Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Addio, Luciano...

.časopis .fenomén

V spravodajstve a nekrológoch sme sa rozlúčili s Lucianom Pavarottim príslovečne po slovensky: povrchne a s podtextom, že opera je pre nás čosi ako exotický folklór, ktorý sa síce patrí „európansky“ rešpektovať, ale ktorý „nám môže byť ukradnutý“.

V spravodajstve a nekrológoch sme sa rozlúčili s Lucianom Pavarottim príslovečne po slovensky: povrchne a s podtextom, že opera je pre nás čosi ako exotický folklór, ktorý sa síce patrí „európansky“ rešpektovať, ale ktorý „nám môže byť ukradnutý“.

V duchu návštevníkov divadla, ktorých Robo Roth na stránkach jedného denníka charakterizuje, že si pri odchode z hľadiska nanajvýš pamätajú, „že tam hrala tá, čo vystupuje v seriáli, reklame, alebo háda povolania“. Z množstva riadkov neoddiskutovateľnú pravdu o nebohom vyslovil iba Peter Dvorský: „Bol veľkou hviezdou a my sme pri ňom malé hviezdičky“.

.operná celebrita?
Všetci priznali Pavarottiho osobnosti veľkú charizmu a zdôraznili jeho charitatívnu činnosť. Potom sme sa dočítali už len malé polopravdy, sekundárne postrehy, bezkontextuálne tvrdenia, z bohatej biografie náhodne povyberané fakty. Akoby povedzme pripomenutie Pavarottiho umeleckých domén a profilových rolí bolo zaujímavé len pre pár „operných bláznov“. Napokon – to sme sa tiež dopočuli – opera je predsa menšinový umelecký druh. A čo je menšinové, je automaticky významovo okrajové. To, že by v prípade opery naopak mohlo ísť o umenie výsostne exkluzívne, náročné na vnímanie, vyžadujúce obrovskú kultivovanosť a vzdelanostné zázemie, slovenskému intelektuálovi ani len nenapadne. Akoby aj, veď pred storočím, keď veľké európske kultúry prechádzali už neviemkoľkou krízou a následnou renesanciou, slovenský divadelný prejav neprekročil rámec ochotníčenia a spievalo sa hádam len v kostole a na svadbách.
Dočítali sme sa, že Pavarotti mal dve manželky a štyri dcéry, že s Domingom a Carrerasom naštartovali v roku 1990 sériu populárnych koncertov troch tenoristov, že pri príležitosti futbalových majstrovstiev sveta v Taliansku zaspieval Nessun dorma, ktoré sa stalo hitom. Dočítali sme sa, že bol „hlasom storočia“. Ľahko sa to tvrdí. A čo Caruso či Gigli? Čo Callasová – alebo tá bola zaujímavá len svojimi excesmi? Vraj propagoval operu koncertovaním po boku popových hviezd (koľká česť pre Luciana!). Mimochodom, propagačnému efektu týchto Pavarottiho vystúpení príliš neverím. Som presvedčený, že tí, čo na námestiach jačali pri jeho „Vincere“, celkom pokojne vypínali rádio, keď iná operná, menej medializovaná star spievala Bohému či Traviatu. Presne v duchu operného publika, čo celého Nabucca predrieme a prebudí sa do eufórie pri slávnom zbore. Spomenulo sa, že medzi Pavarottiho priateľov patril Bono Vox či Elton John – ani slovom nik nespomenul jeho hviezdne javiskové partnerky. Médiám na rozlúčke chýbali aj Valentino a spol. – nik nezaregistroval prítomnosť režisérskeho mága, takmer 85-ročného Zeffirelliho a absenciu Lucianovej krajanky, spolužiačky a dlhoročnej legendárnej partnerky Mirelly Freniovej.

.spieval lásku a bolesť
Kto bol Luciano Pavarotti? Prvý lirico spinto tenorista svetovej opery v poslednej tretine dvadsiateho storočia, možno aj v širšom časovom horizonte.
Tu treba jedným dychom kruto konštatovať, že jeho najviac medializované posledné roky boli už rokmi po zenite a spievanie na pódiách s ozvučením de facto degradovalo jednu z najvýznamnejších  hodnotových kategórií klasického spevu – schopnosť naplniť hlasom obrovský priestor a niesť sa ponad zvuk veľkého orchestra bez pomocných technických barličiek.
Pavarotti bol doposiaľ jediným a bojím sa, že nadlho, ak nie navždy posledným v štafetovej zostave veľkej tradície talianskeho romantického tenora. Na jej štarte stál Rubini a Luciano pred štyrmi desaťročiami preberal pomyselný kolík od Sicílčana „Pipa“ di Stefana. Nadchýnal neopakovateľnou slnečnou farbou hlasu (hoci jeho rodná Emilia je v lete infarktovo dusná a v zime odporne vlhká, hmlistá) a dlhou frázou – typickým poznávacím znakom bel canta. Lesk Pavarottiho vysokých tónov bol celkom ojedinelý. Preto dokázal vokálny efekt svojich postáv korunovať písanými i nepísanými „céčkami“, „deskami“ a „déčkami“. Uhrančivá bola spontaneita jeho prejavu – nekomplikovaný, neštylizovaný, nenabubrený, zato vrúcny vokálno-dramatický výraz. A za tým všetkým technika – základný predpoklad dlhej životnosti hlasu. Technika nie ako exhibicionistický samoúčel, ale ako prostriedok. Giovanna Kessler to charakterizovala: „Pavarotti nespieval o... Pavarotti spieval lásku a bolesť.“

.bez následníka
Jeho životnou rolou bol asi Rodolfo z Pucciniho Bohémy. Postavou chudobného básnika debutoval 26-ročný v Reggie Emilia a o dva roky už v slávnej londýnskej Covent Garden. V Zeffirelliho legendárnej inscenácii v milánskej Scale prevzal rolu od Gianni Raimondiho, ale nebol to jeho milánsky debut, ako sme sa dočítali v jednom z nekrológov. V Scale debutoval už dva roky predtým vo vypätom parte Tebalda v Abbadovom naštudovaní Belliniho Capuletovcov a Montekovcov. Aj prvé Pavarottiho vystúpenie v newyorskej Metropolitan sa nedatuje do roku 1972 – pokiaľ má pravdu vtedajší generálny manažér Bing, a nie podstatne mladší internetový údaj. Za rozhodujúci deň v Pavarottiho umeleckej kariére považujem 17. január 1967. V Scale vtedy spieval pod Karajanom tenorový part Verdiho Requiem pri príležitosti Toscaniniho storočnice.
Pavarotti bol veľký verdiovský tenor, predovšetkým Vojvoda (Rigoletto) a Alfredo (Traviata), ale aj Manrico (Trubadúr) a Riccardo (Maškarný bál). Popri Rodolfovi bol jeho najvýznamnejšou pucciniovskou kreáciou Cavaradossi z Tosky. Vďaka svojim ojedinelým dispozíciám (farba, klenutosť frázy, vysoké tóny) sa významne pričinil o renesanciu predverdiovského talianskeho romantizmu ako predstaviteľ tenorových úloh v operách Donizettiho a Belliniho. Sú zaznamenané na gramokompletoch sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, zväčša v partnerstve s Joan Sutherlandovou a kvalitou sú jednoducho neprekonateľné. Pavarotti takmer výlučne spieval taliansku klasickú tvorbu. Kuriozitou je azda jeho výlet na terén Mozartovho Idomenea, kde v začiatkoch spieval Idamanta, v zrelých rokoch titulného hrdinu.
Zostal bez následníka. Formát Pavarottiho talentu sa rodí raz za dlhé desaťročia. A potom – v čase komercionalizácie operného kumštu, v ktorej sa umelo a necitlivo urýchľuje kvasenie talentov a spevák sa stáva bezbranným tovarom v machináciách intendantúr a agentúr, nemá nik šancu nahradiť ho. A ak sa aj nejaké meno v týchto súvislostiach objaví, je to len výplod zbožného želania bulváru.

.jaroslav Blaho
Autor je operný kritik.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite