Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Borisa Kollára neodvolali z čela parlamentu, za hlasovalo iba päť poslancov. Čítajte viac TU.

Uhorky v NYC

.časopis .ostatné

Na rohu 2. avenue a 13. ulice polieva dáma v rokoch rozhorúčený chodník. Na sebe má dlhú priesvitnú blúzu, jasnočervený rúž a sivé vlasy natupírované do neba. V jednej ruke drží hadicu, v druhej pohár so šampanským. Výjav ako špeciálne privítanie v štýle East Village.

Na rohu 2. avenue a 13. ulice polieva dáma v rokoch rozhorúčený chodník. Na sebe má dlhú priesvitnú blúzu, jasnočervený rúž a sivé vlasy natupírované do neba. V jednej ruke drží hadicu, v druhej pohár so šampanským. Výjav ako špeciálne privítanie v štýle East Village.


Uhorková sezóna je v New Yorku náročná. Pečúce slnko v spojení so vzduchom ako z práčovne a večne prítomným smogom. Vnútri sa nepripravenému turistovi rozklepú zuby od klimatizácie. Ak nie je úplne na skapanie, najradšej sedávam vonku a pozorujem, ako mesto ani v lete nestráca nič zo svojej svižnosti a príťažlivosti. Ženy nosia ľahunké šaty a kratučké šortky, muži sa ani nestíhajú otáčať a potia so vo svojich oblekoch o to viac. Večer sa však oplatí byť finančníkom z Wall Street – ktorá by nešla na večeru s perspektívou rozľahlého trojkúpeľňového bytu na Upper East Side?

.mačacie divadlo, pašie a džez
Moja kamarátka, ktorá bola v júli v NY prvýkrát, mi pohoršená referovala, „koľko obéznych ľudí tam je“. Museli to byť turisti, mne totiž miestni vždy pripadali ako ľudia občas až príliš posadnutí zdravím a športom. O desiatej večer som ich vídavala za sklom posilňovne šliapať na steperi. Moje pozorovania potvrdil jeden rodený Newyorčan. Na najopulentnejších raňajkách, aké som kedy zažila, na x-tom poschodí televízie NBC v Rockefeller Center, mi opisoval mesto z vtáčej perspektívy. „A tam, za riekou, už nie je nič,“ ukázal znechutene smerom k New Jersey. „Ľudia majú zrazu o 50 kíl viac a normálne tvary naberajú zase až dolu v Los Angeles.“
Newyorčania si jednoducho potrpia na „svoje“ veci. Okrem kultúry tela sa rovnako patrí pestovať aj kultúru ducha, slnko-neslnko, práčka-nepráčka. Každý deň sa odohráva niekoľko podujatí, ktoré chce človek bezpodmienečne vidieť. Na výber je všetko od klasiky cez alternatívu až po recesiu. Deti, niekoľko stareniek a ja sme v sobotu na obed s nadšením očakávali vystúpenie Moskovského mačacieho divadla v štvrti Tribeca. Mladučká balerína rozhojdala bielu siamskú mačku sediacu na plyšovom mesiaci a tá, kývajúc chvostom do rytmu, svišťala z jednej strany pódia na druhú. Pätica červenonosých klaunov za zenitom však čoskoro vytlačila z pódia mačky, ktoré už aj preskakovali kruhy a chodili po drôte. Keď sme po predstavení vyšli na ulicu, zúrila všade zápcha. Niekoľko požiarnych áut sa s húkaním predieralo na juh. Až večer som sa dozvedela, že horela opustená budova Deutsche Bank kúsok od Ground Zero. Tam, kde sme všetci dúfali, že už nič horieť nebude.
Po klasickom ruskom cirkuse to chcelo zľahka zdvihnúť kultúrnu úroveň. O festivale Mostly Mozart, ktorý sa konal od 31. júla do 25. augusta v Lincoln Centre, na domovskej scéne vážnej hudby v New Yorku, kritici tento rok vtipkovali, že sa mal volať „Mostly Golijov“. Ja som tiež namiesto na Mozarta išla na Pašie podľa sv. Marka od Osvalda Golijova. Relatívne mladý skladateľ je žid z Argentíny a sám sa z netradičnej zákazky počas prednášky po koncerte pochechtával. Napísal to naozaj úžasne, akoby ani nevyrastal na speve kantora v synagóge. Aj pre absolútneho laika v odbore vážna hudba, akým som ja, bol koncert nečakane silným zážitkom. Ani raz som nezaspala! Ani sa nedalo: skvelé ženské sóla striedajúce sa s netradičnými perkusiami, tancom a ohromujúcimi vokálnymi a pohybovými výkonmi zboru držali človeka celý čas pri plnej a nadšenej pozornosti.
Skutočne moderne podaný klasický a toľkokrát omieľaný text. Jediná malá výčitka z mojej strany by asi patrila trochu polopatistickému používaniu prvkov samby, ale celkovo, milý Osvaldo, chapeau, respektíve jarmulku dolu.
Festivaly patria do letného repertoáru mesta. Spomedzi ochromujúceho množstva akcií som si vybrala džezové popoludnie usporiadané na počesť legendárneho saxofonistu Charlieho Parkera. Tompkins Square Park mám za rohom, a preto som sa tam v nedeľu vybrala takpovediac v papučiach. Podujatia v parku sú samy osebe zážitkom. Na tráve sedia ľudia na dekách, skladacích stoličkách a mikroténových vreckách, jedia karí z umelohmotných téglikov a s hlasným nadšením si vychutnávajú kombináciu chládku stromov a hudby zadarmo. Bolo plno a v pestrom dave bolo kde-tu vidieť povedomého džezového profíka. Do toho sa miesili hipíci, ktorí sa tvárili, akoby sa šesťdesiate a sedemdesiate roky nikdy neskončili. Prisahám, že jedna pani mala na sebe koberec, krikľavo zelený a huňatý. Za sóla trúbky mladého talentu Mauricea Browna vyťahovali špinaví mladíci z košov nedopité džúsy a zvyšky karí. V okrajovej časti parku ovládli lavičky bezdomovci-seniori. Keď som šla okolo, ich samozvaná vodkyňa, stokilová odfarbená blondína, sa práve štípala do holého brucha a vysvetľovala svojim krivo sa usmievajúcim spoločníkom, že nikdy nebola taká sexy.

.na dlhom ostrove
Je pravda, že veľa Newyorčanov, tak ako väčšina iných -anov z veľkomiest, uteká v lete preč. Obľúbenou kratochvíľou solventnejších je pobyt na Long Islande, presnejšie v známych Hamptons. Hamptons sú z mesta asi tri hodiny cesty autom či takzvanou Jitney – špeciálnou autobusovou linkou. Miestni chodia do aj z city prezieravo vlakom, aby sa vyhli zápcham (150 kilometrov a po zídení z diaľnice už výhradne slimačím tempom). Pobrežie Atlantiku a pláže sú krásne. Krásne sú aj miliónové drevené domčeky, domiská a celé haciendy v štýle prímorského vidieka. Väčšinu pozemkov hviezd, ako je Dustin Hoffman alebo Jerry Seinfeld, človek nikdy nevidí, pretože sú obklopené vysokánskymi živými plotmi a ich „chatky“ stoja veľmi ďaleko od príjazdových ciest.
Hlavné uličky Hamptonov (Southampton, East Hampton, Bridgehampton…) sú zmenšeninami nákupných ulíc z mesta, s výkladmi rovnako drahých značiek. Ako ironicky poznamenal jeden spravodlivo nasrdený, zrejme ľavicový, a zrejme nie veľmi zámožný žurnalista: na kieho ancikrista potrebuje človek uprostred letoviska obchod s tisícovými kašmírovými svetrami a načo vlastne všetky tie dievčatá s postavami tenšími ako lakmusový papierik, ktoré sa chcú podobať na sestry Hiltonové, vôbec chodia do Hamptons, keď tie isté parties a obchody nájdu aj v meste… Za jediné pozitíva vyhlásil mafin, ktorý dostal grátis v autobuse, a fakt, že kaviareň siete Starbucks v East Hampton poskytuje záchod aj nezákazníkom.

.ví lav it chír
Moja stratégia je iná. Treba sa odviezť na úplný cíp ostrova, do Montauku, tam sa ubytovať v lacnom bed and breakfast a počúvať dobré rady miestnych. Moja domáca, sedemdesiatročná Dody, má za sebou bizarný život s klasickými americkými plusmi a mínusmi. Narodila sa v Bruseli ako dieťa amerických diplomatov, ale keďže práve zúrila druhá svetová, rodičia neprežili. Malú sirotu prepravili do USA starí rodičia.  Ako dospelá s manželom adoptovala niekoľko deciek, čo mali problémy s vízami. Na staré kolená si sama zlízla byrokratickú smotanu. Keď sa pred rokom chcela svojou loďou plaviť do Mexika, zistila, že nemôže opustiť krajinu, pretože nemá status rezidenta. „Žijem tu takmer sedemdesiat rokov, pracujem, platím dane a oni teraz chcú, aby som sa naučila naspamäť mená všetkých prezidentov a reálie a prešla testom na občana. Ja totiž nemám rodný list, zrejme sa stratil cez vojnu v Belgicku…“
Dody ostrojazyčne komentovala všetko: systém, podmienky, v akých niektorí ľudia žijú, rozdiely na Long Islande, kde mexickí umývači riadov stopujú autobus do lacných ubytovní na tej istej ceste, po ktorej sa zlatá mládež preháňa v kabrioletoch. Okrem iného som sa od nej dozvedela, na ktorú pláž sa chodí pozerať na mladých surferov, na ktorej sa v noci váľajú v piesku jelene a kde sa dá najlepšie jesť. „Kašli na East Hampton,“ povedala mi, „najlepšieho homára robia na Lobster Decku.“
A tak som naň šla. V maličkom okienku stála usmiata Tatiana. Má v Montauku dva džoby a je nadšená, že dostala trojročné pracovné povolenie, vďaka ktorému uživí rodinu aj tu, aj doma v Bielorusku. So synom býva v domčeku za zákrutou. „Ví lav it chír,“ hovorí a stále sa smeje. Kúpila som si u nej štvrť libry homára, uvareného len tak. Sadla som si s ním k umelohmotnému stolu, ktorý stál priamo na móle, a pozorovala som západ slnka nad zátokou. Neviem, prečo by chcel niekto tráviť svoj pobyt v Hamptons inak.

.mária Modrovichová
Autorka cestuje a píše
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite