Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

20 rokov s Miklošom

.martin Hanus .jaroslav Daniška .jozef Majchrák .časopis .téma

Ako mladučký minister privatizácie pred 20 rokmi vytvoril súkromný sektor, z čoho naša krajina ťažila aj počas mečiarizmu. A predstaviť si bez neho poslednú dekádu? To je nemožné: Ivan Mikloš, to sú slovenské ponovembrové dejiny.

.začiatok bol z kategórie náhod, ktoré menia osudy ľudí aj krajiny. Bol jún 1990, VPN práve vyhrala voľby a 50-ročný ekonóm Jozef Kučerák vedel, že sa stane vicepremiérom Mečiarovej vlády, zodpovedným za reformy. Ekonómka Marta Hamalová, pôsobiaca na Vysokej škole ekonomickej, sa s budúcim vicepremiérom stretla v bratislavskej električke a povedala mu, že má na katedre mladého, šikovného
učiteľa, ktorý by bol preňho ideálnym poradcom. Kučerák sa onedlho stretol s 30-ročným ekonómom a po chvíli pochopil, že takéhoto človeka potrebuje. Bodaj by nie. Slovenská ekonómia bola v zlom stave. Kým v Česku sa počas normalizácie vyformovala skupina ekonómov okolo liberála Klausa, ale aj ľavičiarov ako Valtr Komárek či Miloš Zeman, ktorí čítali anglosaskú literatúru a sporili sa, ako transformovať úpadkový socializmus, na Slovensku vládlo bezvedomie. Ale nie úplné: na Výskumný ústav životnej úrovne, kde pôsobil Kučerák, chodil v druhej polovici 80. rokov – raz týždenne autobusom z Prahy – obetavý Klaus, ktorý skupinke desiatich ekonómov prednášal základy klasickej ekonómie. A mladík Mikloš, ktorý sa s Kučerákom nepoznal, vtedy nadšene študoval kritiku socializmu z pera maďarského ekonóma Jánosa Kornaia. .v kotle
Krátko po revolúcii začalo byť jasné, že Slovenska, na ktorom komunisti vybudovali mamutie podniky naviazané na socialistické trhy, sa transformácia dotkne oveľa viac. Čo bolo horšie, chýbali vzdelaní ekonómovia a novinári, ktorí by boli schopní prichádzajúce ťažkosti rozumne vysvetliť. V denníku Smena (predchodcovi SME) vtedy písal hlavné ekonomické analýzy neslávne známy Tibor Bucha, nové Nezávislé združenie slovenských ekonómov (NEZES), zložené zo „šesťdesiatosmičkárov", vypisovalo do novín, že v minulosti „trhová ekonomika (…) vyháňala Slovákov za more” a neskorší stúpenci HZDS varovali, že Klausova šoková terapia sa nedá uskutočniť „bez odstránenia demokracie”. SDĽ napríklad navrhovala, aby Slovensko predalo do zahraničia dlhopisy a z nich financovalo priemyselné podniky. V tejto atmosfére bolo pre Slovensko požehnaním, že reformy mal na starosti racionálny Jozef Kučerák, ktorý razil „liečbu Klausom”. Lenže okrem Kučeráka, Mikloša a pár ďalších tu nikoho nebolo. Ministrom financií sa mal stať slovenský Američan Gabriel Eichler, o desaťročie neskôr prezident VSŽ, ten to však zdvorilo odmietol, pretože by prišiel o americké občianstvo. Na Slovensko chodili ekonómovia z anglosaských think-tankov, ako Timothy Evans, a šírili osvetu o neviditeľnej ruke trhu. Lenže bolestivé reformy boli čoraz nepopulárnejšie. Vývoj nálad najlepšie odzrkadľovali neuveriteľné premeny Vladimíra Mečiara. Keď raz na zasadaní ekonomických ministrov tvrdo skritizoval ľudí ako Augustín Marián Húska, ktorí nemali v hlave žiadnu ucelenú líniu, ale veľký zmätok, prítomný Mikloš mal z Mečiara ešte dobré pocity. V januári 1991 sa všetko zmenilo: Mečiar si urobil z Kučeráka politický terč, dokonca ho neskôr verejne označil za „hovno”. V apríli bol napokon Mečiar odvolaný, no v tajnom hlasovaní parlament odvolal aj Kučeráka. Rekonštrukciu vlády neprežil ani minister privatizácie Húska, ktorý sa pridal k Mečiarovmu HZDS. .ministrom
Ľudia okolo Kučeráka, Gála, Zajaca vybrali za Húskovho zástupcu Mikloša. Ten si na ministerstvo dotiahol bývalých študentov z VŠE a odštartoval privatizáciu. Do februára 1992 bolo sprivatizovaných takmer 14-tisíc prevádzok, Miklošovi úradníci pripravili stovky privatizačných projektov, ktoré nadobro zmenili vlastnícku štruktúru v ekonomike. Nebola to samozrejmosť: časť médií, celá opozícia na čele s tribúnom nespokojného ľudu Mečiarom, ale aj časť koaličného KDH kládla Miklošovi a Vavrovi (Anton Vavro nahradil Jozefa Kučeráka) odpor. Fedor Gál, ktorý už nemohol vyjsť ani na ulicu, zničene priznával, že spor s Mečiarom ho úplne zmenil a zatvrdol v medziľudských vzťahoch. „Vidím jedinú cestu,” povedal vtedy Gál a za ňu označil príchod novej krvi, Mikloša a Pavla Demeša. Mikloš bol vtedy vášnivým obhajcom kupónovej privatizácie, ktorej účelom bolo čo najrýchlejšie presunúť štátny majetok do rúk občanov, držiteľov investičných kupónov. Tí si vybrali svoj podnik, kam uložili svoje kupóny a čakali, kým sa im vráti násobok investovanej sumy. Samozrejme, Klausovi išlo v prípade vtedy populárnej kupónky aj o súhlas s inak tvrdými reformami a víťazstvo vo voľbách. Ale kupónka mala svoju ekonomickú logiku: aj Mikloš vtedy správne upozorňoval, že pomalá privatizácia by znamenala spontánne rozkradnutie podnikov jeho riadiacou nomenklatúrou (čo sa v mnohých prípadoch aj stalo), preto argumentoval, že sa musí postupovať rýchlo a neštandardne. Miklošovo ministerstvo predávalo podniky aj priamym záujemcom – no oproti tomu, čo sa dialo za Mečiara, keď putovali miliardové hodnoty do rúk „čestných podnikateľov mečiarovcov”, mali Miklošove predaje prísne pravidlá. Kupónka však nabrala neželaný smer: privatizačné fondy, ktoré s pomocou obrovskej kampane presvedčili ľudí, aby im zverili svoje vklady, neskôr aj pod vplyvom zlej legislatívy okradli mnohých držiteľov kupónov. Tomáš Ježek, vtedy český minister privatizácie, ktorý sa neskôr s Klausom rozišiel, asi pred štyrmi rokmi pre denník SME povedal, že keby sa prijal jeden zákonný predpis, ktorý vypracoval ešte Kučerákov úradník Mikloš, dalo sa tomu zabrániť. .politické prehry
Ale vráťme sa do roku 1992: blížili sa voľby, Mikloš bol pre mnohých stelesnením prepadu životnej úrovne a on sám vtedy rozmýšľal, že podá demisiu. Svojej rodine sľúbil, že po voľbách sa už nevráti do politiky. Nástupkyňa Gálovej VPN, ODÚ, zaplavila Slovensko bilbordmi s Martinom Porubjakom, Helenou Wolekovou –a Ivanom Miklošom. Mladý ekonóm, ktorý patril ešte pred pár rokmi medzi najpopulárnejších učiteľov na VŠE, sa zrazu musel pozerať na svoje plagáty s vypichnutými očami, na ktorých boli v lepšom prípade načmárané slová ako „zradca”.
Prišli voľby, v ktorých ODÚ, neschopná spojiť sa s ďalšími stranami do koalície, úplne pohorela. Návrat Mečiara, stop reformám a nástup valcovacej politiky, rozdelenie Československa. Mikloš a ďalší ľudia z ODÚ nevedeli, čo ďalej. Napokon ku koncu roka svoju stranu, ktorá sa topila v dlhoch aj vinou zlého riadenia, rozpustili. Založili si združenie SKOI a ekonomicko-spoločenský think-tank M.E.S.A. 10, v ktorom Mikloš pracoval na analýzach makroekonomického vývoja.
Mladý ekonóm však zo scény nezmizol: často písal do košického Domino efektu, kde napríklad upozorňoval na dôsledky zastavenia privatizácie Mečiarovou vládou. V druhej polovici roku 1993 išiel Mikloš na študijný pobyt na London School of Economics, kde precitol zo Západu. Do Domina písal, že mnohí jeho učitelia aj študenti ešte stále oddane veria skrachovanému socializmu. Mikloš bol svedkom, ako na jednom zhromaždení chceli študenti zahádzať konzervatívnu ministerku zdravotníctva, namiesto ministerky však trafili aj Mikloša. „Typickí komunisti: nič nevedia, ani vajcia hádzať," zažartoval si vtedy. A v neskoršom texte sa zamýšľal, prečo západné univerzity ovládajú ľavičiari.
Mikloš teda na sebe pracoval, cestoval po svete a dovzdelával sa. Ale nestiahol sa ani z politiky, nechcel byť len na čele. Vďaka tomu sa však na piedestál občianskej pravice dostal pragmatik Pavol Hagyari, ktorý fúzoval všetky malé pravicové strany do Demokratickej strany a následne chcel DS spojiť s Demokratickou úniou, ktorú vytvorili odštiepenci od Mečiara na čele s vtedajším „polročným” premiérom Moravčíkom. Hagyariho sa pre jeho svojské postupy stránili ľudia ako Ján Langoš, Peter Zajac či František Šebej, ktorí išli do predčasných volieb roku 1994 na kandidátke KDH. Tri mesiace pred voľbami napokon vedenie DS vyzvalo Hagyariho na odchod a narýchlo zvolaný kongres zvolil do čela Mikloša. Ten vtedy na adresu Hagyariho povedal, že politik musí mať jasnú víziu, s ktorou musí byť stotožnený, nestačí si len naštudovať jednu brožúrku. Mikloš vo svojej kongresovej reči povedal, že „nemožno predsa vo všeobecnej politickej rovine presadzovať morálku a etiku, a zároveň v každodennej práci používať intrigy, klamstvá a polopravdy. (…) Nemožno presadzovať nezávislosť a objektívnosť médií a zároveň korumpovať novinárov.” Miklošova reč vtedy nadchla komentátorov Petra Schutza a Karola Wolfa, ktorí ju označili za najlepší prejav Miklošovej kariéry. Mikloša zvolili do čela DS, ale občianska pravica zostala aj vinou mimoriadne bezzubej kampane za bránami parlamentu. Mnohí stavili na istotu a volili Moravčíka či Čarnogurského s Langošom.
Nasledovali štyri roky tuhého mečiarizmu, spojeného s únosom, vraždou Remiáša, zmareným referendom, totálnou izoláciou krajiny a divokou privatizáciou bez akýchkoľvek škrupúľ. A Ivan Mikloš? Znechutene sa stiahol do úzadia, ďalej vystupoval ako ekonomický expert DS, robil analýzy a napokon sa dal vďaka prekvapivej dohode Mečiara s opozíciou zvoliť do Dozornej rady FNM, kde podával trestné oznámenia za zjavné rozkrádačky. .volal mi Dzurinda
Mečiarizmus sa skončil. Ivan Mikloš už do politiky nechcel. Mal namierené do amerického East-West Institute. Po parlamentných voľbách, ktoré znamenali porážku mečiarizmu, však všetko zmenil jeden telefonát. Budúci premiér Mikuláš Dzurinda, líder umelo vytvorenej SDK, ktorej členmi boli predstavitelia piatich strán (KDH, DÚ, DS, Zelení a sociálni demokrati), zavolal Ivanovi Miklošovi a ponúkol mu kreslo vicepremiéra pre ekonomiku. Mikloš to prijal. Lenže interpretácie, čo sa presne vtedy stalo, sa líšia. Podľa ľudí okolo Petra Zajaca, ktorí boli vtedy vo vedení DS, Mikloša najskôr oslovila jeho vlastná strana (čo Mikloš popiera). Ivan Mikloš vraj vtedy ponuku vlastnej strany odmietol a preto DS, ktorá mala nárok na jedno kreslo vo vláde, chcela do vlády nominovať Jána Langoša. No potom prišlo Miklošovo „áno" Dzurindovi, po ktorom zaskočení déeskári stiahli Langoša a dodatočne súhlasili s Miklošovou nomináciou. Ako sa neskôr ukázalo, pre DS nešlo o nevinnú záležitosť.
 
.kompromisy
Miklošova pozíca vo vláde nebola jednoduchá. V širokej pravo-ľavej koalícii sa však názory na ekonomické reformy líšili. Ministerkou financií sa stala Brigita Schmögnerová z SDĽ a hlavnou osou stability bola dohoda Dzurindu s Jozefom Migašom (SDĽ). Mikloš sa teda ocitol dvakrát na okraji. Oproti Schmögnerovej nemal ministerstvo, iba malý sekretariát s dvoma-troma poradcami a keď išlo o veľké témy, ktoré by ohrozili fungovanie koalície (ako napríklad konsolidácia Devín banky), Dzurinda sa radšej dohodol s SDĽ. Nová vláda musela riešiť situáciu vo VSŽ, ktoré sa ocitli na hranici bankrotu, v katastrofálnej situácii boli štátne banky, strategické podniky aj slovenská koruna, ktorá postupne oslabovala až na 50 korún za americký dolár. Vláda musela zvyšovať dane, znižovať výdavky a pripravovať sa na privatizáciu bánk. Robert Žitňanský, ktorý vtedy pracoval pre Mikloša, pre .týždeň hovorí: „SDĽ bola vždy proti tomu, čo Mikloš navrhoval a Dzurinda tlačil, že sa musíme dohodnúť. Mikloš však na sebe rúbať drevo nenechal.“   
Dobrou ilustráciou vtedajšej situácie bol spor o daňovú reformu na konci roku 1999. Mikloš a Schmögnerová mali dosť rozdielne predstavy, kompromis sa preto hľadal ťažko. Napokon sa daň pre firmy znížila zo 40 na 29 percent, čo bola druhá najnižšia sadzba v regióne. Pomerne dramaticky sa však zvýšili spotrebné dane. Keď teda poslanci DS navrhovali ďalšie zníženie dane pre podniky na 25, Mikloš bol proti.
 
.dzurindov muž
Ivan Mikloš mal počas prvej Dzurindovej vlády dva zaujímavé politické konflikty. Ten prvý bol v lete 1999 s Mikulášom Dzurindom, ktorý odvolal Ľudovíta Kaníka, nominanta DS na čele Fondu národného majetku. Mikloš stál na strane svojho priateľa Kaníka, ktorého kariéra sa začala počas Miklošovho pôsobenia ešte na ministerstve privatizácie. Dzurinda používal spravodajské prostriedky a čudné metódy. Nielenže Kaníka odvolal, ale na jeho miesto odmietol nominovať nového reprezentanta DS. Mikloš sa Kaníka otvorene zastával a bránil ho spolu s vedením DS – hoci už vtedy existovali isté pochybnosti –  ako svojho lojálneho človeka. Niečo podobné, len v jasnejšej kauze, sa o 12 rokov zopakuje v kauze riaditeľa daňového úradu Miroslava Mikulčíka.
Druhý spor bol už v opačnom garde. Keď na začiatku roka 2000 premiér Dzurinda oznámil založenie novej strany SDKÚ, Mikloš do skupiny zakladateľov nepatril. Pre Domino fórum povedal: „Pre mňa sa situácia nijako nemení. Bol som a ostávam len členom DS.“ Do konca roka však bolo všetko inak a Ivan Mikloš oznámil, že vstupuje do SDKÚ. Štefan Hríb vtedy v článku s názvom Pekná tvár vyjadril pocit zrady, ktorú dodnes cítia mnohí bývalí politici DS: „Svojej DS tým uštedril smrteľný úder a ešte stihol rozvrátiť celé jedno prostredie. Opäť bude treba začínať od nuly, opäť je to úloha na desať rokov. Ivan Mikloš sa rozhodol sám. Od soboty si už vo svojej samote píše nový príbeh. Iný, než ten, čo začal v Novembri.“ Po dvoch rokoch bolo jasné, že sa stáva kľúčovým politickým spojencom Mikuláša Dzurindu, čo prerástlo aj do osobného priateľstva.
 
.mr. Flat-tax
Druhá Dzurindova vláda bol pre reformnú pravicu darom z nebies. Nečakané víťazstvo pravicových strán, rýchle zostavenie vlády a najreformnejší program v moderných dejinách Slovenska. Mikloš mal pri premiérovi Dzurindovi v podstate voľné ruky a jeho vplyv dosiahol zrejme vrchol. Dobrým príkladom bolo pravidelné zostavovanie štátneho rozpočtu. Žiadny minister financií od roku 1989 nenarábal s rozpočtom obratnejšie ako Mikloš. „S rozpočtom dokázal narábať tak, aby z toho ťažilo SDKÚ. Ťažko mu však niečo vyčítať. Zápasy pri zostavovaní rozpočtu boli tvrdé, ale nie zákerné,“ spomína na jeho prístup kolega z vlády Vladimír Palko. Navyše, Mikloš vedome a po dohode nadhodnotil niektoré kapitoly a keď potom poslanci žiadali nejaké presuny, nebol s tým problém.
A rovná daň? Mikloš bol najskôr v tejto téme skeptik. Pri zostavovaní vládneho programu bol však Mikloš proti zmienke o zavedení rovnej dane, podmienečná veta, podľa ktorej „vláda bude analyzovať možnosti zavedenia rovnej dane“ sa do textu dostala na návrh KDH. Nakoniec si však KDH dalo túto reformu ukradnúť a jej stelesnením sa stal práve Mikloš. Ten na jar roku 2003 predložil daňovú reformu a okrem rovnej dane z príjmu presadil aj inak nepopulárnu vysokú sadzbu DPH.
Príznačný bol aj koniec druhej vlády. Dzurinda napokon odmietol splniť vládny program a zaradiť text zmluvy o výhrade vo svedomí na rokovanie vlády, KDH preto pohrozilo vystúpením z vlády. Pre SDKÚ bola táto téma v čase káuz ako kupovanie poslancov volebnou kartou a tie najdôležitejšie diskusie absolvoval práve Mikloš. V role odhodlaného Dzurindovho pešiaka. .v opozícii
Po voľbách v roku 2006, keď SDKÚ skončila v opozícii, sa od Mikloša očakávalo jediné: že bude tvrdým parlamentným kritikom ekonomickej politiky Ficovej vlády. Drobná stranícka práca, udržiavanie členskej základne vo vare či obchádzanie regiónov malo prischnúť iným. O Miklošovi bolo v SDKÚ známe, že vnútorný život SDKÚ akoby išiel mimo neho. Politické krytie jeho krokom nakoniec vždy zabezpečoval Mikuláš Dzurinda. Mikloš preto len neochvejne stál na strane Mikuláša Dzurindu. Sám zápasy vnútri strany neviedol. Známa je len jeho tichá zákopová vojna s poslancom Stanislavom Janišom. Ten Miklošovi nevedel zabudnúť, že v komunálnych voľbách v roku 2006 v súboji o primátorské kreslo v Martine nepodporoval jeho, ale nezávislého kandidáta a neskoršieho primátora Andreja Hrnčiara. To však vtedajší exminister nijako zvlášť neprežíval.
Mikloš napokon svojich straníkov prekvapil. „Po tom, ako mal 6 či 7 rokov vlažný postoj k strane, som bol milo prekvapený jeho nasadením. Pri straníckych výjazdoch patril medzi najzodpovednejších lídrov a s veľkou energiou sa zapájal do všetkých kampaní. Akoby si začal uvedomovať, že bez silnej strany sa veci jednoducho presadzovať nedajú,“ hovorí o Miklošovej premene jeden z jeho straníckych kolegov.  Ako príklad uvádza aj Miklošov prístup k vnútrostraníckym primárkam, v ktorých nakoniec prehral s Ivetou Radičovou. „V primárkovej kampani nič nepodcenil, objazdil celé Slovensko, okrem iných vecí však doplatil aj na to, že predtým sa ku komunikácii so straníckymi štruktúrami staval vlažne. Po prehre  nerezignoval a vo volebnej kampani opäť patril k najaktívnejším. Je dokonale imúnny voči tomu, čo sa o ňom píše v médiách, jeho slabosťou však je nedostatočný cit pre nálady verejnosti. Vie tvrdohlavo trvať na svojom, aj keď je už jasné, že strane to prináša skôr mínusové body,“ hovorí spomínaný Miklošov spolustraník. Príklad? Dnešná honba na živnostníkov.
Miklošova aura v opozičných časoch nezhasínala. Mnohí ľudia na Počiatkovom ministerstve, ale aj v podnikateľských kruhoch, ho stále rešpektovali ako vrchnú autoritu a dúfali, že sa do úradu ešte vráti.
 Počas štyroch rokov v opozícii sa stal Mikloš kľúčovou persónou SDKÚ v médiách. Nielen v tých klasických, ale aj nových. Nebolo ho treba prehovárať na účasť v televíznych diskusiách, dokonca nemal problém do debaty v STV prísť aj z dovolenky v Taliansku. Aktívny bol aj vo všetkých internetových projektoch SDKÚ. Založil virtuálnu Univerzitu pre moderné Slovensko a podieľal sa na spustení internetových stránok ukradli.sk a zadlzili.sk.  Postupne sa tiež vypracoval na jedného z najzaujímavejších politických blogerov. Písal najmä o ekonomike, ale občas sa dotkol aj tém ako vlastenectvo či kauza Hedvigy Malinovej. V jednom z blogov pod názvom Slovenská národná straka poodhalil aj mnohými netušenú dimenziu, keď do blogu pridal aj túto básničku. Slovenská národná strana/ je len ku koristi brána/o národe stále kráka/slovenská národná straka. .zrážka s Radičovou
Po voľbách v roku 2010 to chvíľu vyzeralo, že Ivan Mikloš zasadne do kresla ministra školstva. Nakoniec sa však Richard Sulík rozhodol odísť na čelo parlamentu a Mikloš sa tak vrátil na ministerstvo financií. Na svoje ministerstvo financií. 
Mikloš riadi tento rezort s ľahkosťou majstra aj vďaka ľuďom, ktorými sa obklopil: asi sotva nájdeme v tejto vláde schopnejšieho a efektívnejšieho štátneho tajomníka ako je na financiách Vladimír Tvaroška. Pracant, ktorý dokáže manažovať desať vecí naraz, je pre Mikloša takým požehnaním, akým je on sám pre Dzurindu. Mikloš je takisto výnimočným ministrom v bruselskej aréne, kde trávi veľa času: keď ide niečo povedať, kolegovia ministri z ostatných štátov EÚ spozornejú, pretože si pamätajú, že tento fešák zo Slovenska odmietol už vyrokovanú pôžičku Grécku. SDKÚ, táto kedysi takmer úplne eurokonformná strana, získala aj pod vplyvom čoraz kritickejšieho Mikloša sebavedomie a nebojí sa konfliktu s Bruselom, i keď – ako ukázal slovenský súhlas s eurovalom – nejde na ostrie noža. Miklošovi sa spočiatku darilo aj na domácej scéne. Jeho konsolidačný balíček verejných financií mal podporu premérky Radičovej a pri jeho presadzovaní sa obidvaja dobre dopĺňali. Mikloš hovoril o fiškálnej zodpovednosti a Radičová zdôrazňovala, že napriek šetreniu ostanú peniaze aj na sociálne projekty. Slovom, pravica s ľudskou tvárou. Vzťah medzi premiérkou a ministrom sa zhoršil na začiatku tohto roku. Dôvodom bola odvodová reforma. Mikloš predstavil svoj návrh, ktorý okamžite vyvolal odpor zo strany časti vládnych poslancov. Premiérka sa nepostavila jednoznačne na jeho stranu. Mikloša rozladilo, že Radičová napriek pôvodnej dohode zrazu oznámila, že nepodporí zrušenie Ficových garancií v druhom pilieri – napokon svoj názor, našťastie, revidovala. Mikloš je však z jej prístupu – čo platilo včera, neplatí dnes – rozčarovaný. Aj tu ležia korene napätia medzi ním a premiérkou, ktoré pred niekoľkými týždňami vyvrcholili v kauze prenájmu budovy Daňového riaditeľstva v Košiciach. Tu mala Radičová navrch, keďže naozaj išlo o stranícky klientelizmus, Mikloš sa však zmenil na torpédoborec. Už aj Dzurinda ho odhováral, aby s Radičovou nešiel do zničujúceho verejného konfliktu. A hoci jeho blízky priateľ Mikulčík pod hrozbou pádu vlády musel napokon odstúpiť, následne z neho urobil kľúčového poradcu – natruc Ivete Radičovej. Dnes sa tak Ivan Mikloš ocitol v úplne novej situácii. Jeho reformné iniciatívy  nemajú podporu premiéra a zároveň prvýkrát vo svojej kariére stojí na prahu vnútrostraníckeho konfliktu. Kedysi človek, ktorý nechcel prebrať politickú zodpovednosť, v posledné roky stranícky bojovník, ktorý keby pred vyše rokom porazil Ivetu Radičovú v primárkach v SDKÚ, bol by dnes premiérom. A čo bude zajtra? To zrejme netuší ani on sám.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite