Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Hudba, ktorá sa dá vidieť

.peter Bálik .časopis .hudba

História svetovej populárnej hudby sa nevytvárala len v nahrávacom štúdiu alebo na koncerte. Jej súčasťou boli aj grafickí dizajnéri a fotografi, ktorých zásluhou sa hudba nedala len počuť, ale aj vidieť.

S návratom vinylových platní sa vracia aj krása pôvodných obalov. Dnes si nevieme predstaviť beatlesovského Seržanta Peppera bez honosného obalu Petera Blaka. Keď si spomenieme na floydovský Dark Side of The Moon, vybaví sa nám obal s trojuholníkom a trikolórou. Nikto si nevie predstaviť zeppelinovskú „štvorku“ bez starého človeka, ktorý na svojom chrbte nesie náklad s drievkami alebo debut Velvet Undergound bez Warholovho banánu. Takýchto príkladov je, samozrejme, oveľa, oveľa viac. Vtedy to boli „len“ pekné obaly, dopĺňajúce obsah, no dnes sa dá o nich hovoriť ako skutočných umeleckých dielach.
Po príchode kompaktných diskov v polovici osemdesiatych rokov sa toto umenie začalo vytrácať, pretože malý formát CD neumožnil grafikom to, čo ich predchodcom, ktorí sa pohrali s veľkým formátom platne.
Ale dnes je to opäť možné. Cédečká, ktorých definitívne nahradilo internetové sťahovanie,  odchádzajú a fajnšmekri sa vracajú k čiernym vinylom. No zatiaľ čo vo svete už dávnejšie vychádzajú v reedíciách klasiky a stratené klenoty, Slovensko na znovuvydanie svojich klasík na platniach ešte stále čaká. Niektoré tituly si by si to určite zaslúžili. A to nielen pre lepší zvuk, ale aj vďaka skvelým obalom, napríklad od Tibora Borského alebo Jozefa Perneckého.   .zbúranisko a herpes
Každý rockový fanúšik staršej generácie pozná skvelú hudbu, ktorá sa linie z dvojalbumu legendárnej artrockovej skupiny Collegium Musicum s názvom Konvergencie (1971), no len málokto vie, čím všetkým musel jeho obal prejsť, aby vôbec mohol vyjsť v podobe, v akej ho poznáme dnes. Cenzori nekontrolovali len obsah, ale dbali aj na to, aby na svetlo sveta nepreniklo nič, čo by nevyhovovalo ideologickým potrebám strany.
Pôvodný návrh obalu Konvergencií bol úplne iný. Na prednej strane Borský nafotil skupinu v ruinách starého bratislavského domu. Na zadnej strane mala byť ďalšia fotografia s chrbtom Fedora Freša. „Dovtedy sa v Československu nerobili obaly, ktoré by mali aj zadnú stranu, tam bol zvyčajne len text. No keď cenzori videli predný obal, tak vyskočili dva metre, že Československo, ktoré buduje socializmus, a my odfotíme kapelu na zbúranisku, veď u nás sú predsa pekné budovy. Neprešlo to. Vtedajší riaditeľ Opusu Ivan Stanislav ten obal nepresadzoval, pretože na gramofirmu bol veľký nátlak z Prahy, ktorá nechcela, aby na Slovensku bolo vlastné hudobné vydavateľstvo. Mali monopol a im to bolo výhodné, „spomína slovenský fotograf Tibor Borský, autor obalu Konvergencií, ktorý musel prísť s novým návrhom obalu, takým, ako ho poznáme dnes. No aj ten musel prejsť cez ďalšie cenzorské prekážky. Borský pôvodne navrhol, aby z Vargovej rifľovej bundy vylietavali malí anjeličkovia, pretože album mal vyjsť na Vianoce, no to mu komunisti zamietli. Na poslednú chvíľu, krátko pred tlačou, mu z úst vymazali aj cigaretu, čo dnes legendárny hudobník komentuje slovami, že má na ústach herpes. Ustavičné cenzorské zásahy nakoniec spôsobili, že platňa vyšla na Vianoce bez obalu a ľudia, ktorí si ju kúpili, dostali obal až dodatočne.
Problém bol v tom, že ľudia z Opusu bojovali so schválením tohto obalu. „Keď som videl konečný obal, bol som šokovaný. Išiel som za Stanislavom do Opusu, ktorý mi povedal, že môžem byť rád, že ten album vyšiel, pretože už uvažovali, že to nechajú tak. Bola to prvá platňa, ktorú vydal Opus. Chceli, aby vyzerala výborne.“
Obal Konvergencií je jeden z najkrajších, ak nie vôbec najkrajší, aký kedy na území bývalého Československa vyšiel. Keď sa roztvorí, vnútri je ešte jeden list, ktorý oddeľuje veľkú fotografiu kapely a ďalšie rozkúskované foto lídra Mariána Vargu, hrajúceho na hammond organe spolu s chlapcom s papierovou korunou na hlave. V knihe O cestách, ktoré nevedú do Ríma Marián Varga tvrdil, že autorom fotografií je Juraj Jakubisko, no pravda je, že všetky snímky nafotil Tibor Borský, čo neskôr potvrdila aj biografická kniha Collegium Musicum publicistu Mariána Jaslovského. Juraj Jakubisko sa spolupodieľal na len na typografii. Juraj mi zavolal, že dostal zákaz nakrúcať filmy na Kolibe. Bol som jeho veľký kamarát, on mne fotil na svadbe, ja zas jemu. Boli sme prepletení. Ponúkol som mu, aby navrhol písmo.“
Paradoxom je, že Tibor Borský, absolvent výtvarnej fotografie na pražskej FAMU, nahrávku počul až, keď vyšla na platni. No hudba a obal medzi sebou úzko súvisia. Borský spolupracoval s Vargom na jeho albumoch až po Divergencie (1981). Už ako rovnocenní autori navrhli obal na Zelenú poštu (1972), spoločnú pesničkovú platňu Mariána Vargu a Pavola Hammela s billiardovým stolom a koňom v pozadí. „Predná fotografia je veľká náhoda. „Mali sme tam koňa, ktorý nechcel pózovať. Navrhol som, aby ho pustili, on si behal a naraz sa mi objavili v hľadáčiku a ja som to cvakol. Vtedy sa tak fotilo. Fotograf si našiel nejaké vyhovujúce prostredie, zobral hudobníka. Prostredie hralo vždy rovnocennú úlohu, lebo dotvára atmosféru. Dnes môžete nafotiť Mariána Vargu a vsunúť ho v počítači pred newyorské mrakodrapy a nikto si nevšimne, že tam nebol. On a Richard Müller boli jedni z mála hudobníkov, ktorí mali cit pre výtvarné umenie. Vedel som, že keď ich budem fotiť, vždy z toho vyjde niečo zaujímavé. Ostatní sú takí, najmä dievčatá, že chcú vyzerať pekne.“
Legendárny je aj takzvaný „valcový“ album Collegium Musicum Live (1973) ktorý Borský nafotil so skupinou pri starom valci na ceste medzi Pezinkom a Modrou. Bohužiaľ, aj ten vyšiel trochu inak, ako ho navrhol. Titul albumu bol akoby vrazený do samotného valca, no v Opuse sa negatív písma stratil a bez Borského vedomia nakoniec narýchlo „spatlali“ nápis, ako ho poznáme dnes. Fotograf a grafik sa neskôr podieľali aj na obale Fermaty Huascaran, Hammelovho Hráča. Vytvoril aj obal pre Petra Nagya, ale jemu podobné dnes považuje skôr za komerčné: „Bol to len spôsob obživy, no za obalmi pre Vargu si dodnes stojím.” .starší brat
Grafický dizajnér Jozef Pernecký sa s Dežom Ursinym spoznal cez ich spoločného kamaráta Juraja Lihosita v roku 1969. Ich spolupráca sa podľa jeho slov vyvíjala tak, že najprv spolu posedávali po krčmách a až sa neskôr sa zhmotnila do Ursinyho prvého albumu so skupinou Provisorium, ktorý vyšiel v roku 1972.
„Ten si cením najviac, pretože som ho vymyslel úplne celý sám. Okrem toho tam mal Lihosit texty. Čím ďalej, tým Dežo zasahoval do obalov viac. Nosil nápady, obrázky, texty. Naša spolupráca sa rokmi menila. Občas mi niečo zahral na gitare a zaspieval alebo mi potom pustil hotovú nahrávku,“ spomína dnes Pernecký.
Na obaly tandemu Ursiny-Štrpka kolujú rôzne názory. Niektorým sa zdajú píliš komplikované, roztrieštené, no aj tí najväčší kritici musia uznať, že dnes tak prirástli k pesničkám, že si ich bez nich nemožno predstaviť. Keď sa v pamäti vybaví album  Bez počasia (1984), Ursinyho fanúšik si automaticky predstaví sklenené jablko s chrobákom. K najvydarenejším Perneckého prácam patrí určite skvelý Modrý vrch. „Vtedy sme robili všetko ručne. Dnes sa to robí na počítači oveľa ľahšie. Vtedy ste si nápad museli predstaviť, a potom ho postupne po písmenku zrealizovať. Niekedy to vyšlo lepšie, inokedy horšie. Obal sa dal urobiť z večera do rána, ale pravda bola taká, že to trvalo aj dva týždne, kým to komisia konečne schválila.“
Výtvarník sa stal Dežovým dvorným navrhovateľom obalov. Vytvoril návrhy k ôsmim platniam a k trom cédečkám. Pre tohto legendárneho hudobníka navrhoval aj koncertné plagáty. Ich spolupráca trvala až do Ursinyho smrti v roku 1995. O tomto hudobníkovi dodnes kolujú legendy ako o človeku, ktorý často ťažko vychádzal so svojím okolím, no Jozef Pernecký dodáva, že ich kamarátsky vzťah plynul bez problémov. „Boli sme dobrí kamaráti, hovoril mi „starší bratře“. Bol som skutočne starší o tri-štyri roky. Vždy mi hovoril: „Starší bratře, co povíš?!“ Viem, že na ostatných ľudí bol nepríjemný, ale ja musím povedať, že „jsme se měli rádi.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite