard Chmelár. Ten pred košútskym súsoším predniesol burácajúci prejav, ktorý dnes visí na youtube.com. Chmelár tvrdí, že za obdobie od roku 1920 do roku 1931 u nás zavraždili desiatky robotníkov. Preto žiada pietne miesto pre obete zločinov kapitalizmu. Košúty vníma ako príležitosť na odštartovanie diskusie o zločinoch kapitalizmu. A tak nie je vylúčené, že Košúty ešte celkom do zabudnutia neupadnú. Že ešte príde ich doba.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.